Od decembra som okrem krátkych výletov nikde ďalej nebol, a keďže Zéland som posunul o určitú dobu, začalo mi už moje obľúbené túlanie sa naverímboha pomaly aj chýbať. Preto som na konci júna otvoril stránku jedného low cost prepravcu a začal vymýšľať kam sa odlifrujem aspoň na týždeň. Z niekoľkých možností som si ani sám neviem prečo vybral Sardíniu. Taliansko nie je krajina, ktorá by mi extra prirástla ku srdcu, ale možnosť potúlať sa týmto ostrovom ma lákala.
Plán cesty som si len približne načrtol. Prejsť krížom cez ostrov, pozrieť najväčšie mesto Sardínie, okúsiť atmosféru vnútrozemia a stráviť aj jeden, dva dni klasickým ničnerobením pri mori bol základ úspešného výletu. Po kúpe dvoch bedekrov, "taliančiny do vrecka", ruksaku správnych rozmerov a niekoľkých drobností, mi už nič nebránilo v ceste.
Prílet do Alghera ničím neprekvapil. Facka po vystúpení z lietadla bola prvá, ale pri všetkých tých klimatizovaných halách, autobusoch a vlakoch, nie posledná. V meste odletu som chcel stráviť až posledné dni, aby som sa nemusel náhliť krížom cez ostrov a preto som sa hneď z letiska vybral do mesta Sassari, vzdialeného len 40 kilometrov.
Počas prvej jazdy autobusom som sa dozvedel, že na Sardínii lístky šofér nepredáva, ale vďaka ochotnej pani, ktorá mi tlmočila do taliančiny, som sa aj tak zviezol a lístok dal šoférovi až na konečnej. Vystúpil som na autobusovej stanici, čo bola len hŕba zástavok na jednej širokej ulici a začal sa orientovať. Sassari je najväčšie mesto severozápadu ostrova, ale nie je to turisticky zaujímavá lokalita. Centrum sa len začína prebúdzať, a tak je turista po príjazde do mesta trocha stratený. Našťastie aj v takýchto chvíľach pomáha jednoduchá logika a začal som sa orientovať podľa dopravných tabúľ. Po chvíľke som ale zistil, že jediná tabuľa, ktorej môžem dôverovať bola tá na stanici s nápisom "Centro", pretože ostatné, ktoré odkazovali na rôzne hotely sa všemožne menili a strácali. Po dvoch hodinách túlania sa centrom mesta som objavil hotel. Prvý! Recepčný mi vysvetlil, že v tomto meste sa nenachádza toľko ubytovacích kapacíť ako v Cagliari a poradil mi ešte hotel o dve ulice
vedľa. Ten, aj keď mal o hviezdičku menej (3 vs. 4) bol drahší, tak som sa vrátil a ubytoval. Za "vernosť" som dostal pripojenie na hotelovú wifi zdarma, ale radšej som rýchlo hodil sprchu a šiel pobehať večerné mesto. Centrum nie je veľké, a aj tých pár zaujímavých pamiatok bolo obohnaných lešením. Čo to som pofotil a na chvíľku sa zastavil v miestnom parku, ktorý bol ako stvorený na večerné posedenie pri fontáne. Odtiaľ to bol už len kúsok do obchodného centra, kde som si kúpil večeru a vybral sa na hotel naplánovať ďalšiu cestu.
Na internete som našiel stránku, ktorá obsahuje tipy na výlety Sardíniou v prípade, že turista nemá auto, čo bol aj môj prípad. Aj keď najlepšie sa vychutná krása tohto ostrova výletmi autom, či na bicykli (čo som si uvedomil až neskôr a preto verím, že toto nebol môj posledný výlet na Sardíniu), tak aj hromadnou dopravou sa dá toho vidieť dosť. Akurát je nutné obrniť sa trpezlivosťou, silným žalúdkom a aspoň základmi taliančiny. Miesto toho posledného občas postačí nebáť sa komunikovať rukami-nohami, Sardínčania sú veľmi príjemní a ochotní pomôcť. Po jej preštudovaní som sa rozhodol spraviť si cestu smerom do Cagliari, čo je "hlavné mesto" ostrova a odtiaľ okúsiť príchuť vnútrozemia a východného pobrežia.
