Cesta z Helsínk bola príjemná. Po dobre prespatej noci som celý deň strávil vo veľkom "salóne", našiel voľné miesto, elektrickú zásuvku a popri tom si užíval výhľad na more. Ako som pozeral posledného Harryho Pottera, dve decká, čo sa naháňali okolo sa zastavili, pichli hlavu pred monitor a keď videli čo pozerám, slušne sa spýtali, či sa môžu pridať. Bolo zaujímavé sledovať tento film s detskými komentármi, ktoré obsahovali väčšinu času opakovanie kúziel a pri tom všemožné krútenie rúk. Keď začalo slnko zapadať, musel som vybehnúť na palubu a odfotiť si ten gýčový pohľad. Slnko zapadá za horizont, na ktorom vidím lode, putujúce podobným smerom ako tá naša. Posledné hodiny som už prečkal a o 11tej večer sme zakotvili v Rostocku. Našťastie chlapík, čo nás bral z lode malou dodávkou ku terminálu ma za 10 eur hodil do centra mesta, keďže ako som si všimol mapa trošku zavádzala a prístav nebol tak blízko centra ako sa zdal. O polnoci vyložený na stanici som začal vymýšlať, ako sa dostanem ďalej. Najbližší vlak šiel až niečo po piatej, všetky stánky zatvárali a ten jediný Turek, čo ešte mal otvorené už všetko jedlo vypredal, tak som sa musel uspokojiť so sladkým, čo som si kúpil v duty-free shope na lodi. Hneď vedľa stanice sa nachádzal slušný hotel, tak som sa bol popýtať, či majú voľnú izbu. Keď mi ale pánko na recepcii povedal sumu 115 eur na noc, rýchlo som si to rozmyslel. 4 hodiny spánku mi za to nestoja, tak som sa posnažil nájsť niečo iné. Po polhodine túlania sa nočným Rostockom s ťažkým ruksakom na chrbte som pochopil, prečo bol ten hotel taký drahý. Bol totiž jediný v blízkom okolí stanice, čo som po skúsenostiach z iných miest fakt nečakal. Vrátil som sa teda na stanicu a v hlave som tvoril plán B. Nepôjdem najkratším spojom do Berlína, by som tam prišiel veľmi skoro a čo tam. Radšej si spravím obkľuku cez Hamburg a vyspím sa v pohodlí vlaku. Tak či tak by som musel prestupovať, takto si aspoň oddýchnem. Všetko naplánované, lístky s časmi vytlačené a predo mnou 4 hodiny do odchodu. Únava ma lámala a ja som premýšlal ako si aspoň trošku oddýchnuť. Najprv som sa natiahol na kovovú lavičku pri hlavnom vchode, ale pohodlné to moc nebolo. Aspoň že policajti a strážna služba ma nechali na pokoji, vyhadzovali zo stanice len pochybné existencie a ja som evidentne s veľkým ruksakom, statívom a fotobrašňou nepôsobil ako nejaký asociál. Po hodine driemania som to vzdal a vybral sa presondovať stanicu. Zima a nepohodlná lavička ma presvedčili, že toto nie je to pravé miesto na oddych. Čo som ale nečakal bol druhý vchod na stanicu, ktorý som objavil po prejdení podchodu pod nástupišťami. Síce stále kovové lavičky (ešte že som mal deky z Nórska), avšak s opierkou a hlavne teplejšia miestnosť. Tu som s niekoľkými spolutrpiteľmi predriemal pár hodín a okolo piatej som nastúpil na vlak do Hamburgu. Menšia zachádzka mi pomohla a ja som celkom oddýchnutý vystúpil pred ôsmou na stanici v Hamburgu. Času nazvyš som nemal veľa tak som rýchlo nakúpil raňajky a šiel na svoje nástupište. Tam ma oslovil sympatický pánko v obleku a začal sa pýtať na statív. Dali sme sa do reči a keď som mu povedal o svojom výlete naprieč Európou, tiež mi porozprával svoje príhody ako s kamarátmi na motorkách prešli kus Nórska. Škoda, že mal lístok do prvej triedy, určite by sme si mohli vymeniť viac zážitkov.
