Možností ako sa sem dostať z Longyearbyen je niekoľko, ale pre turistov najschodnejšia je platený výlet loďou aj so sprievodcom. Na výber je ich niekoľko. Malý gumený čln, ktorý síce za najnižšiu cenu ponúka najväčšie zážitky, ale od turistu sa očakáva extra teplé oblečenie a silna dávka odvahy, cez menšiu rýchloloď, ktorá má zastávku v Pyramiden a pri ľadovci Nordenskiöld, až po väčšiu a pomalšiu loď (Polargirl), ktorá ponúka celodenný výlet so zastávkami navyše v zálive Skansbukta a pri Vtáčom útese.
Výlet je možné zakúpiť si vopred cez internet, ale ako som sa dočítal, neodporúča sa to. Cena je rovnaká, či už pri nákupe mesiac alebo deň vopred a pred nákupom sa treba poradiť s predpoveďou počasia. Loď vyrazí za rôzneho počasia, ale v prípade, že kvôli rôznym poveternostným, či iným podmienkam nie je možné zakotviť v Pyramiden, loď sa otočí, mesto uvidíte len z diaľky, ale peniaze vám nevrátia.
Po vyplávaní z prístavu je vonkajšia paluba ešte plná ľudí, ktorí si fotia okolie, či hľadajú veľryby a iné živočíchy, ale po chvíľke ich studený vietor vyženie zohriať sa do vnútra. Až pri zálive Skansbukta, kde zhovorčivý sprievodca porozpráva príbeh o baníkovi, ktorý sem dotiahol celú rodinu, ktorej len niektorí členovia prežili ťažkú zimu, sa na palubu vyroja skoro všetci ľudia.
Celú plavbu sa je na čo pozerať. Ak má človek ďalekohľad, veľký zoom na foťáku, či dobré oči, môže na pobreží a blízkych kopcoch sledovať soby, alebo márne hľadať medveďa, či veľrybu. Ako sme sa sprievodcu pýtali, tento rok ešte medvede nevidel, je pre nich dosť teplo, tak sa odobrali vyššie na sever.
Keď sa blížime ku mestu, už z diaľky vidno, prečo bolo pomenované Pyramiden. Hora, ktorej steny sa hrou prírody na vrchu menia akoby na poskladané lego, pripomína ľudské stavby pyramíd.
Po pristáti a krátkej ceste maličkým autobusom (ktorý nás ešte neskôr prekvapí tým čo dokáže), nás víta miestny sprievodca. Mladý Rus, pôvodom zo Sibíra, tu žije s ďalšími siedmymi rusmi a v rámci trojmesačného turnusu pomáha pri oprave tohto mesta a zároveň robí sprievodcu turistom.
Mesto založili Švédi už v roku 1910, ale v roku 1927 ho predali Sovietom, ktorí sa z neho postupne snažili spraviť výkladnú skriňu svojho režimu. Aj keď ťažba uhlia tu nikdy nebola rentabilná, išlo skôr o prestíž držať si mesto v lokalite okupovanej západom. Počas prechádzky je vidno, že v tomto meste sa na výzdobe a úprave nešetrilo.
Exkurzia začína pri banskom vozíku za ktorým je "monument" v tvare vysokej pyramídy, ktorý ako si neskôr všímam, sa nachádza na magnetkách ako znak mesta. Sprievodca rozpráva pútavo a vtipne, čo padne vhod pri tých občas až depresívnych pohľadoch na spustnuté okolie. Bytovky, na ktorých vidno, že ako nové boli pýcha sovietskych stavbárov, či nemocnica, ktorá aj po toľkých rokoch v nehostinných podmienkach vyzerá zvonka lepšie ako naša univerzitná v centre BA. Domáci tu majú dokonca aj letisko, kde im helikoptérou nosia zásoby a poštu, čo je často ich jediná komunikácia s domovom, keďže mobilný signál tu nechytíte (a predpokladám že satelitný telefón je pre takýchto dobrovoľníkov na bežnú komunikáciu pridrahý).
Skôr než sa dostaneme na hlavné námestie, zastavíme aby nám sprievodca vysvetlil nápis na stene kopca, ktorý sme si už viacerí všimli. V diaľke sme videli len niečo biele na kopci, čo pripomínalo písmená, ale keďže to nebolo v latinke, aspoň ja som mal problém to prečítať. Baníci z tohto mesta vytvorili veľký nápis "миру мир" (v preklade svetu mier), ktorým chceli vítať cudzincov, aby sa tu cítili lepšie.
