Raňajší prílet do Sofie bol pre mňa trošku šokom. Keď som ráno odlietal z Viedne, tak husto snežilo, teplomer ukazoval -4 a ja som bol rád, že mám nabalenú zimnú výbavu. Sofia ma ale uvítala teplým, skoro až letným počasím a mne ostalo akurát tak nadávať, prečo som si nezobral slnečné okuliare.
Pred odletom som si o Bulharsku prečítal skúsenosti ľudí, čo ho precestovali. Všade sa spomínalo jedno. Je to chudobná krajina a preto sa ľudia snažia zarobiť, ako sa len dá, aj nepoctivo. Po menšom túlaní sa novým terminálom, som sa konečne dostal do vstupnej haly a prvý kto ma oslovil bol samozrejme chlapík s otázkou, či hľadám taxi. Mal na krku cedulu s logom firmy, o ktorej som čítal, že ako jediní majú licenciu na poskytovanie taxislužieb na letisku, tak som sa s ním dal do reči a spýtal sa na cenu do centra. Povedal a poslal ma bočným vchodom na veľké stanovisko. Bolo mi to trošku podozrivé, ale našťastie priamo vo vstupnej hale terminálu sa nachádza cedula s oficiálnym oznamom, že tie správne taxíky su pri bočnom vchode. Tie čo stoja pred hlavným sú, ako som sa neskôr dozvedel, akurát pekní zlodeji s cenami 10x vyššími ako sú v Sofii bežné. Taxikári už hovorili ceny iné ako ich "predajca" vo vnútri terminálu, ale zjednávať sa dá vždy. Tretí ma zobral za dohodnutých 10 eur, ale moje paranoidné ja neustále kontrolovalo taxameter. Suma pomaličky naskakovala stotinku po stotinke a pred hotelom to bolo okrúhlych 17.50 leva. Dal som mu sľúbených 10 eur, čo je cca 20 leva a hneď som dostal vrelý pozdrav na rozlúčku. Na hoteli som sa rýchlo zložil, vytiahol fotovýbavu a vybral sa do mesta. Neuvedomil som si však, že sa do obeda ešte oteplí, čo som neskôr ľutoval.
Sofia nie je mestom, ktoré by bolo extra turisticky vyhľadávané, preto sa netreba obávať zástupov turistov, ktorí by prekážali. Práve naopak, mal som pocit, že s nie práve najmenším fotoaparátom som budil dosť pozornosti a ľudia si ma obzerali ako dáku atrakciu. Mesto nemá klasické "must see" miesta ako Paríž Eifelovku, či Rím Koloseum, vynahradzuje si to však niečím iným. Už po chvíľke chodenia mestom som si uvedomil, čo mi tak udiera do očí. Kontrast. Nové budovy vedľa polorozpadnutých starých domov, obrovské bulváre plné áut a hneď na ne napojené malé uličky, ktoré všetkému dodávali pocit malomesta, len čo som odbočil. Keď som čítal ako je nebezpečné sa večer túlať Sofiou nie kvôli kriminalite, ale kvôli rozbitým chodníkom a cestám, bral som to ako dobrý fór. Keď som však šiel tými ulicami a videl v akom stave sú miesta, po ktorých mám prejsť, pochopil som krutú realitu a ocenil dobré odporúčanie. Nie raz som si povedal "zlaté bratislavské cesty". Ďalším šokom boli pre mňa všade prítomné psy. Áno, čítal som a počul nie raz o tom, ako je Bulharsko plné túlavých psov, ale až keď som na vlastné oči videl, ako sa ulicami bezcieľne potulujú znudené psy s pohľadom hodným feťáka, pochopil som realitu. Najprv som sa cítil veľmi nepríjemne, keď okolo mňa prechádzala svorka piatich psov, ale po chvíľke som pochopil, že ich trápim asi tak, ako mňa voľby miestneho vajdu niekde v Tichomorí. Stačilo im uhnúť z cesty, či nezakopnúť o niektorého z voľne ležiacich.
