Na stanici som si teda kúpil niečo pod zub, niečo tekuté a niečo sladké na záver a mohol v kľude počkať hodinku a pol na môj vlak.
Počas toho čakania som na nástupišti furt narážal na veľkú partičku francúzskych puberťákov, ktorí si zo stanice spravili ihrisko. Lopta jednej skupinky lietala viac ako lietajúci tanier druhej a ich vedúci to mal evidentne niekde. Aj keď nastúpili do iného vozňa netušil som, že ešte nemám vyhrané. Usadil som sa do prázdneho kupé, ktoré sa ani po dvoch zástavkách stále nezaplnilo. Už som začal veriť v možnosť konečne si vo vlaku slušne pospať, keď na najbližšej stanici mi do kupé nastúpili tri Rakúšanky. Snažil som sa u nich nájsť aspoň tú vnútornú krásu, ale keď jedna z nich začala čítať knihu "kosmische karma", neúspešne som to vzdal a ďalej sa venoval seriálu v nb kým mi baterka neumrela. Do kupé nastúpil ešte jeden chalan, ktorý našťastie v noci vystupoval, takže bol natoľko ohľaduplný a prechádzal sa v uličke aby bolo viac miesta pre nás spiacich. Slečny to totiž zobrali celkom vážne. Ja si vždy vo vlaku nájdem nejakú aspoň ako tak pohodlnú polohu a jednoducho to zalomím. Ony však vytiahli spacáky, vankúšiky a aj by som povedal, že si ustlali ak by bolo kde. Miesto toho sa zabalili do spacákov a poskladali sa medzi seba ako zle zahraná partička tetrisu. Neostávalo mi nič iné než sa prispôsobiť a zahral som sa na veľké L a zlomený som sa natiahol tak, aby som tak vydržal viac ako pol hodinku. Väčšinou po hodinke dvoch sa rozloženie zmenilo, čo mi aj celkom prospelo. Občas som bol teda L, občas veľké I a občas to bol ten tvar, ktorý som pri hraní tetrisu vždy neznášal, lebo ho nikdy nebolo kam uložiť. Noc ubehla, o siedmej ráno som bol v Hendaye (slečny vystúpili o dve zástavky skôr tak ma ani nenechali spať až na konečnú) a mohol sa pripraviť na druhú časť cesty, teraz už rýchlejšiu a pohodlnejšiu. Kúpil som si miestenku na TGV smer Paríž a ešte pred ôsmou som vyrazil. Dúfal som, že si ešte trošku oddýchnem a pár hodín z cesty prespím. Na moju "radosť" som však nastúpil do vozňa plne obsadeného tými francúzskymi puberťákmi z Lisabonu. Chaos, hluk a panika všade naokolo. Jedine čo ma potešilo bol ich vedúci, ktorý im kúpil croissanty a ponúkol aj nás, pár ostatných spolutrpiteľov, čo neboli z ich zájazdu. Cesta našťastie ubehla celkom rýchlo (približne rovnaká vzdialenosť ako z Lisabonu do Hendaye bola z Hendaye do Paríža, akurát že bola dvakrát rýchlejšia) a hodinu po obede som vystúpil na Gare Montparnasse. Hotel som mal neďaleko tak som sa rýchlo ubytoval a šiel si vychutnať západ slnka ku Eifelovke.
Táto veža ma od prvého pohľadu na ňu neprestala fascinovať. Keďže som vychytil "úžasné" počasie, bola zlovestne obkolesená tmavými mrakmi. Blížila sa búrka a pri tomto najväčšom parížskom bleskozvode som sa nemusel báť schovať sa pod strom. Čoho som sa však mal báť, bola moja nepripravenosť, vďaka ktorej som si nechal bundu na hoteli a kým som do neho dobehol, premokol som do nitky. Druhý deň som našťastie už tú chybu neurobil a dobre som spravil. Ako som sa neskôr dozvedel, letné počasie v Paríži je totiž veľmi vrtkavé a jasná obloha sa v okamžiku dokáže premeniť na búrkovú smršť. Spravil som si teda prechádzku od Eifelovky, Víťazného oblúku, cez Champs-Elysees ku Louvru (kde som sa dozvedel, že o piatej zatvárajú, takže o pol piatej by bola návšteva zbytočná), odtiaľ smer Notre Dame a pekne metrom naspäť do hotela. Parížske metro bolo asi prvé veľké metro, ktoré som po ceste zažil. Už som šiel metrom v Prahe, Viedni, Mníchove, Barcelone, či v iných veľkých mestách, ale žiadne z nich nebolo tak rozsiahle ako parížske. 14 liniek križovalo mesto všetkými smermi. Niektoré linky boli moderné vlakové súpravy, pri niektorých som sa stratil v čase. Staré vlakové súpravy, dvere otvárané rôznymi páčkami a hlavne celé súpravy nejazdili po koľajniciach, ale na kolesách s pneumatikami. Mal som pred sebou piatok s nabitým programom, tak som sa šiel radšej vyspať.