V pohodlnom ICE-čku mi celkom príjemne ubehla cesta a pred desiatou hodinou rannou som vystupoval v poslednom meste na mojej trase. Mesto, ktoré bolo roky rozdelené, ma nikdy predtým nelákalo na návštevu. Z Nemecka som už poznal mestá ako Mníchov, Bonn, Kolín, ale do tejto časti krajiny som zavítal po prvýkrát. Obľubujem modernú architektúru, zaujímavé a netradičné riešenia bežných vecí a preto ma Berlin Hauptbahnhof zaujala a prebrala z polofunkčného režimu, keď som viac spal ako vnímal. Niekoľko poschodí nie len pre ľudí, ale aj vlaky, ktoré mi šli pod nohami, či nad hlavou ma zaujali a ja som musel podvedome začať porovnávať s ostatnými európskymi stanicami. Po kúpeni miestenky na nočný vlak do Viedne som vyšiel von a utvrdil sa, že nie všetko sklenené musí vyzerať ako tie neforemné bratislavské kvádre.
Zo stanice krátka prechádzka ku Reichstag-u a odtiaľ ku Brandenburskej bráne, kde "umelci" robili show oblečení a namaľovaní ako nemeckí vojaci. Počas prechádzky po Unter den Linden, čo je ako som sa v mojom informáciami nabitom bedekri dozvedel jedna z najznámejších ulíc Berlína (krásne vysadené stromy pozdĺž celej ulice fakt zaujmú) som si všimol špecialitu, s ktorou som sa ešte v iných mestách nestretol. Panáčikovia na berlínskych prechodoch nie sú bežní, takí ako u nás, či hocikde inde, ale iní, pôsobia ako kreslené postavičky z komixu. Posledný deň som už nemal energiu na behanie po múzeách, tak som si len vychutnával krásy mesta ako takého. Dóm, Nikolaiviertel, či výhľad na televíznu vežu boli oku lahodiace, ale ja som bol zvedavý na niečo iné. Túlal som sa kam ma nos zaviedol, ale stále bližšie som bol miestu, kde sa dlhé roky stretával komunizmus s imperializmom. Checkpoint Charlie bola hranica medzi americkou a sovietskou časťou Berlína, kde sa za tie roky udialo veľké množstvo ľudských tragédií. Teraz to je turistická atrakcia, kde podnikavci predávajú doma zabudnuté čiapky so sovietskymi hviezdami, ale múr oblepený plagátmi popisoval, čo sa na tomto mieste dialo. Príbehy ľudí, ktorí sa snažili utiecť do západného Berlína v dvojitom kufri auta, či len zúfalo prebehnúť a boli zastrelení sa čítali dosť ťažko, hlavne keď boli doplnené fotografiami z miesta, na ktorom som v tom momente stál. Prišlo mi to nepredstaviteľné nemôcť sa voľne pohybovať vo svojom meste, hlavne keď ja som sa za takto krátky čas voľne pohyboval celou Európou. Odtiaľto som sa šiel len bezcielne túlať ulicami, sledoval som kombináciu západnej a východnej architektúry (ako som niekde čítal nazývanej socialistický realizmus) a dopadala na mňa obrovská nostalgia v kombinácii so smutnou náladou. Prešiel som sa až na Postdamer Platz kde ma doslova uchvátila budova Sony Centra. V duchu mi napadlo len jedno: "Bodaj by takéto niečo postavili aj u nás". Ďalšia berlínska stavba, ktorá mi potvrdila, že aj moderné stavby v meste môžu zaujať a nebyť len fádne mixy betónu a skla, prezentované ako unikátne architektonické diela, čo vidím u nás v poslednej dobe až moc často. Cez park to bolo zo Sony Centra len kúsok späť ku Reichstag-u, kde som zakončil svoj jednodenný výlet.
