Niečo cez 500km zvládnutých za 3 hodiny 15 minút, vlak idúci rýchlosťou občas až 300km/h, pohodlné posedenie a hlavne skvelý servis od železníc.
Vďaka tejto pohodovej jazde som do Madridu dorazil už niečo po tretej poobede, čo mi dávalo veľa času na prehliadku mesta. Hotel som mal hneď oproti stanici Atocha, hlavne vďaka google earth. Zistil som, že kombinácia tohto programu a webu booking.com poskytuje veľmi dobré výsledky. Google earth mi odporučí miesta v blízkosti stanice, cez booking.com si už vyberiem hotel, prístupný môjmu rozpočtu a odpadajú mi starosti s presunom zo stanice. Po Barcelonskom túlaní sa mestom mi padlo vhod ubytovať sa 5 minút po vystúpení z vlaku, hlavne keď v meste bolo 38 stupňov a ja som mal pocit, že môj ruksak sa mi prilepil na chrbát.
Prvé, čo som si musel zariadiť bola miestenka do Lisabonu na druhý deň, nech s tým nemám starosti pár hodín pred cestou. Opäť som si užil úžasný lístkový systém, teraz však s oveľa väčším zdržaním. U niektorých ľudí som mal pocit, že sa tam šli vykecať a nie vybaviť veci, potrebné na cestovanie. Po hodine a pol som sa dostal na radu, miestenku kúpil za 3 minútky a konečne sa mohol vybrať na spoznávanie mesta.
Madrid je mesto, ktoré v lete začína žiť až podvečer, keď tie najväčšie horúčavy opadnú a chodiť po uliciach už neznamená grilovať sa ako kurča v tescu. Vytiahol som teda môj bedeker s úžasne neschopnou mapou a šiel sa túlať. Tú neschopnú mapu využívam v podstate len ako zdroj informácií, ktorým smerom sa mám uberať. Zvyšok za mňa obstará moje vnútorné GPS, ktoré ma doposiaľ nesklamalo a vždy nejakým záhadným spôsobom doviedlo tam, kam som sa chcel dostať. Centrum Madridu ma prekvapilo, nečakal som toľko zaujímavej architektúry. Dojem mi však pokazili všade pracujúci robotníci, ktorí tak isto ako v Barcelone, využívali letnú sezónu na opravy, či všemožné vylepšenia daných lokalít. Puerta del Sol bola komplet ohradená, zaprášená, rozkopaná a ja som s foťákom akurát tak mohol počítať zrniečka prachu na budovách. Od pamiatok v centre som sa dostal až do Parque del Retiro. Na neskorú večernú hodinu (21.30) tam bolo slušné množstvo ľudí, športujúcich, či oddychujúcich. Pofotil som to, kvôli čomu som sem šiel a utekal na hotel konečne si pospať.
Moja snaha pospať si však bola úspešne zmarená upratovačkou, ktorá evidentne dostala zle informácie. Pol ôsmej ráno a ja počujem na chodbe ruch, ktorý ma ale nijak nevyvádza z miery. Upratovačky začali svoju šichtu, chystajú voľné izby pre nových návštevníkov a ja si ďalej pospím, na takýto ruch som predsa zvyknutý. Jedna mi môj plán asi chcela prekaziť a z ničoho nič sa začala dobýjať do mojej izby. Ešte rozospatý zrazu počujem kľúč rachotajúc v zámke, búchanie do dverí a rôzne nadávky (tu je výhoda nadávok..aj keď im človek nerozumie, chápe snahu uľaviť si), ale až po chvíľke mi dôjde: "boha, veď to sú moje dvere". Zrazu som si nebol istý, či som nechal kľúč v zámke a upratovačka sa dobýja márne, alebo som kľúč vytiahol a upratovačka je len neschopná otvoriť dvere. Rýchlo som vyskočil z postele, za zvuku kľúču štrngotajúc v zámku som sa obliekol (už som pochopil stres tajných milencov, keď sa zrazu manžel paničky nečakane vráti domov) a utekal ku dverám. Predsa len, nechcel som ju vystrašiť oblečený len v trenkách, aj keď určite by to malo svoj efekt, hlavne s tými zalepenými očami. Len čo som dobehol ku dverám, snaha upratovačky dostať sa do mojej izby skončila. Chystal som sa otvoriť a spýtať sa čo sa deje, ale začul som ako začala telefonovať. Pravdepodobne zisťovala na recepcii čo sa deje. Uvedomil som si, že toto nie je najvhodnejší čas vybehnúť von a informovať ju, že sa dobýja nesprávnemu chlapovi do izby, hlavne keď moja španielčina začína a končí pri pozdrave "hola". Našťastie osoba na druhej strane telefónu jej vysvetlila kde je problém (aspoň toľko som si vydedukoval z tých chápavých hmm a ahá od upratovačky) a ja som si mohol ísť ďalej pospať. Po takomto budíčku to nebolo ľahké, ale úspešne som sa vyspal skoro až do času, keď by sa mi do tej izby už začal niekto dobýjať právom.
Druhý deň som si v Madride užil prehliadkou centra počas najväčších horúčav, naobedoval sa v miestnej krčme (doteraz som si myslel, že pivo Duff je len v seriáli Simpsonovci, ale tu som sa presvedčil o opaku), strávil dve hodiny v múzeu Reina Sofia a mohol sa vybrať na stanicu Chamartin.
Vedel som o lokálke, premávajúc medzi stanicami Atocha a Chamartin, ale netušil som odkiaľ ide. Našťastie pracovníci na stanici aj keď po anglicky nevedeli ani ceknúť ma veľmi ochotne navigovali na zašité nástupištia lokálnych vlakov. Dopravený na Chamartin som úspešný deň zakončil niekoľko hodinovým čakaním na nočný vlak do Lisabonu..
viac fotiek ako vždy na mojom webe
