Mníchov bol pri mojej ceste trošku obkľukou, ale keďže som chcel navštíviť kamarátky, ktoré vidím len pár krát za rok, vtesnal som si ho do svojho plánu. Dovolenka v dovolenke sa vždy hodí a ja som tam šiel s jasným zámerom. Oddýchnuť si v príjemnej spoločnosti, odložiť fotoaparát a zrelaxovať. Na stanicu St.Pancras som dorazil ešte v dobrej nálade, s dosť veľkým časovým predstihom na vlak do Paríža. Postavil som sa teda do rady a čakal, kým si zakúpim miestenku na eurostar vlak. Na moje prekvapenie ma chalan za prepážkou nepotešil. Miestenku som si na vyhliadnutý vlak do Paríža už nemohol kúpiť, jediné čo mi bolo ponúknuté bol lístok za plnú cenu (doteraz som nepochopil prečo majú obmedzený počet miest pre držiteľov interrail a podobných lístkov). 120 libier sa mi platiť vážne nechcelo, dosť už, že len miestenka stála 56 libier. Začal som teda vymýšlať náhradnú trasu do Mníchova. Po chvíľke úvah a snahy chalana za pultom mi pomôcť, sme sa zhodli na trase cez Brussel, z ktorého je do Nemecka predsa len hustejšia premávka ako z Paríža. Zobral som si teda miestenku na prvý možný vlak, ale tým moja debata s chalanom za pultom neskončila. Už si zvykám na otázky ľudí, či som fotograf, keď vidia veľký statív upevnený na mojom ruksaku. Tohto to zaujímalo tiež, a evidentne ho vôbec netrápil rad ľudí čakajúcich za mnou. "Však ďalší kolegovia sa postarajú." Povedal som mu, že to mám len ako hobby na mojej ceste, ale to mu nestačilo. Začal sa ma pýtať aké fotky robím, dokonca si vypýtal presné označenie mojho foťáku (a to ani nevidel moje fotky) a zakončil to hláškou "I like black&white photos", čo mi od černocha znelo až trošku ironicky :). Vďaka úžasnej politike s obmedzenými miestami som si musel počkať na môj vlak dve hodiny, našťastie zdržať sa v eurostar čakárni stojí za to. Stolíky s pripravenými elektrickými zásuvkami pre notebooky, zdarma wifi, už viem čo stojí tých 56 libier len za miestenku.
O siedmej večer som dorazil na stanicu Bruxelles-Midi a začal zisťovať ako ďalej. Vlak do Kolína práve odišiel, ale tetuška za pultom mi ponúkla alternatívu. Štyri prestupy, regionálne aj intercity vlaky, a o siedmej ráno som mohol byť v Mníchove. Rozpis všetkých spojov som dostal na papieri (Brussel-Liege-Aachen-Kolín-Karlsruhe-Mníchov) a s odhodlaním "aspoň bude trošku dobrodružstva" som sa vydal na nočnú púť do Bavorska. Prvý krok bola cesta lokálkou do Liege. Počas hrkotania sa vo vlaku som si neustále prechádzal ten vytlačený plán od tetušky a podvedome sa ho asi snažil naučiť naspamäť. Jediný kritický bod tam vyzeral prestup v Kolíne, na ktorý bolo len 6 minút času, takže som sa musel spoliehať na presnosť predchádzajúcich spojov. Avšak ako som dorazil do Liege, zistil som, že celý plán mi je na dve veci a nemusím sa teda báť či stihnem ten prestup. Nebola totiž šanca byť v daný čas v Kolíne. Neviem prečo v Brusseli na stanici nemajú informácie o lokálnych výlukách spojov, ale vďaka tejto "chybičke" som musel začať plánovať nanovo, resp. improvizovať. Síce mi pánko za okienkom na stanici v Liege nič nerozumel, keď som mu ukázal môj rozpis a ukázal na Aachen, kam sa chcem dostať, tak len kýval hlavou "no no no" a na papier mi napísal, na ktorý vlak mám nastúpiť a odtiaľ využiť náhradnú autobusovú dopravu. S jeho časmi čo mi dal som šípil problém. Už som sa videl ako nocujem niekde na stanici v Aachene, či nejakom blízkom penzióne. Vyčkával som teda na daný vlak a všimol si, ako kúsok odo mňa sedeli dvaja opálení chlapi, diskutujúc v maďarčine. Dumal som ako sa z Aachenu dostanem ďalej, po skúsenostiach čo posledné regionálne vlaky išli do polnoci, keď ma z premýšlania vytrhol jeden zo spomínanej dvojice svojou lámanou angličtinou. Ukázal mi svoj lístok a pýtal sa, či tiež idem do Karlsruhe. Snažil som sa mu vysvetliť čo mi povedal pánko za okienkom, ale doteraz si nie som moc istý, či ma vtedy presne pochopil. Tak som mu povedal, ktorým vlakom musíme ísť na konečnú a odtiaľ autobusom. Bol z toho dosť nervózny, ale keď mu to vo vlaku sprievodca potvrdil, dobehol za mnou a s úsmevom mi