Do Villachu som sa vrátil z Ljubljany už o jednej a po pár hodinovej prechádzke mestom (ešte niesom vytrénovaný na dlhé prechádzky s tým ruksakom) som sa usadil na stanici. Vrátil som sa z jednoduchého dôvodu. Plán pokračovať z Ljubljany do Terstu mi zahatali Slovinské železnice, ktoré ako som zistil, žíaden vlakový spoj týmto smerom neponúkali. Na informáciach mi dokonca chlapík povedal, že do Talianska nejdú žiadne vlaky, lebo Taliani štrajkujú. Už som chystal plán B, keď po príchode do Rakúska som zistil, že ejha, ono predsa len aj do Talianska niečo ide. Zakúpil som si teda miestenku do Ríma a čakal, čakal, čakal...
Zastaviť sa v hlavnom meste Slovinska som si zmyslel len niekoľko dní pred odchodom na tento výlet. O Ljubljane som dokopy nič nevedel, jedine pár info narýchlo prečítaných z wikitravel.org. Šiel som tam teda dosť naslepo, akurát ubytovaniu som venoval pár minút, nech zas neposilujem s ruksakom. Už cesta tam bola zaujímavá. Tento krát to nebol skoro sterilne čistý rakúsky vozeň s fungujúcou klímou, ale srbský vozeň, ktorý by mohol pretekať s kvalitou akurát tak na našich lokálkach, a aj tam by asi prehral. Aspoň, že to nepohodlie vynahradili príjemní ľudia v kupé, s ktorými som si (aj keď často rukami nohami) celkom fajn pokecal o živote v západnej európe a na balkáne. Boli to Srbi a Slovinci, ktorí pracujú v Nemecku a Rakúsku. Ako som sa dozvedel, so Slovincami nemáme podobné len meno krajiny ale aj štýl ako sa v nej žije. Keď som po dvoch hodinách vystúpil v Ljubljane a prešiel prvých pár metrov tak aj mesto mi prišlo podobné Bratislave. Akurát, že tá stanica je kus čistejšia ako naša.
Ubytovanie som mal tento raz naozaj kúsok od stanice, tak som sa rýchlo ubytoval a šiel do mesta. Konečne som pochopil ten rozdiel medzi hotelom a hostelom. Musím sa priznať, že toto bola moja prvá skúsenosť s hostelom ako takým. Očakával som všeličo, ale izbu v podkroví, v ktorej bol nábytok pravdepodobne pobraný z rôznych rekreačných (alebo skôr väzenských) zariadení 80tych rokov. Zdielané sprchy a záchody som očakával tiež, ale tu som sa cítil ako v tábore. Toľko mladých ľudí sa tam točilo, a čo občas potešilo boli mladé slečny často tam behajúc veľmi naľahko oblečené :) Hodil som teda rýchlu sprchu a utekal do mesta.
Centrum je od stanice pár minút peši a je podobne malé ako bratislavské. Pár uličiek, veľa kaviarní s terasami a kopec ľudí prechádzajúc sa medzi nimi. Čo ma ale potešilo a privítal by som u nás (neviem, či to bolo náhodne, alebo to tam je pravidlom) boli rôzni zabávači, eskamotéri, predvádzajúci svoju show priamo na ulici. Nájsť ich bolo jednoduché, stačilo ísť ku veľkému zhluku ľudí, z ktorého bolo počuť tlieskanie a pískanie. Neboli to len obyčajní artisti, ale dokázali svoje umenie zabaliť do naozaj kvalitnej show plnej humoru (našťastie všetci hovorili anglicky).
Keď už som bol v centre, nemohol som si nechať ujsť výstup na hrad. Dočítal som sa, že naň vedie lanovka, ale ja som si to poctivo odkráčal. Bol to však riadny zaberák, aj bez závažia navyše. Výhľad z hradu to však všetko vynahradil, Ljubljana je odtiaľ ako na dlani. V areáli hradu bola aj výstava umenia a reštaurácia pre tých, čo sa unavili výstupom (samozrejme aj pre tých lenivcov, čo sa tam vyviezli autom).
Unavený z celodennej prechádzky som večer už radšej oddychoval na izbe v prítomnosti Charlize Theron a konečne sa asi po týždni dobre vyspal. Ráno som sa vykašlal na raňajky, čo som neskôr dosť oľutoval a vybral sa späť na hlavnú stanicu.
Ako tak sledujem ľudí naokolo, všetci tu spia, alebo sa o to aspoň pokúšajú. Idem to aj ja zalomiť nech som ráno v Ríme oddýchnutý a nech jediný, kto tu nespí je chlpáč tej pani vedľa mňa, ktorá mi kukala do monitoru a snažila sa prečítať, čo to píšem...
