Na Frankfurtskom letisku si opäť naplno užívam paranoju policajtov z môjho výzoru a mena a pri pasovej kontrole si ma ako jediného zavolajú bokom (za ten čas čo som tam čakal sa im všetci až na mňa pozdávali), prehľadajú ruksak, foťák zoberú niekam preč na expertízu a pán oficír sa ma pár minút snaží presvedčiť, že nie som Slovák ale Srb. Až keď mu ukážem firemný "badge" a poviem magické slovíčko "business trip", tak sa prvý krát usmeje a po chvíľke mi aj foťák vrátia neporušený a môžem sa ísť túlať do duty free zóny. Odlietame okolo obeda, slnko riadne hreje a pomaličky nastupujeme do veľkého Jumba. Očakával som na tak dlhom lete obrazovky v sedačkách, nech mám na tej 10hodinovej ceste viac možností rozptýlenia, ale ako kolega po ceste späť od letušky vyzistil(nikde neoverené info), Lufthansa má až jedno Jumbo vybavené tak, akoby som očakával od veľkej leteckej spoločnosti v 21.storočí. Našťastie mám nabalené knihy a vedľa nás sedí pani z Denveru, ktorá roky žila v Prahe a učila angličtinu, takže len čo začula slovenčinu, pýtala sa odkiaľ sme a potom nás pozdravila "nazdar, jak se máš". Hlavne odporúčania čo pozrieť a na čo si dať pozor v Colorade sa postupne snažím zapamätať. Taká informácia "v požičovni si pýtajte Subaru", s doplnením o stave horských ciest v apríli je viac ako užitočná.
10 hodinová cesta nakoniec aj vďaka pravidelnému podriemavaniu a sledovaniu zamrznutého Grónska a severu Kanady ubehne celkom rýchlo a o pol piatej poobede pristávame na medzinárodnom letisku v Denveri. Miesto slnečných lúčov nás tu víta snežná búrka, terminál čo v diaľke pôsobí ako indiánske típí a tretie najväčšie letisko sveta (140km2). Interiér terminálu je zariadený s prihliadnutím na indiánsku históriu a v reproduktoroch hrá hudba, ktorá dopĺňa atmosféru. Po skúsenostiach s mojím menom a výzorom mám trošku obavy z imigračnej kontroly, ale úradníkovi sa nepodarí nachytať ma pri rýchlo kladených otázkach a po dvoch minútach mi dáva pečiatku do pasu. Kolegovi ešte pri kontrole batožiny vyberú z kufra domácu slaninu, nech majú čo na večeru, a spokojne môžeme opustiť letisko, smer požičovňa aút. Chlapík za pultom nám ponúka nejaký bežný sedan, ale keďže chceme ísť aj do hôr, berieme radšej väčší Ford Escape s aspoň nejakým 4x4, keď už to Subaru nemali v ponuke. Do GPS vkladám adresu hotela a môžeme vyraziť.
Vchádzame na diaľnicu, kde nás po chvíľku kľudnom počasí opäť dobieha snežná búrka. Z miesta spolujazdca sledujem krajinu a postupne si uvedomujem, čo mi toľko bije do očí už od pristátia. Všetko tu je VEĽKÉ! Široké cesty s troma, štyrma, či aj piatimi pruhmi, popri diaľnici obrovské nákupné centrá jedno za druhým, každý dom čo zahliadnem má veľký ranč, autá pri ktorých je naše SUV asi ako stratená fábia na prehliadke off roadov, mesto do ktorého ideme je len tu hľa kúsok 110 kilometrov a k tomu všetkému po ľavej strane 4tisícové hory. Pri vjazde do mesta si všimnem "design center" firiem Intel, AMD a samozrejme softvérové stredisko našej, čo mi ku informácii "študentské mesto" dodá ešte aj prívlastok IT.