Po rýchlych raňajkách, sprche a pobalení môjho ruksaku (zbaliť všetky veci do tak malého ruksaku by dalo zabrať aj skúsenému skladníkovi), nasledoval rýchly presun cez mesto na vlakovú stanicu, kde som si zakúpil lístok do Cagliari. Vlak prišiel po chvíľke čakania a ja som sa mohol usadiť na jednej z mäkkých sedačiek tohto regionálneho zázraku. Nie je rýchly ako TGV, ani tak pohodlný a "luxusný" ako vlaky Nórskych železníc, ale má svojskú príchuť. Cítil som sa v ňom, akoby som sa vrátil o 18 rokov späť a cestoval za rodinou do malej dedinky tým starým motorovým vláčikom. Cesta trvala cez tri hodiny, ale presný čas som radšej nesledoval, keďže Taliani sa s presnosťou železníc moc nekašlú. Po ceste som s radosťou sledoval krajinu, vytiahol z ruksaku foťák a keď sa dalo, cez stiahnuté okno aj niečo odfotil. Akurát že v lete je veľká časť vnútrozemia dosť vyschnutá, takže sa skoro celú cestu omielala jedna farba, aj ked s krásnou scenériou kopcov a údolí. Medzi ľudmi sa prechádzal "revízor", ale ani raz si od nikoho nevypýtal lístok na kontrolu. Až neskôr som si spomenul na Taliansku špecialitu, označovanie lístkov ešte na stanici v strojčekoch na to určených. Nakoniec som bol rád, že revízor tie lístky nekontroloval, lebo by som pravdepodobne dostal peknú pokutu za neoznačený lístok.
Cca hodinu poobede som úspešne dorazil do Cagliari a začal sa orientovať. Hneď oproti železničnej stanici je malý park, kde sa nachádzajú turistické informácie. Popýtal som sa teda na ubytovanie, vypýtal si mapu mesta a šiel hľadať, kde ten večer zložím hlavu. Našťastie v tomto meste nebol problém s hotelmi, či hostelmi, tak som si zo zoznamu vybral ten, čo bol najbližšie. Prístavná štvrť a ulica Via Sardegna je známa dobrými reštauráciami a lacnými hostelmi. Zvyknutý prechádzať z extrému do extrému som si po 4* ubytovaní v Sassari vybral hotel, ktorý sa pýšil jednou hviezdičkou. Izby na poschodiach delené tenkými stenami, lacné plastové dvere, pri ktorých som mal pocit, že ich otvorím silnejším zatlačením a záchod so sprchou na chodbe, ktorý veľa hygienických štandardov nespĺňal, mi však ubrali aj tú poslednú hviezdičku. Zvyknutý na všeličo som ale nevymýšľal, jednu noc predsa prežijem a rozpočet sa len poteší. Vyšliapal som si tri poschodia, zložil sa na starú rozheganú posteľ, hodil rýchlu sprchu, pobalil do ruksaku veci o ktoré by som nerád prišiel (paranoidne som predpokladal, že by mi tú izbu mohli vykradnúť) a vybral sa na potulky mestom.
Cagliari je mesto na niekoľkých kopcoch a turista ak chce vidieť viac ako prístavnú štvrť, musí si to poctivo odšlapať. Malé úzke uličky ma pomaly viedli okolo botanickej záhrady a starého rímskeho amfiteátra až do štvrte Castello, ktorá je stále opevnená ako hrad a vedú do nej len dve cesty cez mestské brány. Cesta hore je v letných horúčavách náročná, ale ten výhľad na panorámu mesta stojí za to. Cestou dole som si vychutnával atmosféru úzkych uličiek a zablúdil do jedného domu, u ktorého si doteraz nie som istý, či to bol malý obchod, alebo súkromná "pivnica" plná rôznych ručne robených hrnčiarskych predmetov. Majiteľ na mna najprv chvíľku nedôverčivo pozeral, ale keď som mu ukázal fotoaparát, pochopil snahu porobiť pár záberov. Rýchlo som teda čo to pofotil a opustil jeho priestory. Vrátil som sa ku prístavu a vybral sa na Piazza del Carmine, kde má pošta veľké sídlo. Chcel som poslať pohľadnicu a myslel som, že lepšie ako zhánať známky po trafikách a hľadať schránky (čo by bolo pri mojej znalosti taliančiny veľmi chaotické), bude prísť priamo ku zdroju služieb. To som ale netušil, aký humbuk tam bude v piatok podvečer. Lístkový systém, otvorených len pár okienok a kopec ľudí, pri ktorých som mal pocit, že sú tam len preto, aby sa stretli so známymi. Počas čakania ma oslovil jeden pán a trošku vyzvedal odkiaľ som a či aj u nás to je podobné. Keď som mu povedal o čakaní na našich poštách, nechcel uveriť, že aj inde to "funguje" podobne.
Pred večerom som si dal sprchu a krátky oddych na izbe. Bol som hladný, a kde svoje chute ukojiť, ak nie priamo pod oknami izby, na ulici via Sardegna. V bedekri je táto ulica vychválená svojimi reštauráciami a po malom prieskume som zakotvil v jednej, ktorá ponúkala cestoviny všeho druhu. Špagety s homárom, ktorého len ráno chytia do siete, chutia úžasne. Hneď som pochopil, prečo je táto štvrť známa svojou kuchyňou. Po večeri som sa ešte prešiel do prístavu, kde som si vychutnal jeho nočnú atmosféru. Niekoľko rybárov v kľude debatovalo pri nahodených udiciach a ja som sa tam potichu túlal a užíval si ten pohľad na kľudné more, trajekty na druhej strane móla, či maják blikajúci v diaľke.
Pokračovanie onedlho...
Viac foto ako vždy tu
