
Keď idem na dovolenku, nezvyknem si vyberať klasické miesta s možnosťou vyvaliť sa ako veľryba na pláži a týždeň sa nechať grilovať z každej strany zo trikrát. Na každej dovolenke sa potrebujem presúvať. A keďže autobusom som nikdy neholdoval, šoférovať auto mi stačí doma, víťaza krátkej ankety o top približovadlo u mňa vyhral vlak. Neviem čím to je, ale už tá atmosféra železničnej stanice má pre mňa kúzlo. Či už malá dedinská stanica s jedným, dvoma nástupišťami a malou tabuľou, na ktorej sa pomaličky prehadzujú písmenka označujúce príchody a odchody, alebo obrovská železničná stanica s 30 nástupišťami, 2 poschodiami a nonstop prevádzkou fastfoodov, obe mi dodávajú ten správny pocit. Stačí sa postaviť do rady a onedlho som na ceste za miestami ešte nepoznanými. Ak by som mal čas, tak aj cesty vzdialenejšie než niekam do Čiech by som absolvoval vlakom, ale keďže čas je veľmi nedostatkový tovar, lietadlo je praktickejšie.
Nie raz som počul výhrady na moje cestovanie. Reči ako "podľa mňa si to prešiel moc rýchlo", "však si nevidel ani Stonehenge", "ako ťa to môže baviť samého", alebo "v tom meste byť len 2 dni, to ho ani nespoznáš", boli, a aj sú celkom pravidelné. Nejak tí ľudia ale nevedia pochopiť, že nie každý cestuje ich štýlom. Nepotrebujem v meste vidieť každú jednu pamiatku, navštíviť každú baziliku, či starodávne kúpele a ani sa každý večer zabaviť v miestnom bare, alebo opiť v blízkej krčme. Úspešnosť dovolenky nemeriam počtom odfajknutých pamiatok v bedekri, poslanými pohľadnicami čo najviac ľudom, a ani počtom suvenírov, ktoré domov donesiem. Viac ako pevný harmonogram s presne naplánovanými prehliadkami jednotlivých pamiatok mám radšej jemne chaotické, ale stále svojim spôsobom usporiadané, voľné túlanie sa mestom, alebo krajinou. Tým, že som na ceste sám (rád by som však raz skúsil cestu s niekým, u koho viem, že by sme sa nezožrali), mám väčšiu šancu dať sa do reči s niekým z domácich a dozvedieť sa oveľa zaujímavejšie info než z rôznych oficiálnych sprievodcov. Ľudia sú často zhovorčiví a keď vidia turistu obzerajúc okolie, sami sa zo zvedavosti prihovoria. Vďaka absencii pevného harmonogramu (jediné čo zvyknem mať pevne naplánované je odchod) ma nemusí štvať, koľko pamiatok som nestihol. Ak by sa ale predsa len našla taká, po ktorej by som veľmi túžil a nestihol ju, ešte stále sa môžem do toho mesta (štátu) vrátiť a obzrieť si ju.
Zažil som už niekoľko turistov, ktorí mali pevný, pekne naplánovaný harmonogram, kde všetko sedelo ako má a na každé mesto mali času tak akurát. Pri väčšej skupinke je tento dokonalý harmonogram často nevyhnutný. Len čo im však narušil plány štrajk, dlhé meškanie, alebo nejaké zdravotné komplikácie, všetko sa začalo rúcať ako domček z karát. Dohodnúť alternatívny plán bol problém, keďže názory sa vo veľkej skupine často rôznia.
Keď som doma, zvyknem sledovať weby železničných a leteckých spoločností a hľadám miesta, ktoré by ma zaujali cenou a miestom natoľko, aby som si zabezpečil lístok na predĺžený víkend. Občas natrafím na zaujímavé cestopisy ako napríklad táto cesta okolo sveta, či výlet transibírskou magistrálou do Severnej Kórei a vtedy ma pochytí pár hodinové šialenstvo, počas ktorého si zisťujem všetky možnosti, ako taký, či podobný výlet zrealizovať. Neskôr sa však vrátim na zem a miesto mesačného výletu si kúpim letenku na niekoľko dní v cudzine. Na druhý deň zaobstarám bedeker, nejakú tu konverzačnú príručku a už otváram stránku železníc s kontrolou, čo je v rozumnom dosahu a oplatí sa prejsť. Pretože cieľ mojej dovolenky nebýva len jedno miesto, ale cesta samotná.