Program mám od pondelka do piatku vyplnený školením, tak akurát podvečer trošku pobehám mesto a neskôr si ho dopĺňam spolu s kolegami návštevou miestnych reštaurácií a každý deň ochutnávam inú špecialitu. O americkej strave som nikdy nič dobré nepočul (hotelové raňajky v štýle slanina, praženica v oleji alebo ako tak jediteľné jogurty to aj potvrdili) a až večere ma presviedčajú o opaku, doplnené výborným servisom, ktorý u nás často nedostanem ani v tých akože "nóbl" reštauráciach. Čo ma však už na prvý pohľad pozitívne prekvapí je premávka. Aj keď v tomto nie veľkom meste je obrovské množstvo áut (autobusov hromadnej dopravy som si za týždeň všimol dohromady 5), nevidím žiadne havárie, kolízne situácie, nervóznych šoférov preraďujúc sa neustále z pruhu do pruhu a postupne prichádzam na chuť tým pravidelným uliciam, kde každá vyzerá rovnako a ja viem, že ak zabudnem odbočiť, ľahko sa vrátim. Vo štvrtok sa pred večerou oddelím od kolegov a vyberiem sa trošku pofotiť centrum. Pri univerzite si odfotím párty pred jedným bratstvom (predsa len, tieto bratstvá sú špecialita amerických univerzít), na čo hneď po mne vyštartujú dvaja mladíci. Slušne ma zastavia, predstavia sa a pýtajú, načo si ich fotím. Keď im vysvetlím, že nie som žiaden paparazzi, ale turista a nikde na internete ich hlavy neprilepím na cudzie telá, tak mi zaželajú príjemný deň a odídu.
V piatok nám končí školenie už na obed, väčšina kolegov hneď mieri na letisko, ale s jedným americkým kolegom sa vydávame na výlet smer mestečko Estes Park a Rocky Mountains National Park. Trasa vedie úžasným kaňonom, neustále sa kľukatí pozdĺž rieky, ale to naj prichádza pri vjazde do Estes Parku. Široká cesta pomaly klesá, mesto pred nami a v pozadí obrovské hory. Ako doplnok sa ráno a večer pri nej objaví veľké množstvo jeleňov(wapiti), ktoré spásajú trávu a ani trošku ich netankujú autá, ktorým vkročia do cesty. Jeden z možných vstupov do národného parku Rocky Mountains je neďaleko od mesta a aj keď vjazd pre jedno auto stojí 20 dolárov, strážnik nám len kývne nech pokračujeme. Po celom týždni, keď počasie bolo ukážkovo aprílové, mi slnko hrá do karát a s oblakmi robí scenérie, ktoré ma nútia každú chvíľku vynútiť si zastavenie pre niekoľko záberov. Postupne sa posúvame od jedného zaujímavého miesta k druhému, až sa ocitneme pri Bear Lake vo výške cez 2800 metrov. Na začiatku apríla je toto jazero stále zamrznuté, a aj keď sú cesty krásne suché a odhrnuté, všade na okolo je ešte veľké množstvo snehu. Keď však vystúpim z auta, nie je to teplotný rozdiel, čo ma zarazí. Snažím sa pobehnúť pár metrov, ale v momente zastavím a cítim sa ako kapor na suchu. Kondičku nemám najhoršiu, ale riedky vzduch si robí z mojích nezvyknutých pľúc dobrý deň. Prejdeme ešte niekoľko zaujímavých miest v dosahu (Trail Ridge Road s najvyšším bodom 3713 metrov je na našu škodu do mája uzavretá) a večer sa vraciame späť do Fort Collins.
V sobotu ráno rýchly check-out, krátky nákup v obchode a môžme vyraziť vedľajšími cestami opäť do Estes Parku. Vyhýbame sa diaľniciam a prechádzame okolo Horsetooth Reservoir (ako nám cez týždeň vysvetlila jedna miestna kolegyňa, veľa vecí je v tejto lokalite pomenovaných Horsetooth), ktorý je v toto ročné obdobie ešte celkom prázdny. V lete si ho viem ale predstaviť ako skvelé miesto pre surferov, či jazdcov na vodných skútroch. Blúdime vedľajšími cestami a sledujeme vidiek v inom podaní, než na aký sme zvyknutí. Veľké domy s rozsiahlimi pozemkami, suchá zem, kone pobehujúc v ohradách a všade prítomné americké vlajky po verandách. Po preskúmaní centra plného turistov, sa stavíme po včerajšku v pre nás už známej reštaurácii len kúsok od hotela, kde sme sa ubytovali a čašníčka, pamätajúc si nás zo včerajška sa s nami zdraví a pristaví sa na kus reči. Odporučí nám bar, kde by sme sa mohli večer zastaviť, ale po potulkách mestom a okolí hotela sa rozhodneme trošku si aj oddýchnuť. Večer mám chuť niečo pofotiť, na chvíľku teda vybiehame von, ale práve včas sa vrátime na izbu, keď vonku začína riadny mordor. Blesky sa predbiehajú, ktorý viac osvetlí okolie, krúpy pokrývajú trávnik a ako sledujem predpoveď, do rána má aj pekne nasnežiť. Tak teda otváram Kingovo Osvícení a keď už som v Colorade a vonku to vyzerá na malý koniec sveta, nech sa bojím poriadne.
