Bolo mi to trošku ľúto, ale verím, že sa mi sem podarí ešte vrátiť.
Na cestu z Brusselu som nezvolil vlak Thalys, keďže ušetrená polhodinka cesty na tejto krátkej trase mi neprišla hodná sumy, ktorú za miestenku pýtaju. Sadol som si teda do klasického ICéčka a tešil sa na cestu. Ako vždy som si dal vak na sedadlo vedľa seba, keďže vyložiť ho na vrchný odkladací priestor je úloha hodná vzpierača. Postupne sa však začal vlak plniť, plniť, plniť a plniť, až som mal pocit, že je nafukovací. Sprievodcovia chodili po vozňoch a všetkých čo batožinou zaberali dve miesta slušne žiadali aby ju spratali kam patrí (do priestorov medzi sedačky, alebo mnou spomínaných vrchných odkladacích priestorov), aby si mohli sadnúť aj ostatní, natlačení aj v záchodoch. Za pomoci sprievodcu som teda vyložil vak hore (keď mi pomáhal pochopil, prečo som ho mal položený vedľa seba) a uvoľnil miesto krpcovi, ktorý si prisadol.
Prvé čo mi udrelo do očí po opustení staničných priestorov boli bicykle. Na chodníku, na ceste, na vlastných obrovských parkoviskách, jednoducho všade kam som sa pozrel. Amsterdam je známy ako mesto, ktoré podporuje cyklistov, ale až keď som to zbadal naživo, pochopil som význam tých slov. Cyklistické chodníky pri každej ceste, obrovské parkoviská pre bicykle a miesto trúbenia vozidiel po mne zvonili cyklisti, nech im nezavadziam. Po rýchlom ubytovaní v hoteli priamo oproti stanici (už som si cielene vyberal len hotely pri staniciach, nech nemám problém s transportom po meste) som sa vybral do centra okúsiť atmosféru tohto "slobodného" mesta. Múzeum sexu, či marihuany, tulipány a dreváky v každom obchode so suvenírmi, coffee shopy a slečny vo výklade dodávali tomuto mestu ten správny ráz. Presne takto som si predstavoval atmosféru Amsterdamu. Prechádzka jednotlivými uličkami bola príjemná, aj keď som sa musel pretláčať obrovským množstvom turistov, často už dosť neprítomných. Jeden chlapík si šiel vysmiaty uličkou a každého zdravil "merry christmas", na čo mu partia mladíkov v dobrej nálade odpovedala "happy easter". Zaujímalo by ma, kto z nich mal viac nakúpené. Ako som si prečítal bedeker, tak po prejdení pár pamiatok by som mal naraziť na známy Red Light District. Neviem prečo, ale očakával som niečo ako našu Krížnu, akurát plnú výkladov so slečnami. Až keď som dorazil, pochopil som, že to je len niekoľko uličiek s výkladmi, prepojené jedna s druhou. Od veľa ľudí som počul už všeličo o vizáži výkladových slečien, ale skoro nikdy nič pekného. Neviem či som ja mal to štastie, alebo som po ceste oslepol, ale vo výkladoch sa dali nájsť aj pekné devy, hlavne keď som to porovnal s ponukou v uličkách iných miest, ktoré sa na večer menili na miesta bujarej sexuálnej zábavy, nehovoriac pri porovnaní s tým čo vídavam stáť pri Slovnafte, alebo na Panónskej. Preštrikoval som sa teda touto časťou a slečny radšej ani neskúšal fotiť, keď som videl, že akonáhle niekto len začal mieriť foťák ich smerom, v momente sa schovali. Miesto toho som každej, ktorá mi kývala a lákala ma ku sebe pekne s úsmevom, odkýval a vybral sa objavovať ďalšie zákutia tohto mesta. Počas túlania sa ulicami som ocenil jednu vec, a to verejné záchody pre chlapov. Našťastie niekomu docvaklo, že chlap nepotrebuje ku vykonaniu svojej potreby viac ako kúsok oddeleného priestoru a postavil toto po celom centre. Pobehal som ešte turisticky menej navštevovanú časť v okolí Plantage a podvečer strávil na terase budovy Nemo, ktorá slúži na oddych a rekreáciu. Zrelaxoval som na plážovej stoličke s výhľadom na prístav a popísal s jedným bývalým blogerom (áno Matúš teba myslím:) nech mi poradí, čo dobrého skúsiť z ponuky miestnych coffee shopov. Som človek čo pije len výnimočne, nefajčím vôbec a drogy som nezvykol užívať ani v podobe ibalginu proti bolesti, ale byť v Amsterdame a neokúsiť možnosť legálne ochutnať to, proti čomu milióny ľudí bojujú a milióny to obhajujú by bol hriech. Po radách typu "nejedz to od hladu" som zavítal do coffee shopu s cieľom ochutnať koláčik. Kúpil som si jeden dobre vyzerajúci kúsok a ochutnal. Chuťovo bol na nerozoznanie od klasickej bábovky, akurát trošku šťavnatejší.