Na námestí nás víta najsevernejšie umiestnená hlava Lenina na svete a obrovský kultúrny dom, kde prvý krát dostaneme možnosť nahliadnuť aj do vnútra budovy. Zariadenie budovy je rozbité, či už vplyvom vandalov, alebo medveďov, ale stále tu je možné vidieť, ako tu asi žili tí privilegovaní baníci, ktorí sa sem dostali pracovať. Veľká telocvičňa, kinosála, či rôzne menšie miestnosti, ktoré pravdepodobne slúžili pre hudobné vyžitie, vo všetkých je možné zachytiť tú atmosféru, ktorú ponúkali pred 30-40 rokmi domácim.
Po vyjdení z kulturáku sa naskytne krásny výhľad na námestie, budovy na okolo, ale hlavne na kopce a impozantný ľadovec v pozadí, ktorý sa evidentne páči aj Leninovi, keďže tiež pozerá rovnakým smerom. Zemina s trávou bola na toto námestie dovezená až z Ukrajiny, ale aj po toľkých rokoch vidno kvalitu, keď napriek nepriazni počasia tu na miestne pomery rastie slušný trávnik.
Vedľa kultúrneho domu sa nachádza plaváreň, ktorú si tiež môžme obzrieť zvnútra a doslova poblúdiť tmavými miestnosťami, ktoré pôsobia občas až strašidelne.
V strede námestia už z diaľky vidím sochu, resp. pamätník pre toto mesto, na vrchole ktorého je nakreslený ľadový medveď. To by nebolo nič prekvapivé, ale až po vysvetlení, že medveďa maľoval človek, ktorý ho v živote nevidel, si všimnem tie divné proporcie, ktoré stavbou tela pripomínajú skôr psa ako medveďa.
Na dolnom konci námestia sa zrazu vytratí ticho a ako sa blížime ku stavbe bytovky, čoraz hlasnejšie počuť škriekanie čajok. Tento dom volali v minulosti blázninec (mad house), keďže tu bývali rodiny s malými deťmi, ktoré robili veľký hluk, a po vysťahovaní ho kompletne obsadili kŕdele čajok, ktoré tomu názvu dodali nový rozmer.
Vedľa blázninca si môžme pozrieť poslednú "nedotknutú" budovu zvnútra, ktorou je jedáleň. Veľká kuchyňa, ktorá kŕmila všetkých obyvateľov, samotný priestor so stolmi, či krásna mozaika nad schodiskom ukončujú našu exkurziu po týchto opustených budovách. Následne sa už len presunieme do baru/reštaurácie vedľa, ktorý je však opravený a denne využívanými domácimi aj turistami.
Autobus, ktorý nás vyzdvihne po oddychu v Bare a nákupe suvenírov, nás má odviezť do prístavu. Neviem, či to bola nacvičená časť exkurzie, alebo nie, ale keďže loď ešte nebola v prístave, zobrali nás obzrieť si ešte dom z fliaš, ktorý sa nachádza za mestom. Keďže v meste je tých asfaltiek doslova len pár metrov, to čo zvláda autobus aby nás vyviezol čo najbližšie by zahanbilo nejedno mestské SUV. Keď už som si myslel, že šofér povie "koniec, ďalej len pešo", zaradí jednotku a rozbehne sa s autobusom do terénu, až turistom vidno strach v očiach, že by si to predsa kľudne prešli peši.
Loď už konečne dorazila, tak sa môžme nalodiť a trošku sa zohriať. Ako ďalší bod programu je plavba ku ľadovcu Nordenskiöld s krátkym príhovorom sprievodcu. Plavíme sa celkom blízko, vo vode plávajú slušné kusy ľadu a ja si akurát hovorím, že toto predsa nie je titanic, ale loď prispôsobená týmto podmienkam.
Ako sa vzdialime od ľadovca, chlapík ktorý vyzerá ako prerastený trpaslík z pána prsteňov, začína pripravovať teplý obed. Grilovaná veľryba, ryža, cestoviny, šalát a pečivo sú jediné menu dňa (ako som sa dočítal, rovnaké obedy ponúkajú aj na plavbách do mesta Barentsburg), ktoré konečne zahreje žalúdok lepšie ako čaj. Akurát to veľrybie mäso mi príde veľmi tuhé, určite nič, čo by som ponúkal ako pochúťku tohto kraja.
Asi hodinu pred priplávaním späť do Longyearbyen sa zastavíme pri útese vtákov. Na prvý pohľad obyčajný útes nad morom, ale o chvíľku si oči všimnú to obrovské množstvo puffinov, ktoré hniezdia priamo v skalách, alebo lietajú okolo lode.
Každému, kto sa už dostane do Longyearbyen odporúčam, ak to počasie dovolí, spraviť si výlet do Pyramiden. Aj keď je veľmi drahý, určite stojí za to. Samotné mesto, ale aj príroda okolo, či skvelí sprievodcovia, stoja za to navštíviť túto nehostinnú časť sveta.
Viac fotiek ako vždy na mojom webe