Ráno toho snehu našťastie nie je veľa a keď vyrazíme na cesty, postupne nám mizne pred očami. Len čo začneme stúpať, naskytne sa nám zaujímavý pohľad. Slnko svieti ostro do očí, vietor veľmi nepríjemne fúka a do toho každú chvíľku snehová prehánka. Premávka je však nedeľná a tak si v kľude vychutnávame krajinu okolo. Cesty sa ťahajú na úpätí hôr, po ktorých stúpame do 2600 metrov, aby sme opäť zišli do 1500 a to niekoľko krát po sebe, takže uši dostávajú zabrať. Zaujme ma, ako v týchto výškach bežne žijú ľudia, keďže popri cestách vídame poštové schránky jednu za druhou a zastávky pre školský autobus. Chcel by som ale vidieť, ako tu chodia do školy v takom Januári. Po prejazde serpentínami, za zvuku konečne dobrej hudby v rádiu (neustále tam hrajú buď country, alebo dookola točia reklamy o výhodách rodinného psychológa) sa dostávame ku Barker Reservoir pri mestečku Nederland. Daľší veľký rozlohou, ale v tomto období skoro poloprázdny rezervoár, ktorý ma núti vystúpiť do toho nečasu a porobiť niekoľko fotiek. Je to zároveň aj jedna z posledných zastávok pred Boulderom, kde sa zastavíme na obed. V miestnej reštaurácii nám spravia výborný ceasar šalát, ku ktorému máme ako doplnok niekoľko obrazoviek s rôznymi športami. Záznam z NHL, priamy prenos baseballového zápasu, do toho trošku golfu a plno ľudí, dopĺňajúc atmosféru. Mesto prejdeme rýchlo, akurát čo v centre si všimnem akciu na podporu Japonska. O necelú hodinku sa už skladáme na hoteli, len kúsok od denverského letiska. Poobedie strávime v centre mesta Denver, ktoré na prvý pohľad pôsobí dosť opustene. Prázdne ulice usporiadané rovnobežne jedna vedľa druhej, vysoké mrakodrapy zatieňujúc slnečné lúče im dodávajú tmavý nádych a až keď sa dostaneme bližšie ku Market Street, začína to tu ožívať. Vidno, že centrum slúži hlavne pre biznis a živo si predstavím, ako sa sem zajtra nahrnie niekoľko sto tisíc ľudí za prácou aby sa večer zbalili do svojich obydlí na predmestiach. Prejdeme sa ku radnici, múzeu umenia, krížom po Market street a na dnešný deň nám stačí. Nasadáme do auta a pri výjazde z mesta si vychutnávam pohľad na panorámu centra plného mrakodrapov, ktoré aspoň z diaľky pôsobia zaujímavo.
Večer si v maily nájdem informáciu, že náš spiatočný let vo štvrtok zo San Francisca do Denveru bol zrušený, tak asi pol hodinu telefonujem s operátorkou leteckej spoločnosti a následne na to do agentúry, cez ktorú sme letenky kupovali (do budúcna neodporúčam spoločnosť Expedia na kúpu leteniek v USA). Našťastie informácia "váš let platí, neviem čo v Expedii pokašlali" a následné mailové potvrdenie ma ukľudnia a ja sa môžem tešiť na tri dni v San Franciscu.
Viac foto ako vždy na mojom webe
