Je však neuveriteľné, že to vzťahujem aj na seba. Som heterosexuálka, nikdy som nemala chuť na rovnaké pohlavie. Na čo mám však vždy chuť a čo je mojou absolútnou záchranou v krízových životných situáciách, sú moji priatelia.
A neviem či mám šťastie alebo magnet, no moji priatelia sú lesbičky a gayovia. Áno, sem tam sa nájde aj nejaký ten, tá hetero, ale vzhľadom k počtu obyvateľov našej krajiny, ich poznám až priveľa.
Nikdy by som týchto ľudí však za nič nevymenila. No nie je to preto, lebo "sa to tak hovorí, veď sú to moji priatelia". Nie. Je to preto, lebo sa mi niekedy hnusí žiť s mladými ľuďmi v tejto krajine, ktorí podporujú bývalý totalitný režim či volia ľudí, ktorí nám tento štát chceli znovu prinavrátiť. Je mi odporné rozprávať sa s ľuďmi, ktorí vo svojom mladom veku hovoria o veciach, ktoré nikdy nezažili, akoby boli tými, ktorí raz budú naše deti vyučovať. Prestáva ma baviť, že zakaždým, keď spomeniem svojich najlepších priateľov, musím pripomenúť :"však tí gayovia, pamätáš ?".
Mrzí ma i to, že sme študovaní, chodíme na vysoké školy a odhliadnuc od toho, že sa hovorí, že dnes už vysokú školu urobí ktokoľvek, predsa len sa stretávame aj vďaka tejto skutočnosti s rôznymi ľuďmi. S idiotmi a bifľošmi, blondýnami i neblondýnami, tučnými i chudými, potetovanými i nepotetovanými, hetero i homo. A napriek tomu, že by nám tá škola a to postredie, v ktorom žijeme, mali zanechať trochu tolerancie po súžití s toľkými ľuďmi, zanecháva to v nás iba hlúposť brániacu vôbec sa zamyslieť, a nieto pochopiť čo slovo tolerancia znamená.
Pre mňa je tolerancia prejav, ktorým rešpektujeme a nemusíme podporovať názor, rasu, náboženstvo, orientáciu. Ja som tiež nedokázala uveriť tomu, čo robila minulá vláda a rovnako som sa mohla zdvihnúť a so všetkými rovnakého názoru (bolo by nás teda dosť) vystúpiť s transparentom a dymovnicou vo vrecku, aby som ich zastavila. No napriek tomu, že i ja som mladý človek, dovolím si zaradiť sa do davu tolerantných. Rešpektovala som ich možnosť prejaviť sa. Repšpektovala som aj minulý rok tých, ktorí hádzali pod nohy dymovnicu mne, i mojim priateľom. Rešpektujem ľudí, ktorým musím opäkovať "ten gay/tá lesbička", lebo meno nie je pre nich dostačujúcim poznatkom k zapamätaniu.
A preto chcem vyjadriť, že ma mrzí, že som sa nezúčastnila tohtoročného Gay Pride 2011. Najmä keď vieme, že tých, čo vedia tolerovať je málo. No som vďačná za to, že mám priateľov, ktorí tam boli za mňa. A som rada, že sú stále medzi nami tolerantnými.
Nielen z dôvodu, že sú mojimi priatelia, ale najmä z akéhosi vnútorného presvedčenia som rada, že to prišlo aj k nám. Veď áno, cesta bude veľmi dlhá. Možno nekonečná. Možno sa to niekde pred koncom zacyklí a budeme sa stále točiť dokola.
Nesúhlasím so všetkým, čo tento pochod predstavuje. Nie som však tou, ktorá by ich požiadavky nerešpetkovala. A je smutné, že tolerancia v dnešnom svete, v ktorom sme si prešli už vojnami či obdobím absolútneho nerešpektovania základných ľudských potrieb, je stále svetom, kde musíme uskutočniť pochod, aby sme na slovo "tolerancia" museli upozorňovať.
Moji kamaráti tam boli našťastie za mňa. A ja som tam bola v duchu s nimi.
