Spať v hoteli priamo pri stanici má obrovskú výhodu v tom, že sa nemusím nikam nahánať aby som stihol konkrétny vlak. Keď ma však čas netlačí, ani neviem ako, ale utečie mi rýchlejšie než predpokladám. Vždy chodím na stanicu rád s veľkým predstihom a tam si v kľude počkám. Vychutnávam si to sedenie na lavičke, sledovanie ponáhľajúcich sa ľudí, ktorí na poslednú chvíľku dobiehaju ku vlaku, aby následne zistili, že ten ich správny je o 5 nástupišť ďalej. Nadávajúc rýchlo utekajú s tými ich nemotornými kufríkmi na kolieskach a zrážajú všetko živé či neživé, ak im to stojí v ceste. Teraz som sa ja trošku predieral ľudským davom, hlavne keď som si všimol mne neznámu poznámku ku každému vlaku. Trošku vystrašený z predchádzajúcej skúsenosti som už nič nenechal na náhodu a hneď sa snažil zistiť, čo daná info znamená, keďže môj slovník bol na to krátky. Skúšal som teda osloviť pár ľudí s hláškou "do you speak english?". Prvá odpoveď bola zamietnutie a odpoveď spanish, ale už druhý pokus bol úspešný. Teda aspoň to tak vyzeralo. Chalan mi s úsmevom odvetil "a little", tak som sa ho spýtal na tú mne neznámu poznámku. On na mňa ale spustil plynulo po francúzsky a ja som len na neho zízal. Pár krát som mu povedal, že mu nerozumiem, ale on sa mi snažil niečo francúzsky vysvetliť stále dokola. Keď videl, že to nemá význam a ja som pochopil význam "a little" vo francúžštine, bol čas najvyšší túto neplodnú debatu ukončiť. Tretí pokus bol už našťastie úspešný a chalan mi vysvetlil čo tabula píše. Nemusel som sa ničoho obávať, stačilo si počkať na číslo nástupišťa.
Cesta lokálkami vo Francúzsku je pohodlná a ja som si ju náležito vychutnával. Do prestupnej stanice Port Bou som dorazil za necelé tri hodinky a to vďaka zdržaniu policajtov, ktorí robili námatkové kontroly vo vlaku. Po vystúpení z vlaku som však pochopil, že táto námatkova kontrola bola len predvoj niečomu väčšiemu. Ako som si všimol, stanica v Port Bou má jedno špeciálne nástupište oddelené od ostatných. Na tomto ukončil svoju púť vlak z Montpellieru a všetci cestujúci sa chceli presunúť do haly a k ďalším nástupišťam. Španielski policajti sa však rozhodli tento smelý plán trošku okoreniť a zahrali si s nami cestujúcimi hru "idú kravy na jatka". Otvorili len jedny dvere do staničnej haly, tam sa postavil jeden policajt a pekne "kravu po krave" kontroloval, pýtal doklady a až potom púšťal ďalej. Vo vlaku bolo odhadom pár stoviek ľudí, takže to bola práca na celkom slušnú dobu. Niektorí cestujúci si aj zanadávali aké to je nedôstojné správanie zo strany španielskej polície, ale policajt evidentne nerozumel, a aj keby, tak mal na háku. Mal som sto chutí sa pána policajta spýtať, či mu niečo hovorí Schengen, ale už dopredu som to videl na dokonale vycvičený ignorantský pohľad. Pretlačil som sa teda do haly a tam si našiel spojenie do Barcelony, ktoré už však nebolo tak pohodlnou lokálkou. Cesta sa ale dala pretrpieť a 18.40 som úspešne vystupoval na stanici Barcelona-Sants.
Zvyknutý z iných štátov na železničné stanice som sa z vlaku snažil dostať do vstupnej haly (nástupištia sú v podzemí) aby som sa zorientoval. Tu mi však Barcelona pripravila menšiu logickú hádanku. Obrovské množstvo rôznych turniketov vedúce všade možne, rôzne "chodbičky" tvorené stenami z plexiskla a ja, aj keď som videl svoj cieľ pred nosom, musel som pár minút kľučkovať. Väčšia zábava začala, keď som sa z tohto bludiska dostal a začal zisťovať, ako sa dostanem k môjmu ubytku. Po stanici a jej okolí som chodil ako bludný holanďan, na nástupištiach autobusov som nenašiel to správne číslo, čo som potreboval a v mape ich autobusovej siete je pre neznalého človeka fakt problém sa vyznať. Varianta B, použijem metro. Stanicu som si teda pekne obehol a vrátil sa späť dovnútra, kde bola mapka metra. V popise ako sa dostať do cieľa som našťastie našiel aj možnosť ísť metrom tak som hľadal svoju stanicu a prstom blúdil po mape, ako sa k tej stanici dostanem. Po vystúpení na konečnej som už dúfal, že telocvik je na konci, ale keď som vyšiel na povrch, nemal som ani šajnu ako sa dostanem tam kam chcem. Zastavil som prvého človeka a opäť použil magickú formulku "do you speak english?", na čo sa mi dostala správna odpoveď "a little". Tento chlapík však aspoň to niečo málo ovládal, ale moc mi nepomohol. Poslal ma na koniec ulice a tam