Pridal mi akurát na váhe ruksaku, a vždy som vedel nájsť schopné ubytko za rozumnú cenu. Nakoniec som to však neľutoval a využil ho v krajine, ktorej prírodné scenérie sú jedny z naj, čo som cestou videl.
Po dvojhodinovej prestávke v Göteborgu som sa o piatej vybral vlakom do Osla, ktorý ma veľmi príjemne prekvapil. Prejazd krajinou, kde som mal každú chvíľu chuť vystúpiť z vlaku a ísť sa len tak túlať, bol ohromujúci. Ubehla hodinka a do môjho vozňa nastúpil chalan, ktorého okolitá krajina uchvátila tiež. Vytiahol papier a začal si kresliť skice toho, čo videl z okna. Keďže bol vlak skoro prázdny, presúval sa od okna k oknu aby zachytil toho čo najviac a keď som tie obrázky videl, musel som uznať, že sa mu to podarilo. Mal som sto chutí si od neho jednu skicu vypýtať, mne sa totiž toho cez okno moc odfotiť nepodarilo. O desiatej som dorazil do Osla a keďže mi celodenná cesta vlakom bola málo, kúpil som si rovno miestenku na nočný vlak do Bergenu. Mal som hodinku času a keď som zbadal pár ľudí s notebookmi na kolenách v okolí jednej kaviarne, rýchlo som pochopil a pridal sa ku nim.
Nočné vlaky v Nórsku sú na úplne inej úrovni, než aké som mal doteraz možnosť zažiť. Každý cestujúci, ktorý si nočnú jazdu odsedí (sedačky sú veľmi príjemné a uspôsobené na nočnú jazdu) dostane balík na spríjemnenie nočnej cesty. Nafukovací vankúš, deka, štuple do uší a klapky na oči sú samozrejmosťou a po použití si ich možno v kľude zobrať (a taká deka sa mi fakt hodila do týchto chladných krajín). Cesta ubehla rýchlo a o siedmej ráno som vystupoval v sychravom studenom Bergene.
Pri návšteve posledných miest som mal vždy ubytko vopred rezervované, takže tu po vystúpení na malej stanici som si mohol opäť vychutnať ten pocit dobrodružstva. Cudzia krajina, cudzí jazyk, cudzí ľudia a ja si musím nájsť strechu nad hlavou skôr, než si môj chrbát povie dosť a než bude všetko dobré obsadené. Malá vlaková stanica neposkytovala veľa príležitostí na získanie informácií a letáky ponúkajúce ubytko boli síce pekné, ale všade kam som dorazil ma nepotešili oznámením "máme plno". Po treťom neúspešnom pokuse som bol aspoň odnavigovaný ku mestskému informačnému centru, kde by mi mohli pomôcť. Len čo otvorili, nahrnulo sa nás tam ubytovania chtivých viac než dosť a slečny mali hneď od rána čo robiť. Keď som sa dostal na radu, pochopil som, prečo je taký problém zohnať ubytko. V meste sa totiž večer konal koncert Coldplay a všetky hotely, hostely, penzióny a priváty boli na prasknutie. Slečna na mňa pozerala so smutnými očami, že mi nevie pomôcť a ja ešte smutnejšími na ňu, som sa z nej snažil vydolovať informáciu aspoň o nejakom skrytom gauči ako poslednú záchranu. Nakoniec jej trkla myšlienka ponúknuť mi ubytko v kempe a nesmelo sa ma spýtala, či by mi nevadilo ubytovať sa mimo mesta. Keď som jej povedal o stane schovanom v mojom veľkom ruksaku, hneď bola veselšia a vysvetlila mi ako sa tam dostanem. Páčila sa mi snaha jej a ostatných zamestnancov mestského informačného centra pomôcť každému návštevníkovi a záujem o to, aby každý jeden čo prejde ich dverami odišiel spokojný.
