Udalosti uplynulých dní, kedy sa moja známa, o ktorej som písala tu, znova stala obeťou niečieho psychického či fyzického násilia a jej otec mi pripomenuli obdobný príbeh.
Do susedstva sa nasťahovala jedna mladá rodina. Bolo to asi pred siedmimi rokmi. Mladší pár okolo tridsiatky s dvoma malými dievčatkami. Žena bola jedna z najprívetivejších osôb, ktorých môžete stretnúť. Veľmi jednoduchá, úprimná, príjemná osoba aj napriek tomu, že ich finančná situácia by sa dala považovať za viac než dobrú. Spomínam to hlavne kvôli tomu, že táto kombinácia nie je v malých mestách až tak častá.
Spolu s jej manželom vlastnili niekoľko podnikov a kancelárií v meste, ktoré prosperovali. Väčšinu z nich mal na svedomí jej manžel, lebo ona bola práve na materskej dovolenke. Nebolo to však jediné, čo mal na svedomí.
Po niekoľkých týždňoch bývania sme často počúvali krik, hádky, buchot. Občas sa krik menil na vreskot spojený s plačom dvoch malých dievčat. Raz sa to, samozrejme, zopakovalo. Tieto veci nie sú jednosmerným lístkom. Akurát tak do pekla.
Niečo spadlo. Ja a moja mama, ktorá všetko počuje ako pes (100 x viac) sme vyšli pred dvere a v tom sa jedny dvere susedov zabuchli. Vyšiel jej manžel, celý spotený kráčal dole schodmi. Mama sa vybrala k ich dverám a zaklopala. Nikto dlhšie neotvoril. A keď som ja schádzala dole, popravde, ani som na to nemala iný dôvod ako fakt, že som bola zvedavá, čo sa deje, dvere sa otvorili. Ak si môžete predstaviť človeka prepoleného v polovicu, tak ste sa práve dostali do deja. Hodil ju do skrine. Deti boli vo vnútri a pozerali sa na to. Ja som odišla. Nemala som jej ako pomôcť. Nevedela som, čo mám robiť. A nebolo mi prirodzené v tej chvíli niečo hovoriť.
Keď však nad tým tak uvažujem, v tej chvíli som bola šokovaná. Niekto vás zastihne vo chvíli, keď nie ste pripravená odpovedať. Ďalších niekoľko mesiacov sa to opakovalo. Deti bili moju mamu, keď k nám prišli na návštevu. Nevedeli, že to, čo robí ich otec, nie je dobré. Bolo to pre nich absolútne prirodzené tak, ako je to prirodzené každému človeku. Lebo človek je zviera. Ale preto toto zviera nie je nazývané zvieraťom, lebo má schopnosť nielen pochopiť, ale aj rozumieť. Je nútený odpovedať, aj keď nie je pripravený.
Dnes je táto dvojica definitívne oddelená. Deti začali vnímať iné prirodzené veci, ktoré sú zvieratám vlastné. Čo však ostalo vo mne je pocit, že nám je utrpenie prirodzenejšie, ako láska. Zabíjame sa navzájom a tiež sme ochotní trpieť bitku od toho druhého. No napriek tomu ho milovať. Lipnúť na ňom. Báť i radovať sa spolu so svojim tyranom.
