Priviezli sme ho z Bratislavy zo sústredenia, ktoré tam povinne absolvoval s ostatnými zahraničnými študentmi, aby im povedali čo-to o Slovensku, našom jazyku, kultúre a zvykoch. Napríklad takú banálnu vec, že u nás doma sa vyzúvame. A v škole sa používajú prezúvky. Samozrejme, keď vkročil do nášho domu, obehol ho s nadšením v topánkach. Mne sa jemnučko dvihol adrenalín, ale trpezlivo sme ho nechali poobzerať si nový domov, privítali sme ho, až potom sme mu ukázali, kde si dávame topánky. Zareagoval štýlom "ako som len mohol zabudnúť, veď nám o tom hovorili" a odvtedy už nezabudol. Iný kraj - iný mrav nie je len klišovité slovné spojenie. Ale nový člen našej rodiny je veľmi učenlivý. Asi preto, že naozaj chce.
Na večeru a privítanie som zvolila paradajkovú polievku a studený cestovinový šalát s penne, kuracím mäsom, čínskou kapustou, kukuričkou a jogurtovým dresingom. Nabrala som mu polievku, ozdobila ju lístkom bazalky a on hlboko načrel lyžicou do misy so šalátom a už aj mieril k tanieru s polievkou. S dcérou sme sa až nadvihli na stoličkách a len sme vydýchli - "no". On "no?" so sklamaním a otázkou v očiach. Vysvetlili sme mu, že to je druhé jedlo, on nám zas vysvetlil, že u nich dávajú cestoviny do polievky. Áno, aj my, ale nie z dresingového šalátu. Zasmiali sme sa, lebo s humorom ide všetko ľahšie.
Ako to už býva, očakávania sa trošku míňajú s realitou. Študentov písomný prejav bol výnimočne dobrý, zatiaľčo s rozhovormi a talianskym prízvukom s nezvučným h sa trápime deň čo deň. Ale zlepšuje sa to. Ďalšia vec - vraj hluční Taliani. K nám prišiel síce usmievavý, ale zľaknutý, tichý chlapec, ktorý sám iniciatívne nepovie ani vetu. Áno, na tých rodinných vzťahoch a komunikácii budeme musieť popracovať. Má ale dobrú pamäť na slovenské frázy a slovíčka, ochotu a chuť skúšať, vidieť, ochutnávať a učiť sa nové. To na začiatok stačí.
Prvé dni ho premohol smútok. Syn ho bol zavolať na obed a vraj si schovával hlavu do vankúša. Nevadí. Hľadáme spoločné témy, vymýšľame, čo môžeme robiť spolu, kam ho vziať a čo mu ukázať. Chceli sme stráviť koniec leta niekde v prírode a hlavne spolu ako rodina. Vyhrala Orava.
Cestou sme si neodpustili Jánošíkové diery. Nádherný kúsok Slovenska. A zaujímavá túrička aj pre neturistov. Je čo obdivovať, preliezať, podliezať, rebríky a potôčik. Slnko dodalo výletu tú správnu atmosféru.
Kúsok od poľskej hranice sme odbočili z miestnej cesty na kamenistý terén, ktorý nás doviedol k rieke. Most tam nebol, ale dala sa autom prebrodiť. Našťastie,po horúcom a suchom lete to išlo ľahko a potom už len päť minút na jednotke po ceste-neceste k chatičke bez elektriny, kde chýbal už len živý trpaslík sediaci na pníku.
Druhý deň ráno ako v rozprávke.Ticho rušil len usilovný ranostaj svrček a nejaký dravý vták vznášajúci sa vo výške nad lesom. Na verande ma privítal ďalší pracovitý tvor - križiak kúpajúci sa v ranných lúčoch a za chatou na pníku už spomínaný zakliaty trpaslík, len dobrovoľník na bozkávanie sa nenašiel.
Cez deň sme sa túlali po okolitých lúkach pod lesom, zbierali sme kvety, pozerali do diaľky aj do budúcna, hrali baseball s palicami a šiškami, futbalová lopta sa viac kúpala v potoku ako sa tešila v topánkovej bráne. Na obed sme sa zišli vyhladnutí pri kapustnici zo slovenskej keramiky a s úžasným domácim chlebom od našej šikovnej susedky.
Podvečer nás prišiel pozrieť domáci pán a priniesol okrem oravských historiek o medveďoch aj čerstvé domáce syry od starkej.
Večer sme pri guľáši z kotlíka zablúdili k témam o bretariánoch, mimozemšťanoch a iných -ánoch a všetkým nám chutilo. Aj náš taliansky chlapec sa zrazu rozrozprával.
Predposledný deň sme si urobili výlet k Roháčskemu vodopádu a tí zdatnejší a menej hladní zdolali aj Roháčske plesá. Môj fotoaparát sa, ako vidno, od vodopádu vrátil radšej do najbližšej koliby a k plesám sa nedostal.
Posledný deň nezabudnuteľného výletu sme vymysleli splav na rieke Orava. Nie sme žiadni rafťáci,ale aký lepší teambuilding vymyslíte? Podľa informácie na internete 4 hodiny v člne a sme tam. V Oravskom podzámku. Podľa pána majiteľa člnov 4 až 5 hodín, možno aj skôr, ak budeme veslovať poriadne. No to by som povedala, že sme veslovali poriadne a ešte o trochu viac. Ale keďže aj Orava si všimla toto dlhé horúce leto a miestami bolo v koryte viac kameňov, ako vody, strávili sme vzájomným synchronizovaním sa v malom člne takmer sedem hodín. Zvládli sme to. S boľavými rukami, nohami, zadkami, niekto obúchaný chrbát, štípanec od osy, vysmädnutí, ale šťastnííí. Večer nám za odmenu vyšiel krásny okrúhly mesiac.
Na záver snád len toľko, že som rada, že sú u nás ešte miesta, kam nevedie žiadny most a dúfam, že to tak aj zostane. Ešte dlho.
