Včerajší deň bol totiž pekná makačka. Už som po ceste z domu vedel, že ten vak je ťažký ako kilový steak v žalúdku, ale nedošlo mi, že bude stále priberať na váhe. Čím viac metrov som prešiel, tým ťažší bol. V Klagenfurte som vystúpil na hlavnej stanici a začal zisťovať, že síce je pekné mať adresy, kam by som sa mohol ísť ubytovať, ale keďže som netušil ako sa k ním dostať a mal som trošku zmätok z ich značenia mhd, vybral som sa peši. Naťukal dve adresy do GPSka, porovnal ktorá je bližšie a vykročil som. Už po pár metroch som zistil, že to nebol najšťastnejší nápad, hlavne keď 2-3 km na navigácii sa nezdajú veľa, ale mojím nohám (vďaka bohu, že som posledné mesiace behával) s 35kg závažím sa to až tak blízko nezdalo. Vonku pieklo ako besné (a to hlásili dážď) a ja som sa túlal centrom Klagenfurtu. Po 20 minútach, keď ma na nohách držal len pocit, že ak si sadnem už sa nepostavím som došiel na ulicu, ktorú som hľadal. Aké príjemné však bolo prekvapenie, keď som zistil, že to čo hľadám má popisné číslo 247 a ja som bol na 1. Uvedomil som si, že ak si nechcem spraviť prechádzku ala po Račianskej, musím pristúpiť k plánu C, nájsť najbližší možný hotel. Cez cestu som zbadal dom s nápisom Gasthof, tak som dúfal, že sa konečne niekde zložím. Tu však prišla zápalka číslo dva, bola to len reštaurácia, bez možnosti ubytovania. Ešteže pánko za barom bol natoľko ochotný, že mi dal mapku mesta so zoznamom hotelov a penziónov a ukázal mi, kde sa teraz na tej mape nachádzam. Táto mapka mi bola veľmi nápomocná, keďže na jej druhej strane bol kompletný zoznam ubytovacích možností, aj s cenami. Vybral som si hotel za rozumnú cenu a už nie moc ďaleko (aj keď každých pár metrov mi už prišlo ťažkých) a šiel sa ubytovať. Zničený, spotený som dorazil na recepciu a začal "obchodovať". Single izbu mali už iba jednu, a to tiež takú, čo má kúpeľňu na chodbe. Hovorím si "čert to ber, ja sa chcem zložiť!". Na to mi povedala cenu 52.50 za noc, čo ma trošku dosť zarazila. Pozerám na ňu s nechápavým pohľadom a pýtam sa "toľko za izbu bez kúpeľne?". Chvíľku krčila nosom, ale nakoniec mi ju ponúkla o 10 eur lacnejšiu, čo ma hneď potešilo. Vysvetlila mi, čo bolo treba, tak isto mi povedala, že takéto izby bez kúpeľne majú len 4, takže s obsadenosťou nie je problém a už som sa utekal zložiť. Tá uľava dať si konečne tu váhu z chrbta dole a hodiť si vlažnú sprchu bolo na nezaplatenie. Nakoniec tá izba nebola taká zlá, mala aspoň vlastné umývadlo, akurát že bola s výhľadom na hlavnú ulicu, čo som zistil až v noci, že nie je žiadna radosť. Spravil som teda zo seba človeka, hodil na chrbát malý ruksak (som mal pocit, že môžem lietať bez toho veľkého závažia) a vybral sa do mesta.
Klagenfurt je typické Rakúske mesto plné zelene a kvetín. Nechápem, prečo sa starostovia našich miest raz nejdú inšpirovať do Rakúska, keď už toľko kecajú o tom, ako chcú zatraktívniť bývanie v ich meste.
Centrum mesta je maličké, prejsť sa dá do hodinky aj s posedením na kávičke na jednej z mnohých terás. Či aj prebehnúť.
Čo som si však po celom meste všimol boli plagáty s nápisom Ironman a tak isto nespočetné množstvo športovcov. Až po chvíľke som si uvedomil, že však tu sa organizuje súťaž o železného muža našej planéty. Mesto je na túto súťaž ako stvorené. Obrovské množstvo cyklotrás, ktoré im jednoducho musím závidieť, chodníky v parkoch ideálne na behanie a na západnom konci mesta jazero Worthersee, pri ktorom je možné trénovať na všetky triatlonové disciplíny zároveň. Keď som videl to obrovské množstvo ľudí, čo tam behalo, plávalo a bicyklovalo, na chvíľku som dostal neuveriteľnú chuť ostať a pridať sa ku nim. Tu by sa patrilo spomenúť cestu ku jazeru, absolvovanú mhd, v ktorej som sa konečne trošku zorientoval.
Počas túlania sa mestom, som našiel veľké námestie s autobusovými zástavkami. Ako som neskôr zistil, bol to ich centrálny uzol mhd, čo by som na prvý pohľad nebol povedal. Pekné námestie s pešou zónou a asi šiestimi nástupišťami. Vyhliadol som si autobus, ktorý by mal ísť ku jazeru a šiel za vodičom sa informovať, či tam vážne ide a čo stojí lístok. Nečakal som takú ochotu, keď mi vysvetlil, že áno, ide ku jazeru, ale oplatí sa mi ísť iným autobusom (stojacím hneď vedľa), ktorý tam má konečnú a je tam v priebehu pár minút. Rýchlo som teda nastúpil do odporúčaného, a v priebehu 10 minút som už kochal krásou Worthersee. Bodaj by som si raz takúto ochotu mohol užiť aj u nás. Večer som ešte chvíľku pobehal centrum, narazil na tlupu vojakov na námesti, ktorí mali brigadetag, ale plánované nočné fotenie som vynechal a radšej si oddýchol na izbe.
Vlak do Ljubljany sa pomaličky blíži, som zvedavý aká bude cesta. Ubytko som si už vyhliadol kúsok od stanice, tak snáď sa rýchlo ubytujem a nebudem trénovať na Ironmana aj tam...
