Sobotu ráno po dobrom spánku (aj keď chvíľku trvalo kým som zaspal vďaka partičke hudobníkov, čo chodila uličkami a vyhrávala až do skorých ranných hodín) som sa rýchlo pobalil a vybral sa okúsiť chuť ďalšieho mesta. Cieľom bolo Nuoro, jedno z najväčších miest vnútrozemia. Na autobusovej stanici som našiel dosť jednoduchý grafikon, tak som sa chcel radšej uistiť, či je ten čas odchodu správny. Pán za okienkom samozrejme anglicky nevedel, ale len čo to zbadala pani stojaca opodiaľ, hneď mi ochotne pomohla a tlmočila. Uistil som sa o odchode 15.30 a chcel si kúpiť lístok. Poprosil som ju teda, či by mi jeden nevypýtala, ale ona mi len s úsmevom povedala, že lístky sa kupujú vedľa, v McDonalde. Na môj nechápavý pohľad som dostal krásnu odpoveď: "That's Sardinia way". Našťastie tie lístky nepredávali ako doplnok ku BigMac menu, ale v okienku vedľa. Mal som štyri hodiny do odchodu, tak som sa šiel ešte potúlať tento raz denným prístavom a opäť na Piazza del Carmine, kde som si našiel funkčnú voľnú wifi (čo je v Taliansku priam nemožné) a prisadol si k jednému pánovi. Po chvíľke sa pustil so mnou do rozhovoru a pýtal sa odkiaľ som, keďže podľa prízvuku ma tipoval na Američana. Rozhovor s ním bol veľmi zaujímavý, dozvedel som sa o Sardínii veci, ktoré sa v bedekroch len tak nepíšu. Opísal mi ako na vidieku ešte stále fungujú "banditos", ktorí občas prepadnú a okradnú turistov, či o tom, ako ľudia z prímorských miest nemajú radi obyvateľov vnútrozemia a naopak. Ďalej mi odporučil ubytovanie na vidieckych sídlach, označované "agriturismo", ku ktorým je však prístup často možný len autom. Veľké domy, kde majitelia ponúkajú príjemné ubytovanie, domácku stravu a prírodu priamo za dverami sú lákavou ponukou, kam zložiť hlavu na pár dní. Prekvapila ma jeho dobrá angličtina, na Taliana až nezvyčajná, na čo mi prezradil, že niekoľko rokov žil v Amerike, trošku sa túlal Európou (aspoň sme mohli vymeniť dojmy z niektorých krajín) a prednedávnom sa vrátil na Sardíniu, kde žije z prenájmu bytov. Ešte mi prezradil, že vyzerám ako Keanu Reeves za mlada (čo som počul po prvý raz od niekoho :) a pobral sa na autobus.
Cesta do Nuora bola pohodlná, väčšinu času po diaľnici, až posledná polhodinka sa niesla v znamení serpentín a šoférovej divokej jazdy zákrutami. O siedmej večer ma autobus vyložil na stanici v meste, ktoré malo ďaleko od toho, čo som čítal v bedekri. Značenie žiadne, mapa v bedekri nepresná a ja s blbým pocitom, či som vôbec dobre vystúpil, som sa naslepo vybral tam, kde som tušil centrum. Po chvíľke som sa zorientoval a následoval značku "tourist information", kvôli ktorej som aj ignoroval potraviny čo boli po ceste. Hlad som nechcel vnímať, potreboval som sa čo najskôr ubytovať. Keď som informácie konečne našiel, boli zavreté a vo mne to začalo pomaličky vrieť. Všade cedulky hotel, ale našiel som až jeden, ktorý ma cenou ani trošku nepotešil. Blúdil som uličkami hore dole, snažil sa nájsť aspoň nejaké ubytovanie ale nikde nič. Všade samá tabuľa, ale hotel nikde. Už zúfalý som pri menšom námesti zahliadol auto a neviem prečo som si myslel, že to bude taxikár. Len čo som sa opýtal, či hovorí anglicky som pochopil svoj omyl. Našťastie ten pán bol v aute s dcérou, ktorá hovorila anglicky a odnavigovala ma dole ulicou, kde som konečne našiel ubytovanie. Zjednal som ako tak prijateľnú cenu a naštvaný po toľkom blúdení som sa rýchlo zložil, foťák na protest nechal na izbe a šiel sa navečerať do mesta. Nuoro je hlavné mesto provincie, ale stále pôsobí dojmom väčšej dediny, hlavne jeho centrum. Ako som sa z bedekra dozvedel, tak len pred necelými sto rokmi vymizol z centra zápach ovčieho hnoja. Malé, celkom útulné centrum ma však sklamalo. Všade samá kaviareň, či zmrzlina, ale ani jedna normálna reštaurácia. A keďže potraviny, ktoré som pri príchode do mesta ignoroval už boli zavreté, skončil som pri jednom stánku, kde som si kúpil aspoň minerálku a niečo malé na chrúmanie.