Prešiel som po bulváre Todora Aleksandrova a Cara Osvoboditela, v okolí ktorých je asi najviac zaujímavých miest na videnie. Kostol Svätej Nedele, chrám Aleksandra Nevskeho, či Borisov park sú miesta, ktoré potešia oko fotografa. Akurát je škoda, že všetko naokolo pôsobí špinavo a zanedbane. Pred Borisovým parkom cez Orlov most je miesto s pamätníkom sovietskej armády, kde sa nachádza maličký skate-park. Neviem si predstaviť ako by úrady u nás povolili prekážky pre korčuliarov napríklad na takom Slavíne, preto to pôsobilo dosť rušivo. Počas prechádzky som sa zastavil v miestnom McDonalde, aby som si doplnil štatistiku môjho súkromného BigMac menu indexu (a nemal som hneď odvahu skočiť do prvej reštaurácie a lúštiť menu v azbuke s čašníkom, čo nevie anglicky...to som si nechal na neskôr) a počas jedenia som sa stal miestnou atrakciou pre malé deti. Partička asi šiestich detí, vo veku cca 12 rokov sa pri mne pristavila a pýtali sa, ak som správne pochopil, či som fotograf. Povedal som "ne" ale kývol som hlavou, čo som nemal robiť. Bulhari kývu na znak súhlasu naopak ako zvyšok Európy (počas vojny s Turkami, keď chytili Bulhara a priložili nôž na krk s otázkou, či prestúpi na islam, musel kývnuť áno, ale v duchu si myslel nie ak chcel prežiť), a tak si to decká vyložili ako súhlas. Po chvíľke im došlo, že s bulharčinou u mňa nepochodia, tak väčšina zmizla, ale ostali pri mne dvaja. Malé dievča, ktoré nevedelo spustiť oči z môjho foťáku a chalan, ktorý jej robil tlmočníka. Pýtal sa, čo fotím, kde fotím a moje odpovede jej prekladal. Videl som ako sa snaží niečo sama povedať, pár krát sa spýtala kamaráta, čo sa ako povie a nakoniec zo seba dostala vetu "you have very very nice camera", pri ktorej som zbadal tú detskú radosť v očiach, že to dokázala a ja som jej porozumel.
V Borisovom parku som sa chvíľku porozprával s miestnym "umelcom" a užil si príjemné slnečné popoludnie. Ľudia tu oddychovali na lavičkách, či prechádzkami si vychutnávali letný deň začiatkom decembra. Po ceste späť som zabočil na bulvár Vitoša, čo je najdrahšia nákupná ulica Sofie a potúlal sa aj prilahlými uličkami. Len čo som sa dostal mimo hlavných ciest, mal som pocit, akoby som bol v malom meste a nie miliónovej metropole. Nízke domy a úzke uličky dávali tomuto miestu výnimočný nádych spolu s rozbitými chodníkmi a káblami, voľne ťahanými vzduchom a po domoch. Neskôr som sa ešte zastavil na pošte, kde pani po chvíľke dohovárania sa rukami, nohami a lámanou bulharčinou pochopila, že chcem "kartičky" Sofie a nie vianočné, tak ma nasmerovala do trafiky kúsok ďalej. Keď som sa vrátil, ochotne mi požičala pero, nalepila známku a ukázala, kam danú pohľadnicu hodiť. Večer som zakončil v mestskej tržnici na konci malej promenády na ulici Pirotska. Snažil som sa ju porovnať s našou starou tržnicou, kým ešte fungovala, ale išlo to ťažko. Táto tržnica mala atmosféru, ktorá mi v našej po prerobení tak chýbala. Na prízemí bolo kopec obchodov s rôznymi dobrotami ako syry, olivy, veľa druhov mäsa, či pečiva, rôzne služby ponúkajúce prevádzky a samozrejme kaviarne. Na poschodí som sa zastavil v jednej z mnohých "reštaurácií", kde som ochutnal niečo na spôsob rizota. Ako mi predavačka povedala, je to veľmi osviežujúce a musím uznať, chutilo ináč ako naše klasické rizoto. Po ceste do hotela som si ešte kúpil domáce buchty a tak tak som dorazil, zrovna keď sa pustil silný lejak.