Ľahol som si do trávy, hudba mi hrala do uší a ja som sa nevedel ubrániť smútku, ktorý ma ovládol. Ak by mi niekto pred rokom povedal, že najbližšie leto prejdem sám obrovský kus Európy len s ruksakom na chrbte a mapou v ruke, pozeral by som na neho ako na blázna. Toto poobedie mi to však prišlo ako ten najlepší nápad, aký som kedy dostal a bolo mi ľúto jeho konca. Pred dvoma mesiacmi som nasadal plný dobrej nálady a chuti po dobrodružstve na vlak do Viedne a nemal som ani šajnu čo ma čaká. Po niekoľkých dňoch som si uvedomil ako návykové je neustále presúvanie sa a spoznávanie nových miest, krajín, ľudí a nechcel som o to už nikdy prísť. Mal som síce tempo, ktoré mi ľudia vyčítali, ale mne vyhovovalo. Veľa kamarátov mi hovorilo ako radi by videli dané miesta, ale nechce sa im toľko cestovať. Mňa pri tom všetkom však veľmi bavilo aj samotné presúvanie. Zhon na staniciach som si doslova vychutnával, cesta vlakom krajinou vždy potešila moje oko a spoznávanie nových ľudí bolo príjemné spestrenie samotárskej cesty. Ešte teraz počúvam otázky, ako som to mohol sám vydržať, ale uvedomil som si jedno. Ak vydržím dva mesiace sám so sebou, vydržím už s hocikým. Myslel som, že posledný deň sa už budem tešiť domov, ale aj keď som bol fyzicky už neuveriteľne vyčerpaný, pri spomienkach na to všetko, čo som cez leto zažil sa mi domov ani trošku ísť nechcelo. Neostalo mi však nič iné ako potlačiť smútok a pobrať sa späť na stanicu, z ktorej mi o siedmej večer šiel nočný vlak smer Viedeň.
Cesta domov bola jedna z tých spoznávacích a veselých zároveň. V kupé som mal dve Angličanky, ktoré boli na menšom výlete po pár mestách a festivaloch. Pripravili sme si lôžka na spanie a pustili sa do debaty. Baby vôbec netušili kde je Slovensko, tak som im poskytol pár zaujímavých informácií. Keď som im povedal, že naše hlavné mesto je len 60km od Viedne, do ktorej šli, boli dosť prekvapené. Boli zvedavé na moje fotky z ciest, tak kým mi baterka v nb úplne nezhasla, ukázal som im, čo sa len dalo a trošku im o daných miestach aj porozprával. Keď vonku zašlo slnko a únava dopadla aj na mňa (po tých nevyspatých nociach konečne mäkké lôžko predo mnou ma neuveriteľne lákalo) aj na ne, pobrali sme sa spať. To som však ešte netušil, že s tmou chytia slečny druhý dych a začali sme debatovať o všetkom možnom. Dostal som aj jednu krásne položenú otázku: "Môžem sa ťa niečo sprosté opýtať? Ako vlastne u Vás hovoríte?". Nemali ani šajnu o jazykoch používaných v strednej Európe a tak samozrejme chceli aj niečo zo spomenutej slovenčiny počuť. Povedal som im pár viet a potom ich začal učiť také typické blbosti, ktoré cudzincom idú ťažko, ako prvosienka, zmrzlina, čučoriedka. Keď tie slová počuli, pýtali sa, či máme aj nejakú frázu, ktorou sa dá dobre dolámať jazyk. Jediné čo mi napadlo bolo strč prst skrz krk, s čím mali obrovský problém. Hneď na to však na mňa vytiahli nejakú frázu v angličtine, ktorú keď dopovedali, s úsmevom sa ma opýtali len jedno: "rozumel si aj niečo iné ako len bla bla bla?". Po jazykovom okienku si ešte zahrali malú hru "kto pristúpi do kupé" a pobrali sa späť. Raňajky do postele som už dlho nemal a tak som si ich naplno vychutnal, aj keď som sa musel krčiť kvôli malému priestoru nad hlavou, či dávať pozor aby som nevylial čaj. Pred vystúpením som ešte babám navrhol, že ak budú mať záujem nech sa dnes stavia aj v Bratislave na otočku, spravím im malú prehliadku. O siedmej ráno som vystúpil na Westbahnhof, rozlúčil sa so zaujímavými spolucestujúcimi a šiel pohľadať električku na Südbahnhof, z ktorej mi už šiel priamy spoj domov...
viac foto ako vždy tu
Toto nie je posledná časť, ešte plánujem menšiu štatistiku aj s celkovou mapou trasy
