...to prežili bez ujmy na zdraví a ja som objavil dosiaľ netušené hranice mojej trpezlivosti.
Otrasnú spoločnosť na ceste mi aspoň trošku vylepšoval výhľad na rieku Rýn, vlniacu sa krížom nemeckou krajinou. Potichu som závidel cyklistom, ktorý si tam užívali pekný deň.
Po prestupe v Kolíne do rýchlovlaku Thalys už bola cesta jedna báseň a za dve hodinky som vystupoval na stanici Bruxelles-Midi, ktorú som už poznal z cesty do Mníchova. Vedel som, že hotel mám kúsok od stanice, ale keďže táto stanica má niekoľko východov zle som sa zorientoval a začal hľadať hotel zlým smerom. Potúlal som sa pár ulicami v okolí a mal pocit, akoby som zle vystúpil. Kombinácia Maročanov, Pakistancov a všemožných iných "nieeurópanov" mi dala najavo jedno, som v tej našej úžasnej multikulti Európe, kde sa Európan cíti ako prišelec na Stredný východ, či do Afriky. Bolo pol deviatej večer, ja s tým veľkým ruksakom som pôsobil ako jasný turista a všade okolo mňa rôzne indivíduá posedávali na ulici a premeriavali si ma pohľadom. Istejšie sa cítim o druhej nadránom v Petržalke, keď ide oproti mne partia opitých chalanov, než som sa cítil tu. Vrátil som sa teda späť ku stanici a tento raz som to nenechal na náhodu a opýtal sa taxikárov, ktorým smerom vyraziť. Tí ma už odnavigovali správne a po 10 minútach som sa konečne ubytoval vo veľmi slušnom hoteli.
Ráno som však pochopil, prečo bol tento veľmi dobre pôsobiaci hotel tak lacný. Budíček o 7.30 mi zabezpečili stavbári, ktorí prerábali budovu hneď vedľa. Aj keď som mal okná zavreté, steny sa jemne otriasali a vibrácie a jemný hluk sa prenášali do celej izby. Na všetkom zlom sa snažím nájsť niečo pozitívne, tak som z tohto vyťažil viac hodín na prehliadku mesta, miesto vyspávania v posteli (aj keď tá posteľ stála aj za 24 hodinový spánok). Centrum som mal kúsok od hotela, ale kým som sa nedostal do miest, kde som zahliadol aspoň pár turistov, foťák som radšej nevyberal, nechcel som oň prísť. Zaujímavé miesta v centre Brusselu sú celkom blízko pri sebe, tak som si spravil peknú prechádzku. Označenie turistických miest je dobré, vďaka čomu som cikajúceho chlapčeka našiel veľmi ľahko. Čo tomu však dopomohlo bola kopa turistov, postávajúc pri ňom. Verím, že ak by som šiel okolo a ulica by bola prázdna, ani si toho malého panáčika nevšimnem. Vždy keď som videl fotky, predstavoval som si tú sošku veľkú aspoň pol metra, ale keď som došiel k nemu ostal som sklamaný. Maličká postavička na vrchu fontány, ktorú keď som zbadal, mal som z nej pocit zabudnutého prívesku na kľúče z neďalekého obchodu so suvenírmi.
Potúlal som sa centrom a následne na to sadol do metra a vybral sa smer Atomium. Pred cestou som radšej schoval foťák do ruksaku a snažil sa pôsobiť ako miestny, nech nebudím zbytočne pozornosť indivíduí. Celý pobyt v Brusseli som sa totiž cítil veľmi neisto na verejných priestranstvách. V iných mestách som o policajtov priam zakopával, ale nech sa snažím akokoľvek spomenúť si akokoľvek, tu som zahliadol policajtov až raz a to tiež len v aute na križovatke. Po návrate z Bruparcku som ešte obzrel parlament a komisiu našich európskych poslancov a radšej rýchlo zaľahol do postele pred plánovaným výletom do Luxemburgu, keďže som skoro ráno mohol očakávať budíček.
Ten samozrejme nesklamal a zvuk vŕtačky a búracieho kladiva ma zobudili presne načas, aby som stihol v kľude vlak. Cesta trvala necelé tri hodinky, ale Luxemburg som chcel vidieť. Ak by som však vedel ako celý výlet dopadne, šiel by som radšej opačným smerom pozrieť iné mesto. Po vystúpení v meste Luxemburg začalo mrholiť, čo ma ešte od prechádzky mestom neodradilo. Ale po cca 20 minútach sa pustil poriadny dážď, tak som sa akurát vrátil na stanicu pekne premočený. Keďže som nespravil ani jednu rozumnú fotku v tom počasí, kúpil som si na pamiatku pohľadnice, nech viem o čo som prišiel. Vo vlaku som stihol vyschnúť, ale len vďaka klíme, ktorá mi spôsobila iné nepríjemnosti...
Večer som si už pohľadal ubytovanie v Amsterdame, kam som druhý deň odchádzal. Ako som ležal na posteli tak som cítil ako mi zaľahlo v uchu a jemne mi tŕpla pravá časť tváre. Ako vždy som tomu nepripisoval pozornosť (bral som to ako prejav nachladnutia z klímy vo vlaku) a pobral sa radšej spať...
viac foto ako vždy tu