Všetko vybavené, mapka aj s časmi odchodu autobusov vo vrecku a ja som sa mohol vybrať potúlať sa mestom. Počasie sa trošku umúdrilo, občas aj slnko mrklo a ja som zavítal na rybí trh. Rybie špeciality od výmyslu sveta, kaviár v rôznych farbách (pripomínajúc krém na topánky) a sem tam nejaká tá kožušina zo soba. Hľad ma nemusel dlho presviedčať a rozhodol som sa ochutnať niečo z domácej kuchyne. Všeljaké morské príšerky som už jedol, a tak mi pohľad skončil na veľrybom sendviči. Očakával som chuť bežnej rybaciny, ale bolo to dosť odlišné. Neviem, či to bol len môj subjektívny pocit, ale to tmavé mäso mi chutilo trošku ako bežná pečienka, aj keď konzistenciou bolo odlišné. Žalúdok pošteklený troškou jedla a ja som sa mohol vybrať na prehliadku okolia. Obľubujem mestá s prístavmi, tá atmosféra ma vždy dostane. Veľké zaoceánske lode medzi ktorými štrikujú maličké rybárske loďky s obratnosťou, akú im môžu závidieť bratislavskí šoféri, sú vždy predmetom môjho záujmu a neviem sa na ne vynadívať. Po prehliadke centra a blízkeho okolia, prechádzky okolo časti Bryggen, som sa vydal miestnou lanovkou na kopec Ulriken. Tento 643 metrov vysoký kopec ponúka výhľad na mesto z vtáčej perspektívy, čo mňa hneď zlákalo na fotenie. Akurát počasie mi moc neprialo a nielen, že fotky nevyšli také, ako som si predstavoval, skoro ma v tej výške ešte aj odfúklo. Pofotil som teda čo sa dalo a vybral sa odstáť si radu na lanovku. Ešte pár fotiek v centre a pobral som sa na autobusovú stanicu, nájsť si svoj odvoz do kempu. Celá stanica bola v štádiu prerábky a ja som mal problém nájsť svoje nástupište. Oslovil som prvého chalana čo mi pripadal ochotný odpovedať a nezmýlil som sa. Nielen, že mi poradil kde nájdem svoj autobus, ale ma aj ponúkol nápojom, čo si práve kúpil v automate, cigaretou (tú som slušne odmietol) a dal sa so mnou do reči. Bol to Poliak pracujúci v "cleaning services", ktorý si prácu v tomto meste pochvaľoval. Aj keď je Nórsko jednoznačne najdrahšia krajina Európy, stále sa mu oplatilo tu pracovať a to ani nežil ako zvyknú jeho krajania v biednych podmienkach, ale čo mi porozprával tak celkom na úrovni. Keďže až v autobuse som sa dozvedel nemožnosť platiť kartou, či eurami za lístok, rozlúčil som sa s ním a šiel som si vybrať do bankomatu nejaké peniaze. Nastúpil som na ďalší a vybral sa hľadať svoj kemp. Na mapke som mal dva a keď som zistil, že prvý som prešvihol, požiadal som vodiča či by mi mohol zahlásiť, keď sa k danej zástavke budeme blížiť, lebo všetky zástavky mimo mesta boli na znamenie. Po polhodinke cesty som vystúpil uprostred krásnej nórskej prírody, obkolesený kopcami, jazerami a pár domami schovávajúcimi sa v lese. Kúsok obďaleč bol vchod do kempu, kam som sa vybral. Zaplatil som poplatok, kúpil žetóny na teplú vodu do sprchy a dostal informácie, čo mám spraviť pri včasnom odchode, keďže recepciu otvárajú až o ôsmej ráno. Našiel som si teda krásne miesto pri jazere a vytiahol stan. Keď som mal asi 10 rokov, strýko nás na záhrade učil stavať stan. Vždy to bolo pre nás ako decká dobrodružstvo, stavanie stanu a potom prenocovanie s občasným postrašením od dospelých. Približnú stavbu konštrukcie som si odskúšal ešte doma na nečisto, ale tu som si konečne v praxi overil, čo mi dali rady typu "keď to zle našponuješ, v noci ti to padne na hlavu". Ako naschvál sa ale pustil poriadny lejak a než som veci poschovával, vo vnútri som mal pekne mokro. A znova ako naschvál, dážď hneď aj ustal len čo bol stan dostavaný. Opäť som ho teda rozložil, celý zvnútra vysušil a postavil nanovo. Pri registrácii na recepcii som sa pýtal, či je v kempe nejaka úschovňa, kam si môžem odložiť veci, pokiaľ pri nich nebudem. Nič také nemali, ale uistili ma, že krádež v tom kempe ešte nikdy nemali nahlásenú. Do sprchy som sa teda vybral s peňaženkou a tým najdôležitejším čo som so sebou mal. Nechcel som byť prvý, kto by krádež nahlasoval. Miestnosť, v ktorej bol záchod, umývadlo a sprcha by čistotou mohol konkurovať hocakému trojhviezdičkovému hotelu a ja som si konečne vychutnal teplú sprchu. Po nej mi už nič nebránilo schovať sa do spacáku a poriadne sa vyspať pred ranným výletom na fjordy. To som však ešte netušil, aký vietor bude fúkať celú noc a aj keď sa zvonka nezdal moc silný, vo vnútri stanu som mal neustále pocit, že ma odfúkne.
Už som si začal zvykať na budíček o pol siedmej ráno aby som niečo postíhal a toto ráno nebolo ničím odlišné. Rýchla sprcha, pobaliť stan a stihnúť autobus. Jedna zmena však predsa len bola. Autobus šiel v čase, keď sa z okolitých dedín zberala mládež do školy (v Nórsku začína školský rok už koncom augusta) a ja som sa zrazu viezol medzi samými blonďavými stredoškoláčkami, ktoré môj ruksak obzerali ako zázrak z 25.storočia. Aj keď je v Bergene autobusová zástavka pri vlakovej, dostať sa z jednej na druhú zabere aj päť minút rýchlej chôdze a keďže autobus meškal, hneď z rána som si dal telocvik s mojím veľkým ruksakom. Ten som si odložil do úschovne, pobalil pár drobností a nasadol na vlak smer Myrdal. Cesta naznačovala kvalitný celodenný zážitok (deň vopred som si kúpil lístok na výlet "Norway in a nutshell"), ale to hlavné ma čakalo až neskôr. V Myrdali sme prestúpili na vlak do dedinky Flåm, ktorého trasa je označovaná ako majstrovské dielo inžinierstva a musel som s tým súhlasiť. Klasická železničná trať na trase, za ktorú by sa nehanbila ani vysokohorská pozemná lanovka, obrovské množstvo tunelov, prevýšenie 866 metrov za 20 kilometrov a ako čerešnička na torte zástavka v polke cesty pri vodopáde Kjosfossen.