Na ďalší deň som mal na pláne presunúť sa na východné pobrežie do Cala Gonone, ale keďže autobus mi tam šiel až poobede, rozhodol som sa zastaviť po ceste v malej dedinke Oliena. Autobusár mi zastavil uprostred tejto malej obce (bol som jediný cestujúci), takže som nemal ani potuchy či som na autobusovej zastávke, či nie. Domáci si užívali nedeľný obed v baroch na ulici a len čo zbadali zblúdilého turistu, nejednému sa zjavil úškrn na tvári. Vytiahol som teda foťák a pobral sa uličkami objaviť niečo zaujímavé. Na mnohých domoch boli nástenné maľby murales, ktoré hovoria o histórii Sardínie. Nemal som ani potuchy odkiaľ mi pôjde ďalší autobus a kde si kúpim lístok, tak som sa popýtal v prvom bare. Chlapík aj keď po anglicky nevedel, tak môjmu "biglietto Dorgali" porozumel, narýchlo povedal "uno momento" a odbehol. Po chvíľke sa vrátil vysmiaty aj s lístkom. Prvý problém vyriešený, teraz už len zistiť, kde je zastávka. Opýtal som sa ho na "stazione", na čo ma vyviedol von z baru a začal mi vysvetlovať. Keď videl môj nechápavý výraz tak ešte raz ukázal dole a prežehnal sa. Hneď som pochopil, že zastávku mám hľadať pri kostole :). Poďakoval som sa mu a potom aj mojej taliančine do vrecka, ktorá bola výborný spoločník do týchto končín. Po malom osviežení a posedení na miestnom korze som sa vybral pohľadať si zastávku. Kostol som objavil po chvíľke a pri ňom aj tabuľu s nakresleným autobusom. Grafikon samozrejme žiadny nebol, ale našťastie ešte v Nuoro som sa informoval, kedy pôjde cez Olienu autobus mojím smerom. Zložím sa do tieňa a čakám, keď tu zrazu začujem zvuk brzdiaceho autobusu. Obzerám sa, ale nikde ho však nevidím. Zoberiem teda rýchlo ruksak, obehnem si kostol a tu na križovatke vidím ako do autobusu nastupujú cestujúci. Čakať naň so slúchatkami na ušiach, asi tam čakám až do večera.
Do Dorgali vedie pôsobivá cesta popri vodnej nádrži Lago Del Cedrino. Občas som nevedel kam skôr pozrieť. Oproti suchému vnútrozemiu, ktoré som obzeral po ceste zo severu na juh, tu bolo všetko krásne zelené. Vodná nádrž, ktorá sa kľukatí medzi kopcami by stála určite za bližšie preskúmanie. Od nej to už je do poslednej horskej dedinky Dorgali kúsok. Tu nastúpilo veľmi veľa mladých ľudí, čo sa šli okúpať do Cala Gonone a po pár minútach som videl, že toto je pre nich bežná letná rutina. Z Dorgali nie je vidno more, keďže je kryté vysokými horami (niektoré v okolí majú aj okolo 1400metrov), takže cesta vedie dlhým tunelom a následne nekonečnými serpentínami. Zatiaľ čo mladí spolucestujúci sa bavili na každej zákrute, ja som si gratuloval, že som naposledy jedol o ôsmej ráno. Po príjazde do dediny všetci rýchlo vystúpili a náhlili sa ku moru, zatiaľ čo ja bledý ako stena, som sa pomaličky orientoval. Po chvíľke som našťastie našiel turistické informácie kde mi pani ochotne dala zoznam hotelov a aj mapku oblasti. Vybral som si hotel a tu začalo to pravé turistické dobrodružstvo. Starý pán na recepcii po anglicky nevedel, tak opäť mi pomáhala moja taliančina do vrecka. Dokázal som ešte aj cenu zjednať a po 15tich minútach debaty, kde som evidentne ťahal za kratší koniec som sa nakoniec ubytoval. Všetko som zo seba zhodil, obliekol plavky a len s osuškou na krku vybehol ku moru, ktoré som mal po zídení pár schodov iba niekoľko metrov od hotela. Cala Gonone je maličká dedinka z jednej strany ohraničená vysokými kopcami a z druhej azúrovo modrým morom. Pláže nie sú preplnené ľuďmi, čo mi len vyhovovalo. Po krátkom osviežení som sa vybral trošku potúlať sa s foťákom a konečne naplniť ukľudnený žalúdok. Celá lokalita mi pripomínala malé Chorvátske mestečká s rôznymi penziónmi, reštauráciami, popadaným ihličím a vždy plným prístavom. Večeru som si objednal na terase jednej z mnohých reštauráci priamo v prístave. Ako som čakal na jedlo začali sa tam zhromažďovať ľudia a netrvalo dlho než som pochopil prečo. Asi 40 ľudí v miestnych krojoch, pán farár s megafónom a po vystúpení ich následovníkov z lode (pravdepodobne z okolitých prímorských oblastí) sa vybrali naprieč dedinou. Aj keď som doteraz nezistil, čo za sviatok to oslavovali, plné ulice ľudí, stánky ako na našich jarmokoch a pódium plné rečníkov s nočným ohňostrojom mi dali najavo, že to bude niečo významné. Na tomto mieste som pobudol dve noci, užil si klasickú prímorskú dovolenku (aj keď na pláži som sa vždy strčil do tieňa a čítal dobrú knihu) a naplánoval cestu ďalej.