nech sa opýtam. To som však nemal robiť, lebo chalan, ktorého som pristavil aj keď mi nerozumel, tak sa mi snažil pomôcť a po ukázaniu názvu kam chcem ísť mi posunkami naznačil nech idem za ním. On s malým športovým vakom, ja s kulturistickým závažím na chrbte, sme ráznym krokom šli uličkami a ja sa snažil pamätať si presnú cestu, keď už som si nemohol stopy kresliť. Po pár minútach ma doviedol niekam, kde som na prvý pohľad pochopil, že toto jedoducho nie je to čo hľadám. Vybral som sa teda späť a pýtal sa ľudí. Prvé slečny, ktoré som pristavil našťastie po anglicky vedeli, ale nemali ani tušenia kam chcem ísť a ďalší dvaja pristavení chalani tiež moc nevedeli a to sa pýtali aj miestnym okoloidúcich. Keď zlyhá ľudský faktor, nastupuje na rad technika a ja som vytiahol GPS. Po predchádzajúcich skúsenostiach, keď som s ním viac blúdil než bolo zdravé, som bol skeptický na jeho výsledky. Naťukal som danú ulicu a nechal sa viesť. Vážne to od stanice metra nebolo ďaleko, ak človek vedel kadiaľ ísť. Horšie bolo, že to bolo to poriadneho kopca, takže na recepciu som došiel zničený ako po zabehnutí 12minútovky za 5 minút. Tam to už našťastie šlo ako po masle. Kartička od izby, vysvetlenie ako sa ku nej dostanem a mohol som sa ísť zložiť. Vedel som, že idem bývať na študentské internáty, v lete využívané ako "hotel", tak som čakal vážne všeličo (hlavne po skúsenosti z Ljubljany). Keď som ale šiel po maličkom areáli medzi jednotlivými budovami (veľmi moderne postavené 2 až 4 podlažné budovy), naberal som z tohoto miesta dobrý pocit. Po otvorení dverí do izby, ma pohľad na ňu doslova posadil na riť. Prvá vec čo mi napadla bola: "ja chcem ísť študovať do Barcelony". Izba moderne, čisto zariadená (bola to izba pre dvoch), kúpelňa ako z časopisu o modernom bývaní a na jednej zo stien 82 palcové LCD samsung). Pocit dokonalosti z tohto miesta vo mne dorazil bazén na streche prvej budovy s krásnym výhľadom na Barcelonu. Po osviežení sa, zaplávaní pár dĺžok som už večer relaxoval striedavo na izbe a striedavo v areáli, plnom mladých ľudí z celého sveta.
Nasledujúci deň som už ako správny turista venoval behaniu po Barcelone. Mesto je krásne aj keď dosť rozsiahle, takže nohy zabolia aj trénovaného človeka. Bol som však sklamaný z jednej veci. Veľká časť mesta je rozkopaná, pamiatky sa opravujú a preto spraviť fotku bez krásne zafarbeného lešenia, či vysokého žeriavu pri určitých stavbách bolo jednoducho nemožné. Počas behania po meste som si stihol užiť aj ďalšiu špecialitu španielských železníc, a to lístkový systém na poradie. Nápad to je perfektný, ak by fungoval tak, ako by mal. Španieli sa však veľmi radi pchajú vopred, bez lístočka utekajú ku okienkam a zdržujú, vďaka čomu vzniká následný chaos a aj keď má človek lístok s tým správnym číslom, nemôže si byť istý, že ho obslúžia. Po polhodine čakania prídem ku okienku a snažím sa od slečny vymámiť miestenku do rýchlovlaku smer Madrid. Nemohlo sa mi dostať krajšej odpovede ako: "bez Vášho global pasu tú miestenku nemôžem vydať". No, posedel som si na stanici, pokochal sa jej krásami a po neúspešnom nákupe mohol ísť ďalej do mesta, však miestenku môžem kúpiť aj zajtra pred odchodom, ako ma uistila slečna.
Po pobehaní centra, návštevy Sagrady Familie (ľudí ako na dedinskom jarmoku a všade naokolo žeriavy) som sa vybral pozrieť Nou Camp, domáci štadión veľkoklubu FC Barcelona. Aj keď nie som extra veľký futbalový fanúšik, tá prehliadka stála za to. Škoda len, že je obdobie mimo sezóny a miesto trávniku tam bola len pooraná zemina. Útroby štadiónu sú však veľmi zaujímave a kto chce vidieť, kam sa chodia hráči pred zápasom pomodliť, či akú veľkú vírivku majú v šatni, určite si tú prehliadku užije.
Večer sa opäť niesol v znamení relaxu, akurát v noci som si trošku pobehal areál s fotoaparátom, na čo ma pristavil jeden pánko a spýtal sa, či študujem architektúru. Aj keď som mu odpovedal záporne, svojou lámanou angličtinou mi porozprával o architektovi, ktorý projektoval celú túto lokalitu a musím uznať, vydarila sa mu.
V stredu ráno som si naposledy užil tie skvelé raňajky a vybral sa so závažím na chrbte, opäť sa pomotať barcelonskou mestskou dopravou. Na stanici kúpená miestenka, nasadám do rýchlovlaku smer Madrid užiť si dlhú, ale veľmi rýchlu cestu do hlavného mesta.
Viac fotiek ako vždy na mojom webe