V dedine Flåm ma čakala pár hodinová prestávka, ktorú som využil na návštevu múzea spomínanej železnice, nákupu občerstvenia v neďalekom obchode a relaxe pri mori s výhľadom na zasnežené kopce. O tretej som si našiel miesto v pristavenej lodi medzi hordou japonských turistov a hlavný program dňa, plavba cez Nærøyfjord bola predo mnou. Pohľad na dedinky pri mori, obkľúčené horami, ktoré sú v zime doslova odrezané od sveta bol pôsobivý, ale keď sme sa dostali do časti, kde kopce stúpali priamo z mora až do výšky 1800 metrov, stratil som na chvíľku dych a snažil sa to čo najlepšie zachytiť na fotkách. Obrovské množstvo malých vodopádov padajúcich z tej výšky, opustené domčeky na úpätí skál a zároveň na pobreží mora boli niečo, čo fascinovalo asi každého na lodi. Výlet loďou končil v dedine Gudvangen, odkiaľ nasledovala cesta autobusom, doplnená výstupom na kopec a zjazdom dole úžasnými serpentýnami do mestečka Voss a odtiaľ už len vlakom späť do Bergenu.
Celodenný výlet za mnou, vytiahol som ruksak z úschovne a počkal si na nočný vlak do Osla. Plný zážitkov som sa pohodlne usadil a ani neviem ako som zaspal. Nepamätám si ani kontrolu od sprievodcu, ale až to ako ma prebudil dážď dopadajúc na okno pri rannom príjazde do Osla. Sedem hodín ráno, silný dážď a hlad ma prinútil stráviť prvé tri hodiny na stanici. Našťastie som si vyhliadol miesto pri kaviarni, kde som už dva dni predtým objavil voľnú wifi a spojil sa so svetom. Popri tom som si stihol užiť prácu polície v praxi, keď mali problém spacifikovať miestnu pravdepodobne bezdomovkyňu. Neuveriteľne po nich kričala, tĺkla ich hlava nehlava až im rupli nervy, nasadili jej želiezka a odviedli si ju. Škoda, že som nič nerozumel, pretože z tvári okolosediacich som pochopil, že si určite nedávala servítku pred ústa. Ubiehajúci čas mi zobrazovala len stále slabšia baterka v notebooku a ja som si ani nevšimol ako krásne sa medzitým vyčasilo. Zarezervoval som si teda hotel na druhý deň v Štokholme, zložil si veci do úschovne, kúpil miestenku na nočný vlak a vybral sa objavovať krásy Osla. Hneď kúsok od hlavnej stanice sa nachádza budova opery, ktorá ma pripravila o pár hodín. Opera v Sydney je možno z diaľky zaujímavá svojím tvarom, ale táto v osle je pre mňa architektonického analfabeta priam majstrovským dielom. Nedokážem opísať tie tvary, to jednoducho treba vidieť a prejsť sa po nej. S jej krivkami som sa pri fotení dokonale vyhral, a keď som zašiel do interiéru, videl som, že ani tu sa architekti nenechali zahanbiť.
Po opustení okolia stanice som sa vybral do centra, obzrieť si prístav, budovu radnice, kde sa odovzdáva Nobelova cena mieru (ako jediná Nobelovka sa odovzdáva mimo Štokholmu) a navštívil som aj pevnosť Akershus, odkiaľ bol pekný výhľad na prístav a radnicu. Moje kroky ďalej smerovali ku kráľovskému palácu, ktorý na prvý pohľad extra nezaujme, ale až neskôr si bežný návštevník všimne čo mu tu nehraje. Voľný prístup je skoro až ku dverám, žiadne veľké oplotenia (niekoľko menších je z druhej strany), čo som sa dočítal, kráľovská rodina sa týmto prezentuje ako "otvorená monarchia". Nasledovalo nejaké to občerstvenie, obzretie si národného divadla, v ktorého okolí som videl veľa kandidátov do volieb, predpokladám lokálnych. Odtiaľ už nasledovala cesta späť na stanicu, pred ktorou som postretol mne dobre známych indiánskych hudobníkov, ktorí ako vidím, sa nestratia ani pred Tescom na Kamennom námesti v Bratislave, a ani pred hlavnou stanicou v Osle.
Večerné hodiny som strávil unavený na stanici v spoločnosti môjho notebooku. Našiel som elektrickú zásuvku, nakúpil zásoby na nočnú cestu a odrátaval čas do odchodu vlaku. Pred sebou som mal dlhú cestu, ale hriala ma myšlienka na posteľ po štyroch nociach prespatých buď na karimatke, alebo sedačke vo vlaku.
viac foto ako vždy na mojom webe
