Tak ako Viedni vládne Dönner Kebab, v Berlíne sa každý aspoň raz napchá za lacný peniaz presláveným Curry Wurstom. Tento nakrájaný párok poprášený karí korením a preliaty silnou vrstvou kečupu servírovaný s fritovanými hranolkami, či zhmotneným sacharidom v podobe bielej žemle, je údajne najlepší v Curry36 (http://www.curry36.de/). V Berlíne sú dve pobočky Curry36, do jednej sme sa s kamarátkou teda vybrali - vyhladované ako vĺčatá sme si pomerne rýchlo vystáli rad na náš prvý Curry Wurst (v Berlíne sa na všetko dobré – či preslávené - stojí v rade). Sympatický ústupok všetkým bio freakom je Bio Curry Wurst – moja voľba pochopiteľne. Som si istá, že mali niečo aj pre vegetariánov, pretože ani v stánku s klobásami sa tu nedá diskriminovať. Na Curry Wurste veľmi nie je čo obzerať a úprimne, chuť tiež nestojí za veľa. Parafrázujúc môjho učiteľa Arnolda z jazykovky: príliš málo karí, príliš veľa kečupu plus môj osobný postreh – ani toho Wurstu sa veľa nenaváľate.
Ďalší môj kontakt s fast foodom sa udial na zastávke metra Alexanderplatz a svedčí o tom, že čítať sa oplatí. Ja, vyhlásený pohŕdač všetkými produktmi chemického inžinierstva a toho, čo nevyvrhla z útrob Matka Zem, ale ťažké stroje, som sa popálila a poučila zároveň - a v ázijskom bistre som sa naučila nové nemecké slovíčko – verwenden (použiť). Bolo napísané pod ponukou jednotlivých jedál. Bohužiaľ som sa ho naučila až po vyslovení objednávky (jahňacie mäso so špenátom a ryžou). Toto „verwenden“ mi totiž následne v spojení s Glutamat a Farbstoffen okrem rybníku riadne vypálilo podnebie.
S berlínskou gastronómiou som však zažila aj lepšie časy. Začnem s najviac navštevovaným zariadením – jedálňou Humboldt Universität – Mensa Süd (http://www.studentenwerk-berlin.de/en/mensen/speiseplan/hu_sued/index.html). Vôbec sa ju nehanbím zaradiť do pozitívnych gastronomických zážitkov a označenie jedáleň v tomto prípade znie trochu nepatrične. Hneď v prvý deň som si totiž z naozaj veľmi dobrej a pestrej ponuky vybrala quinou. Quinoa - bezlepková plodina, ktorú pestovali už Inkovia – zrno, ktoré sa u nás predáva v bio obchodoch a nie lacno, som si za lacný peniaz vychutnala v berlínskej menze. Čo je to lacný peniaz? Spomínam si, že za filet lososa s prílohou z ponuky (môj výber bol špenát) som platila niečo do troch eur. Polievky, šaláty, ovocné misy, pudingy, mäso, zelenina surová aj varená, prílohy, dresingy, koláče, označenia pre celiatikov, vegetariánov, vegánov, mimozemšťanov.. Stačilo si odpípnuť sumu z kreditu na Mensa Karte a kľudne si vychutnať svoj chutný a čerstvý a po väčšine zdravý obed trebárs na dvore hlavnej univerzitnej budovy.
Veľkou témou pre gastro turistu je vždy hľadanie poriadneho hamburgeru. Takého, ktorý oplýva prívlastkami poctivý, domáci, šťavnatý, a pod. Na odporúčanie našej sprievodkyne na Alternative Tour sme oprobovali čo sa smaží u Burgermeistra (http://www.tripadvisor.sk/Restaurant_Review-g187323-d947082-Reviews-Burgermeister-Berlin.html). Pod traťou metra, v priestore bývalých verejných toaliet šikovní chlapci vydávajú časenky na klasické burgre prevažne so slaninkovou prílohou. Burger vás vyjde okolo 4 eur a je naozaj dobrý. Osobne to pre mňa nebolo burgrové nebo, ale ako som písala v predošlom blogu, moje chuťové poháriky boli väčšinu času značne oslabené kvôli chorobe. Keď som však burger od Burgermeistra držala v ruke sediac na plechovej škatuli za onými bývalými hajzlíkmi, cítila som sa sama ako poriadny kus ženskej, ktorá prišla uspokojiť svoju túžbu po kuse červeného mäsa. Áno, burger vie byť aj erotický.
Iný zážitok bol Shiso Burger, ktorý spája obligátnu žemľu a mäso s chuťami ázijskej kuchyne (http://www.shisoburger.de/). Mäsko bolo oveľa delikátnejšie ako u Burgermeistra, chute nápaditejšie, no žemľa menšia. Namiesto hranoliek sa v Shiso Burger podáva zemiakový chips stočený na paličke s omáčkou – niečo, čo poznáme z našich trhov. Podnik je príjemný, nič predizajnované, servírovanie bolo elegantné a praktické zároveň a táto večera mi utkvela v pamäti ako berlínsky multikulturálny pohodový ideál.
Arnold nám raz spomínal, že s pôvodom múky používanej v Nemecku to nie je až také super domáce a bio, a tak som na chvíľu z ruky odhodila typický praclík a vybrala sa do bio pekárne. Mehlwurm (http://www.mehlwurm.de/), v preklade múčny červ, ma však trochu sklamal, moje štandardy v porovnaní s tým, čo máme v Bratislave (áno, aj pre mňa je to šok), zostali nenaplnené. Okrem toho, že bio hipsterské koláčiky nie sú v Berlíne samozrejmosť (namiesto toho striehne na každom rohu absolútne priemerný stánok Cucci´s), naplnili sa všetky moje obavy z nemeckých špecifík ohľadne sladkých výrobkov. Koláče, čokolády a pod. sú v Nemecku neuveriteľne sladké, presladené, a tak tomu bolo aj v prípade môjho výberu. Egrešový koláč (pekný nápad) zo špaldovej múky s trstinovým cukrom bol vyslovene sladkosťou, na vrchu dokonca poliaty karamelom, čo spôsobilo, že všadeprítomné berlínske osy sa šli na ulici za nami zblaznieť. Moja finančná situácia dala šancu ešte čokoládovému cookies koláčiku taktiež zo špaldy. Ten mi však akurát zlepil papuľku a vyvolal neuveriteľný smäd. Ešteže nemecké pivo nikdy nesklame!
A čo nemecká káva? Nabudúce.
Miroslava