V sobotu som mal za cieľ navštíviť horské stredisko Bansko, tak som sa pri odhlasovaní z hotela pýtal, ako ďaleko je autobusová stanica. Vlaky tam nechodia a hlavná autobusová stanica by mala byť len cca kilometer od hotela, ale pršalo a tak som si nechal poradiť ohľadom mhd. Našťastie som ale povedal cieľ mojej cesty, na čo ma hneď recepčná upozornila, že do Banska idú autobusy z druhej stanice Ovča kupel a rovno mi zavolala taxík, keď som zisťoval ako to je ďaleko. Ešte mi v azbuke napísala názov stanice pre taxikára a mesto Bansko, nech sa lepšie orientujem. Taxikár ma v hustom daždi s minimálnou frekvenciou použitia stieračov rýchlo odviezol na stanicu a ja som sa začal orientovať. V Bulharsku má autobusová doprava niekoľko špecialít. Nejazdí tu len jedna, či dve spoločnosti, ale len na stanici som ich narátal okolo 10 a ich grafikon často neexistuje. Niektoré majú chabé informácie priamo vo vnútri budovy, niektoré majú len voľne polepené letáky s časmi odchodu na okolitých stĺpoch. Preto je nutné sledovať cedule priamo na čelnom skle autobusu a popýtať sa vodiča, kam presne ide. Takto som si našiel mikrobus do Banska a okúsil balkánsku premávku v praxi. Už pri jazde taxíkom som si všimol, že zákazy neplatia pre každého, blinkre sú zbytočnosť a ak sa chce šofér niekam dostať, musí sa tam natlačiť. Ale až pri jazde mimo mesta za silného dažďa so šoférom, čo celé 3 hodiny neustále telefonoval a popri tom fajčil, to bol ten pravý zážitok. Cesty majú veľmi nekvalitné, takže často boli doslova zatopené, či zahatané zeminou, ktorá sa zosunula zo svahu. V horách sme dokonca museli na poslednú chvíľu obiehať niekoľko veľkých kameňov, čo popadali na cestu. Živí a zdraví (tento pozdrav neustále opakoval šofér ľuďom, s ktorými sa rozprával) sme sa dostali do cieľa a ja som začal svoju obľúbenú tour de hotel. V tomto meste, do ktorého posledné roky tlačia banky obrovské peniaze sa stále stavia. Všade vidno nové domy, veľké hotely, či malé penzióny, ale stále sa tu nájde dosť starých, rozpadnutých domov. Tempo výstavby je, ako som sa rozprával s domácimi obrovské, keďže z mesta Bansko chcú urobiť lyžiarske stredisko konkurencie schopné aj rakúskym Alpám. Po prejdení dvoch hotelov, som sa v treťom ubytoval. Krásna izba, moderná kúpelňa a všetko za cenu, o akej na západe môžem len snívať. Mal som v pláne pobehať v sobotu hory, aby som mohol využiť nedeľu na výlet mimo mesta, ale dážď, ktorý nie a nie prestať, mi plány narušil. Trošku som aspoň pobehal centrum, kým som úplne nezmokol a dobre som sa najedol v hotelovej reštaurácii. Keďže to bol malý rodinný hotel, recepčný zároveň obsluhoval a bol veľmi zhovorčivý. Mal som chuť okúsiť niečo pravé bulharské, tak som si nechal poradiť. Po trošku odlišnom kuracom vývare od nášho, mi priniesol hlinenú misku, v ktorej bola varená zelenina s kuracím masom a syrom. Niekoľkokrát sa ma pýtal, či si nedám šalát a po hlavnom jedle mi priniesol neobjednaný dezert. V bedekri neklamali, keď písali o Bulharoch ako o ľudoch, čo prikladajú jedlu veľký význam.
Druhý deň už našťastie od rána svietilo slnko, ale aj sa pekne ochladilo. Z piatkových 19 stupňov som sa dostal skoro na nulu, tak som vytiahol zimnú výbavu, foťák a vybral sa na výlet. Potúlal som sa mestečkom, kde každých 5 metrov láka turistu reštaurácia, alebo predajňa suvenírov (v nich majú slabý výber, akurát matriošky stály za to). Všimol som si, čo majú nedeľné rána spoločné u nás a v Bulharsku, keď som zazrel, ako sa ľudia hromadne presúvajú do kostola na námestí. Priamo pri areáli hotela Kempinski sa nachádza spodná stanica lanovky (po bulharsky gondoly), ktorá vyvážala turistov do výšky 1700 metrov, odkiaľ sa dá pokračovať sedačkovými lanovkami až do 2400 metrov. Je tu obrovská ponuka požičovní, lyžiarskych škôl, takže turista má postarané o kompletný servis. Keďže ale v celom Bulharsku posledné dni vládlo teplé počasie, tak aj v tejto výške bolo snehu tak za tri hrste. Zastavil som sa aspoň na horúci čaj a prešiel sa trochu do hôr. Keď som sa ale stále viac strácal z dohľadu "civilizácie", pochopil som, aká blbosť by bola vybrať sa ďalej sám a radšej som sa vrátil. Predsa len, v horách sa počasie mení z minúty na minútu a aj tu bola chvíľku hmla a hneď na to pekne slnečno. Po tomto horskom výlete som už akurát stihol pobehať niektoré časti mesta a zistiť si, kedy mi ide ráno autobus do Sofie. Rozhodol som sa ísť s riadnym predstihom, nech náhodou vďaka nepredvídaným udalostiam nezmeškám večerný odlet. Cesta by mala trvať 3 hodiny, ale keď mi večer recepčný povedal, ako zatopilo hlavnú cestu do Grécka, obával som sa niečoho podobného aj mojím smerom.
