Cesta vlakom je jedna z najpohodlnejších možností presunu a na malom Slovensku by efektívna železničná sieť uľavila preťaženým cestám určite viac ako vízia diaľnice, ktorá bude dokončená tak o 100 rokov. Neskôr si ale uvedomím, že evidentne som už moc dlho preč z domu, keď takto fantazírujem.
Hotel som mal hneď oproti stanici (narozdiel od Montpellieru som však žiadne vlaky našťastie nepočul), check-in vybavený v priebehu pár sekúnd, do maličkého výťahu som sa s mojim veľkým batohom nejak natrieskal (recepčný chvíľku pobavene pozeral, či sa mi to naozaj podarí) a rýchlo sa zložil na izbe. Podvečer s krásnym počasím ma vytiahol do centra, nanešťastie bez foťáku. Chcel som si užiť pohodový večer bez závažia na krku. Ak by som však vedel, ako sa počasie nasledujúci deň zmení, prehodnotil by som plány. Stanica a tým pádom aj môj hotel boli priamo v centre, takže som sa úspešne vyhol verejnej doprave a mohol sa presúvať tak, ako to mám v meste najradšej, po vlastných. Centrum Lille je maličké, svojím spôsobom mi pripomínalo Bratislavu, akurát architektúra je typická pre túto lokalitu. Aj keď som ešte v Belgicku nebol, presne tak ako vyzerali domy v centre si predstavujem architektúru belgických miest. Predsa len, do Belgicka je to naozaj kúsok, takže vplyv tu musel byť veľký.
Izbu som mal rezervovanú na tri noci s jasným plánom. Prvý deň sa potúlať uličkami Lille a na druhý si spraviť výlet do niektorého z pobrežných miest na severe. Konečne som sa vyspal dobre, bez ploštíc, a počasie vonku naznačovalo úspešné plnenie mojich plánov. Vybehol som von, naobedoval sa a vytiahol foťák. Ako naschvál sa slnko úspešne schovalo a jediné, čo som nad sebou videl bola šedo-biela obloha. "Mohlo to byť aj horšie" mi skrslo hlavou a vybral som sa do ulíc. Jemnému popŕchaniu som nevenoval pozornosť, vždy bolo čo sledovať. Na jednej z ulíc mali dvaja chalani zaujímavú zábavku. Jeden stál v domovej bráne a robil brankára, zatiaľ čo druhý sa ho snažil prestreliť. Čo ma však zaujalo bolo ich provizorné ihrisko. Brankár stál na jednej strane cesty, budúci útočník na druhej a kopali si to medzi jazdiacimi autami, ktorých šoférov to evidentne netankovalo. O pár sto metrov ďalej som sa dostal do uličky plnej fastfoodov. Až po chvíľke som si ale všimol ten nenormálny výber jedál. Jediné podávané jedlo v každom jednom fastfoode (a to ich tam bolo tak 10 vedľa seba) bol kebab na milión spôsobov. Po morských dobrotách čo som mal na obed, som moc na túto kuchyňu chuť nemal a vybral sa ďalej s mapkou, ktorá bola tak detailná ako job description pri pracovných ponukách na internete (tvári sa podrobne, ale až neskôr zistíte čo všetko vám bolo zamlčané). Našťastie moje vnútorné GPS stále fungovalo ako má a dostával som sa tam, kam som chcel. Začínam mať ale pocit, že tam kde bolo ku orientačnému zmyslu pridané, bolo ubrané schopnosti predvídať počasie. Navigácia s rosničkou asi nejdú dokopy a tak som si bundu opäť nechal na izbe, a samozrejme opäť som zmokol. Musím si začať zvykať, že už nie som na juhu, kde mi skoro tri týždne vychádzalo krásne slnečné počasie. Čo ma na tom celom ale najviac naštvalo bol pocit, že počasie si zo mňa robí dobrý deň. Ešte som ani poriadne nestihol mokrý dobehnúť do hotela keď už v diaľke vychádzalo slnko. Do večera som sa už radšej túlal len centrom a kúpil si miestenku do Londýna.
Na ďalší deň som mal naplánovaný výlet na sever. Výber som mal zúžený na dve mestá, Calais a Dunkerque. Keďže do Calais mi šiel priamy spoj, neváhal som, sadol na regionálny vlak a o hodinku som bol na najužšom cípe medzi Francúzskom a Anglickom. Calais je malé pobrežné mesto s bohatou históriou. Kúsok od stanice je park s obrovským vojenským bunkrom, prerobeným na múzeum. Návšteva stojí za to pre každého, koho aspoň okrajovo zaujíma druhá svetová vojna. Park, v ktorom sa toto múzeum nachádzalo ma tiež zaujal. Tabule s fotkami lemovali chodník, z diaľky pôsobili ako reklamné bilboardy. Až keď som prišiel ku prvej, všimol som si ako som sa mýlil. Na každej tabuli bola fotografia hodná časopisu National Geographic (je celkom možné, že to aj boli fotky od nich), zobrazujúca svet zachytený tými najlepšími fotografmi. Čajové plantáže v Číne, fjordy v Nórsku, Sahara, či krásne francúzske hrady odfotené tak, ako by som to sám raz chcel dokázať. Mal som pocit, že k tejto výstave patrila aj obrovská mapa sveta, umiestnená v strede parku. Slovom obrovská myslím doslova obrovská. Veľká, približne 50m2 plocha, na ktorú sa dalo vstúpiť, a aspoň takto sa prejsť okolo sveta. Z parku to bolo do centra kúsok, to som ale prešiel veľmi rýchlo a vybral sa opačným smerom. Už z diaľky som totiž zahliadol maják, ktorý mi prezradil smer ku pobrežiu. Dostať sa k nemu nebolo ťažké a po krátkej prechádzke som mohol nazrieť do vnútra. Maják je plne funkčný a prístupný verejnosti. Vstup je za 4 eurá, ale ja som ho mal zdarma. Páčil sa mi prístup, ktorý mi u nás stále chýba. Slečna mi nemala vydať z 20eurovky, tak po chvíľke premýšlania mi ju vrátila a povedala nech idem ďalej. Krátke náučné video a mohlo sa ísť hore. Vstup na schodisko je možný len v sprievode tejto slečny, či jej kolegyne. Výstup hore bol náročný, mal som však pocit, že viac pre tú slečnu ako pre mňa. Počasie mi ten deň našťastie prialo a vďaka nemu bol výhľad z vrchnej terasy úžasný. Celé mesto som mal ako na dlani, prístav na druhej strane tiež a vďaka skoro bezoblačnej oblohe som videl až do Anglicka. Slečna moc po anglicky nevedela, tak aspoň natiahla ruku daným smerom a zahlásila mi, že tam je Dover. La Manche z tej výšky pôsobil len ako trošku väčší kanál. Na úplny vrch majáku ku "lampe" nie je prístup, ale aspoň zo schodov mi bolo povolené si to svetlo navigujúce lode obzrieť.
Do Lille som sa vrátil až večer, po celom dni konečne trošku oddýchol na izbe a pobalil sa na zajtrajšiu cestu. Vlak mi šiel na pravé poludnie, tak som si aspoň mohol dopriať poriadny spánok. Na druhý deň som sa prešiel na stanicu Lille Europe, ktorá sa nachádza asi len 500 metrov od centrálnej. Tam ma už čakal check-in ako na letisku, kontrola batožiny, pasová kontrola a potom vyčkávanie na "boarding". 12.00 som nastúpil do Eurostar vlaku a vychutnával si francúzsky sever, kým som sa nestratil v tuneli pod kanálom La Manche.
viac fotiek ako vždy na mojom webe