hovoril o autobuse. Vystúpili sme teda v mestečku Welkenraedt, ktoré je len kúsok od nemeckých hraníc a nastúpili do autobusu, ktorý bol pristaven hneď pri stanici. Našťastie tí, čo mali lístok na vlak až do Aachenu, či ďalej nemuseli nič platiť, ako nám vysvetlil sprievodca, ktorý z vlaku pokračoval v jazde aj autobusom. Do Aachenu sme dorazili asi 15 minút po odchode môjho plánovaného vlaku do Kolína, ale na moju radosť tento vlak nebol posledný, a ešte pred polnocou šiel jeden, moja posledná záchrana. Na stanici som sa snažil pôsobiť nenápadne, ale dvojica si ma opäť našla a ten čo vedel po anglicky stále len hovoril o tom, ako sa dostane do Karlsruhe. Našťastie Nemci majú celkom inteligentné automaty na lístky, ktoré dokážu aj vyhľadať vhodné spojenia tak som mu pozrel a vytlačil, ako najlepšie sa dostane tam kam chce. Jediný vhodný spoj nám šiel o 4.20, s tým, že páni ešte museli vo Frankfurte prestúpiť. Keď už mali zistené všetko potrebné a ja som dúfal, že mi dajú konečne pokoj, načal tému číslo dva, ceny lístkov. Začal sa rozčulovať aké su tie lístky drahé a neustále sa ma pýtal, koľko som platil ja. Snažil som sa mu vysvetliť princíp interrail lístku a keď zbadal sumu 399 eur na mojom mesačnom lístku a porovnal so svojími 120 eurami, čo platil z Brusselu do Karlsruhe, začal som sa trochu báť. Nevedel ani ako to je ďaleko, tak som mu podal moju mapu. Ten druhý, celkom tichý si ju začal študovať a vtedy som si všimol, že prstom neskončil pri Karlsruhe, ale šiel ďalej, smerom k Budapešti. Spýtal som sa teda kam presne idú a dostal som odpoveď, ktorú som asi ani vo sne nečakal. "Štúrovo", zahlásil prvý, na čo som usmial a pustil na neho po slovensky. Hneď ma zastavil a vysvetlil mi, ako to je s ich slovenčinou. Ovládal akurát základné "dobrý deň" a "ako sa máš?", ale potom to doplnil otázkou "máte staré baterky?", pri ktorej sme sa obaja dobre zasmiali. Chvíľku na to nám šiel vlak do Kolína, kam sme dorazili po hodinke cesty. Čakalo nás trojhodinové čakanie na stanici plnej všeljakých indivíduí. Prekvapivo aj v takú nekresťanskú hodinu bolo na stanici celkom živo, robotníci prerábali čo sa dalo, niektoré fastfoody boli otvorené nonstop a plné návštevníkov a ja som sa medzi nimi stratil. Sadol som si na lavičku, vytiahol notebook a rozhodol sa si tie tri hodiny spríjemniť sledovaním seriálu, pri ktorom mi vždy rýchlo ubehne čas. Štúrovskí chlapi sa motali stanicou a občas sa pristavili na kus reči. Okolo tretej keď už ma lámalo na spánok sa pristavili a poradili mi, kde majú kávu. Ja ju ale nepijem, tak som ostal bez podporných prostriedkov. Našťastie poslednú hodinku, keď mi už zomrela baterka v nb ma pobavili opäť oni. Ani neviem ako, ale teraz sa pridal aj ten mĺkvejší a začali mi hovoriť ďalšie veci, čo vedia po slovensky. Zaujímavý bol pôvod väčšiny slov. 99% bolo krčmového pôvodu, čo ma zas nemohlo až tak prekvapiť. Doteraz som ale netušil, ako dobre ma dokáže o tretej ráno pobaviť opálený Maďar len tým, ako mi s úsmevom na tvári menuje nápojový lístok krčmy tretej cenovej. Podľa toho, čo najviac opakoval som si vydedukoval, že zlatý bažant je asi fakt to najlepšie čo doma máme, keď to aj týmto chlapom chutí. Pri debate s nimi mi ubehla posledná hodinka čakania a ja som sa šiel usadiť do rýchliku ICE s konečnou v Mníchove. Nemusel som teda nič sledovať, zalomil som to na sedadle opretý o okno a nebyť sprievodcu, čo chcel vidieť lístok, spal by som bez prestávky až do Mníchova.
V Mníchove som foťák odložil a užíval si tú typickú "ničnerobím" dovolenku. Po troch dňoch som to ale nevydržal, vytiahol poctivo odloženú fotobrašňu a vybral sa na výlet smer Chiemsee. Hodinka rýchlikom a bol som na mieste, krátka prechádzka od stanice ku jazeru a mohol som si vychutnávať pohľad, aký mám najradšej. Voda a v pozadí kopce je scenéria, ktorú som videl už na veľa spôsobov, ale každý nový si vždy s radosťou vychutnám.
Z Mníchova som odchádzal v sobotu, počas ktorej som však stihol ešte jeden zaujímavý výlet. Ten si ale zaslúži samostatný článok...
viac foto ako vždy na mojom webe