Noc bola dlhá a aj keď som spal vyše deväť hodín, bol som unavený. Nevenoval som tomu pozornosť a utekal dohnať to, čo som nestihol včera. Louvre som navštívil v rozumný čas a vyhradil si naň pár hodín. Obrovský je totiž slabé slovo na to, čo ma vnútri čakalo. Pozrel som si toho dosť, ale najviac som bol zvedavý na jemne usmiatu slečnu od Da Vinciho. Asi ako jediné dielo v celom Louvri má tento obraz vlastnú ochranku, sklenené krytie, návštevníci sa smú priblížiť max na tri metre od obrazu a tak tam je pekná tlačenica. Slečnu som si obzrel, pofotil, ale viac ma zaujala výstava egyptských pamiatok. Vždy som mal určitú slabosť pre starý Egypt a tu ma všetky tie sarkofágy, malé sfingy a ostatné veľké či menšie kúsky egyptskej histórie dostali. Z Louvru som sa vybral metrom priamo na La Defense. Ako fanúšik pekných moderných budov som si nemohol nechať ujsť túto štvrť. Vystúpil som pri Grand Arche, a prešiel sa popri tých užasných budovách. Na jednom námestí som našiel malé múzeum tejto mestskej časti, v ktorej bol popísaný zrod tohto diela. Vzhľad celej mestskej časti určili súťažou, v ktorej sa zúčastnilo 7 rôznych projektov. Keď som videl vizualizácie, musel som uznať, že vybrať víťaza muselo byť obtiažne, keďže každý projekt bol veľmi zaujímavý. Na jednom z koncov je moderná fontána, od ktorej je skvelý výhľad na Víťazný oblúk. Aj keď počasie bolo na dve veci, ten pohľad stál za to.
Podvečer som sa vrátil na hotel, v neďalekých potravinách si kúpil Camembert (to čo u nás predávajú pod tým názvom má od tohto veľmi ďaleko) a v pekárni čerstvú bagetu a výborne sa navečeral. Čakal ma totiž zaujímavý večer. O ôsmej som sa na konečnej linky 1 stretol s kamarátom (bývalým kolegom), s ktorým aj keď sa poznáme cez 2 roky, nikdy sme sa nestretli. Na pláne bola pokrová noc u jedného jeho kamaráta. Šiesti sme hrali až do tretej ráno, a aj keď po anglicky vedel len ten môj kamarát tak som sa výborne zabavil. Úspešný večer zavŕšila moja výhra takže som odchádzal ešte aj so ziskom. Na sobotu sme mali dohodnuté Versailles aj s jeho rodinou s odchodom okolo pol 11tej, takže mi bolo jasné, že zo spánku túto noc moc nebude.