Ako bolo písané na obale, môže chvíľku trvať kým sa prejavia účinky a aj to trvalo. Približne po hodinke som začal mať pocit, ako keď som "v nálade", akurát že s jedným bonusom. Nič sa mi nekrútilo, dokázal som chodiť rovno, žiadne alkoholové stavy, akurát som mal oveľa lepšiu náladu a veci čo mi bežne vykúzlia akurát mierny úsmev na tvári ma teraz prinútili smiať sa z plného hrdla. Keď toto je hlavný problém policajtov, za ktorý mlátia mládež a sudcovia im chcú dávať 10 rokov basy zatiaľ čo šoférom, jazdiacich 150 na okreske zabíjajúc malé deti (viď Rastík) alebo dôchodkyne v obci (mistr Skrútený) dajú len podmienku, či max 4 roky, je mi z toho nevoľno.
Druhý deň som na obed opustil hotel, ale keďže vlak mi šiel až o siedmej večer mal som dosť času na dobehnutie toho, čo som včera nestihol. Trh kvetín, Jordaan a ostatné zákutia som poprechádzal, opäť zavítal na strechu Nema, kde boli už aj obrovské vankúše, takže som si naplno užil príjemný nie moc horúci slnečný deň. Hodinu pred odchodom vlaku som sa vrátil do hotela, zobral si ruksak čo som tam mal odložený (motorkári čo si tiež práve balili veci len pozerali aký je veľký a aj sa niečo pýtali, škoda že nevedeli anglicky) a vybral sa na stanicu. Nakúpil si proviant na nočnú cestu a šiel na nástupište, na ktorom som postretol slečnu, zmätenú z označenia vlaku tak ako bola väčšina ľudí na nástupišti. Na tabuli bola ako cieľová destinácia vlaku napísaná Moskva, pritom niektorí cestujúci šli do Prahy a iný zas do Kodane. Neskôr mi došlo, že vlak sa pravdepodobne niekde po ceste rozdelí a každá časť sa pripojí na vlak daným smerom. Ako som sa to snažil slečne vysvetliť (šla do Prahy a bála sa aby neskončila v Moskve), pripojili sa ku vysvetľovaniu aj blízko stojaca mama s dcérou, ktoré šli tiež do Kodane ako ja. Tie sa ma po chvíľke začali pýtať či som fotograf (už som si na tie otázky zvykol) a keď som im odpovedal na otázku odkiaľ som, prekvapili ma svojou reakciou. "Oh Bratislava? I love that city" zahlásila dcéra a začala mi ospevovať, ako sa jej páči centrum môjho rodného mesta. Veľmi ma potešilo počuť od cudzinca toľko pekných slov na Bratislavu, keď ju nevie oceniť ani väčšina Slovákov.
Pár minút pred siedmou dorazil vlak a ja som sa vybral hľadať svoje kupé. To som ešte netušil, že ma čaká najzaujímavejšia spoločnosť, akú som mal dovtedy vo vlaku...
viac foto ako vždy na mojom webe