Alghero bolo posledné mesto na mojej trase. Z Cala Gonone som mohol ísť pohodlne autobusom priamo do Sassari a Alghera, ale vďaka mojej "obľube" autobusovej dopravy som sa len zviezol mikrobusom do Olbie (aj tá cesta dá zabrať, kým sa nejde po diaľnici) a odtiaľ radšej v pohodlí vlaku do Sassari. Okolo pol 7 večer som úspešne dorazil do cieľa a začal hľadať ubytovanie. Alghero ako prímorské letovisko je oveľa viac naklonené turistom, takže ešte takto večer boli informácie pre turistov otvorené a plné ľudí. Opäť som dostal zoznam hotelov, hostelov a mapu (ceny v tom zozname boli opäť iné ako realita) a začal som hľadať. Počas túlania sa ma zastavil pán, či hľadám ubytovanie. Ponúkol mi za dobrú cenu maličký byt neďaleko centra, ale nepôsobil na mňa moc dôveryhodne, tak som radšej hľadal ďalej. Mohol som sa začať túlať pri pláži a skúsiť jeden z klasických hotelov pri mori, ale radšej som sa zastavil v hoteli San Francesco, čo je jediný hotel v úplnom centre. Bývala farnosť, prerobená na sympatický hotel s úžasným interiérom mi hneď učarovala. Chalan na recepcii bol priateľský a ochotný mi z ceny ešte čo to zľaviť a aj pripojenie na internet mi dal za lepšiu cenu. Po ubytovaní mi bolo odporúčané odobrať sa do átria, kde sa večer konal koncert klavíristu Paola Restani, ktorý bol pre návštevníkov hotela zdarma. Po tomto zážitku som sa už odobral oddýchnuť si a nabrať sily na posledný deň plný behania po meste s fotoaparátom.
Raňajky v átriu boli príjemná zmena. Slnko ma pomaličky prebralo a pripravilo na horúci deň tak, že som sa na to teplo priam tešil. Pri odchode som sa zastavil na recepcii a dal sa do reči s chalanom zo včera. Ani neviem ako, ale prebrali sme od futbalu, Sardínie, cez jedlo až internet úplne všetko. Dozvedel som sa prečo je v Taliansku tak málo voľne prístupných wifi hotspotov (kvôli polícii, ktorá potrebuje mať pod palcom, kto sa kde pripája) a odporučil mi, kam sa ísť lacno a dobre najesť. Všetky reštaurácie v centre ponúkali menu okolo 12-14 eur, čo by pri pravidelnom stravovaní pekne liezlo do peňaženky. Nechcel som skončiť ani na jedlách z miestneho supermarketu, tak mi odporučil bar hneď pri pláži, kde robia skvelé Focaccia. Focaccia je Sardínsky chlieb, odlišný od nášho. Na dĺžku môže mať aj jeden meter a vyzerá ako sendvič. V tomto bare ho robili na veľa spôsobov, či už plnený prosciuttom, syrom, morskými potvorami, alebo ich kombináciou. Následne ho nakrájajú a ponúkajú ako miestnu verziu fastfoodu. Každému kto pôjde na Sardíniu ho môžem len odporučiť.
Centrum mesta je v podstate veľká pevnosť, čo je najlepšie vidieť na prímorskej strane. Vysoké hradby ktoré vychádzajú priamo od mora, staré delá a strážne veže dávajú najavo dôležitosť tohto mesta v minulosti. Alghero ma katalánsku minulosť a ešte dnes, aj keď to je talianske mesto, je centrum v rukách Kataláncov. Dvojjazyčné ulice, či (ako bedeker píše) kostoly a paláce v gotickom štýle severného Španielska sú toho dôkazom. Jediné čo kazí dobrý dojem z mesta sú otravní Senegalčania, ponúkajúc svoje Louis Vuitton kabelky a iný nanič tovar. Podvečer som sa opäť zastavil na recepcii trošku pokecať a dostal som odporúčanie čo pozrieť večer. Na niektoré miesta (mys Capo Caccia) by som sa nestihol dostať, ale aspoň som si vychutnal západ slnka z promenády, kde sa večer vytvoril malý trh plný podnikavcov, snažiacich sa predať turistom rôzny balast.
V deň odletu som si už len užil kľud v tieni stromov na promenáde pri čítaní knižky, kúpil lístok na autobus v trafike, keďže tam, kde predávali lístky na autobus ho samozrejme nemali a užíval si posledné hodiny dovolenky. Na letisku som ešte stretol partičku zo Slovenska, ktorá sa zbavovala posledných zásob jedla, takže o zábavu som mal postarané a po hodine meškania som odletel domov.
Viac foto tam kde vždy