Pár hodín spánku, z ktorého som sa opäť prebral viac zničený ako vyspatý ubehlo veľmi rýchlo. Všimol som si divné štipance na rukách a nohách, ale stále som tomu nepripisoval žiadnu vážnosť. Až neskôr som zbadal na pravej ruke štipance, ktoré pôsobili priam ako alergická reakcia. Vedel som, že alergický nie som na nič, tak som si ich len natrel hojivým gelom a vybral sa teda na výlet. Cesta do Versailles netrvala dlho, zaparkovali sme na veľkom parkovisku priamo pri vchode a vybrali sa do záhrad. Záhrady vo Versailles majú svoje čaro, a pre záhradkárov, čo sa radi piplajú s kvetinkami to musí byť priam hotový raj. Pri vchode sme dostali mapku, vďaka ktorej sme vedeli, čo máme v každej časti očakávať. Páčilo sa mi riešenie jednotlivých častí. Zvonka každá jedna pôsobí ako štvorec obohnaný vysokým živým plotom (z ktorého neustále hrala hudba), a až vnútri zistí návštevník, čo ten živý plot skrýva. Jediné, čo ma na záhradách sklamalo boli fontány. Normálne boli všetky vypnuté a iba niektoré sa zapli v prednadstavený čas na určitú dobu. Na mapke je aj harmonogram týchto fontán, ale je to škoda, prechádzať sa záhradami a musieť vyčkávať, kým aspoň niektoré fontány pustia. Spravili sme si aspoň výborný piknik na jednom z mnohých oddychových miest a počkali si do zapnutia hlavnej fontány. Podvečer sme šli z Versailles grilovať ku kamarátovi. Nemá síce dom, ale k prízemnému bytu má krásnu malú záhradku ako stvorenú na takéto podvečery. Ako predjedlo sa podávala husacia pečienka s bagetou a hlavný chod bola grilovaná hus, všetko doplnené výborným francúzskym vínom. Keďže ani kamarátova manželka nevie po anglicky (bol tam s nami ešte aj jeden jeho kamarát z pokrového večera) tak debata prebiehala zaujímavo cez tlmočníka. Neskôr som bol požiadaný o celkom nezvyklú vec pre mňa, aby som niečo povedal po slovensky. Nikdy ešte tento jazyk nepočuli, tak boli zvedaví ako znie. Zistil som však, že len tak niečo vymyslieť po slovensky, hlavne po pár pohároch vínka a pár týždňoch, počas ktorých som rozprával snáď neustále len po anglicky, bola pre mňa celkom ťažká úloha. Niečo som nakoniec zosmolil a mohli sme pokračovať v debate. Pred polnocou sme sa rozlúčili a kamarát ma šiel odviezť na hotel. Poprosil som ho, či by sme nemohli ísť okolo Eifelovky a načasovanie vyšlo priam ideálne. Eifelovka v noci krásne svieti a o polnoci začala celá ešte aj zaujímavo blikať. Zastavil mi neďaleko aby som mohol vybehnúť a spraviť si niekoľko nočných záberov. Odtiaľ to už bolo neďaleko ku môjmu hotelu, ale nočná parížska premávka nie je to čo v Bratislave. Hustá premávka a menšie kolóny tu nie sú prekvapením ani po polnoci.
Na druhý deň opäť nevyspatý a doštípaný som sa vybral na Gare du Nord, odkiaľ mi šiel vlak do Lille. Keď som dorazil na stanicu, ostali mi ešte tri lístky na metro (predávajú balík 10 lístkov za zvýhodnenú cenu) tak som ich ponúkol jednej anglickej rodinke, čo stála v rade. Najprv ich odmietli, pretože ich tam otravovali rôzni chlapci, čo ich predávali za všeljaké ceny. Keď som im ale vysvetlil, že za ne nič nechcem, pretože odchádzam z Paríža a mne sú už na nič, tak ich pochybovačné pohľady zmizli a pekne sa poďakovali.
Pôvod tých štipancov som zistil až neskôr v Lille. Mal som doštípané ruky a nohy tak, ako ešte nikdy. Kamarát s ktorým som písal zo srandy nadhodil možnosť, že to boli ploštice. Keď som si však vygooglil niečo o nich, sranda ma prešla. Až potom som si dal dve a dve dohromady a pochopil som kde bol problém. V posteli som mal celé 4 noci ploštice, vďaka ktorým som sa nevyspal a jedna z mojich rúk vyzerala ako po alergickej reakcii. Týždeň na to som našiel nový komentár k tomu hotelu od Američana, ktorý bol v hoteli ubytovaný približne rovnaké dni ako ja, a jeho komentár mi to celé len potvrdil. Doteraz som spal na rôznych miestach, kde by som také niečo skôr očakával a preto ma to celé poriadne prekvapilo. Našťastie hojivý gél pomohol a do 4 dní mi štipance postupne zmizli a mohol som zabudnúť na túto nepríjemnú udalosť.
Ako vždy, viac fotiek na mojom webe