Pondelok ráno rýchla rozlúčka s milým a vždy ochotným recepčným a už som sa rútil na autobusovú stanicu. Autobus došiel včas, ale len čo šofér vystúpil a niečo zahlásil, šípil som problém. Našťastie z páru, ktorý postával vedľa mňa, hovorila slečna anglicky, tak mi vysvetlila situáciu. Autobus je plný a šofér už nechce brať ďalších ľudí, a ja si budem musiet počkať hodinu na ďalší. Ešte než autobus odišiel, mi však stihla povedať dôležitú informáciu: "ak ti to neprekáža, môžeš do Blagoevradu postáť a potom by sa malo uvoľniť miesto." Hneď som súhlasil a požiadal ju, aby to povedala šoférovi. Našťastie už v ďalšej dedine vystúpilo veľa ľudí, čo stáli a dokonca sa uvoľnili dve miesta na sedenie. V Sofii som sa taxíkom odviezol do centra a okúsil nepríjemného taxikára, čo to zobral trochu obkľukou a aj keď som vystupoval, stále nevypol taxameter a nechcel mi vydať. Našťastie to nebola veľká suma tak som ho v duchu poslal niekam a šiel do známych ulíc. Obed v tržnici a slnečné popoludnie mi spríjemňovali posledné hodiny pred odchodom a ja som začal dumať, kde odchytím taxík na letisko. Po chvíľke, čo som sa snažil kývaním niektorý stopnúť som to vzdal a vybral sa ku hotelu Radison, kde stálo niekoľko taxikárov, ktorí dokonca hovorili anglicky. Opýtal som sa prvého, za koľko ma hodí na letisko a čakal som sumu podobnú tomu, čo som platil z letiska do centra. On mi však zahlásil dvojnásobnú cenu a keď som mu argumentoval polovičnou cenou z letiska tak sa vyhováral, ako sú ceny tam a späť odlišné. Našťastie aj tu platí: "radšej zarobiť menej ako nič", tak som mu povedal o mojích posledných 25 leva v peňaženke a po chvíľke som sa viezol. Počas cesty sme stihli prebrať aká je v Bulharsku chudoba (priemerný plat v hlavnom meste 350eur), ale aj čo sa u nich zmenilo po vstupe do EU. Ešte mi ukázal paneláky na kraji mesta, ktoré nazývajú po Brežnevovi, ale vyzerajú oveľa horšie ako naše. Zarazilo ma však, keď mi povedal, že sú to jedny z najkvalitnejších bytov v Sofii. Nechcem vedieť z čoho stavajú nové byty. Tesne pred letiskom však zastal a zahlásil, že posledných 500 metrov (na nový terminál, ktorý je cca 10minút chôdze od starého) ma nemôže odviezť, lebo tam už nemá licenciu a hrozila by mu pokuta. Najprv som myslel na to, ako sa ma snaží lacno oblafnúť a čakal som kedy vypýta nejaké eurá ako doplatok. Začal však vysvetlovať a videl som, ako sa snaží zastaviť kolegu, čo šiel oproti. Na tretí pokus sa to podarilo, dal mu 5 leva z toho, čo som mu zaplatil a jeho kolega ma odviezol priamo pred vchod na terminál 2. Ešte mi dal po tej krátkej ceste mandarínku s vysmiatou tvárou a hláškou: "Bulgarian product". Čo na tom, že bola hnilá a začínala plesnivieť :)
viac foto na mojom webe
