...že tu hučí na celý vagón mi dávajú jasne najavo, že stále som a chvíľku ešte budem v tejto temperamentnej krajine.
Taliani sa označujú za temperamentný národ a po mojej skúsenosti musím len súhlasiť. Do Ríma som prišiel v pondelok ráno a prvé čo mi udrelo do očí bol neuveriteľný zhon a špina. Ranná premávka bola jednoducho organizovaný chaos. Všetci sa tlačili dopredu aj keď už nebolo kam, trúbili po sebe jedna radosť, ak mali zastať na červenej tak často zastavili až v polovici križovatky a hlavná, či vedlajšia im bola často ukradnutá (pre tých na skútroch často neplatila ani jednosmerka, či zákaz vjazdu). Hotel som si našťastie rezervoval blízko pri stanici, tak po 15 minútovej prechádzke (mohla mať aj 10 ak by som zas s GPS trošku neblúdil) som dorazil do hotela. Prišiel som s obavami, ktoré mi našťastie personál rýchlo zažehnal. Na internete mali totiž uvedený čas pre check-in až po 14.00 a ja som sa zľakol, že čo budem so závažím na chrbte robiť v Ríme 5 hodín. Našťastie mi stačilo počkať do pol 11 a už bola moja izba hotová. Rýchle ubytovanie, rýchla sprcha (po 24 hodinách striedavo vo vlaku a na stanici už celkom potrebná:) a šup ho do mesta.
V meste pieklo slnko tak, akoby si chcelo niečo dokázať. Preto som sa radšej vyhýbal hlavným uliciam, kde sa nedalo schovať do tieňa a radšej sa túlal bočnými uličkami. Vedel som, že Koloseum mám neďaleko, ale netušil som ako presne sa k nemu dostať. Po 20 minútach obzerania si všemožných zaujímavostí v na prvý dojem bežných uličkách (takto som narazil na univerzitu) som sa zrazu ani neviem ako ocitol pri Koloseu. Zarazilo ma, ako sa mi z ničoho nič spoza malej uličky vynorilo niečo také. Síce to je tisícky rokov stará a zničená stavba, vyžaruje z nej niečo, čo mi jednoducho na chvíľku zobralo dych. Akoby dávala najavo, že je tu tak dlho a veľmi dlho ešte bude, zatiaľ čo my smrteľníci si to rýchlo odbudeme a prídu ďalší, ďalšie generácie čo ju budú obdivovať.
Obehal som teda okolie Kolosea a požiadal jednu slečnu či ma neodfotí pri ňom. Aj keď nemám rád také turistické fotky, tu som jednoducho musel spraviť výnimku. Po spomenutí si na všetky filmy, kde turista pózujúci cudzincovi, ktorý mal zrovna v rukách jeho fotoaparát hneď po spravení záberu zistil, že to bolo naposledy, čo svoj foťák videl, som si obozretne vyberal, koho požiadam. Ľudí tam bolo na tony a ja som zahliadol dve slečny, ako sa fotia s jednou sochou. Jedna pózovala, druhá fotila ako drak. Počul som ruštinu, videl, že na sebe majú zlata viac, než ja vážim a fotili profesionálnou zrkadlovkou, ktorú ak by som predal, tak by som si kúpil aj 5 mojích foťákov. Spočítal som si 2+2 a došlo mi, že tieto by o moj prístroj nemali záujem a to, čím fotili mi dávalo prísľub, že tá fotka bude aj za niečo stáť. Ako som si ale potom všimol, nemôžem vždy uveriť prvému dojmu. Síce som sa o prístroj báť nemusel, ale to, že niekto má v rukách zrkadlovku v cenne vyše 3000 eur ešte neznamená, že vie aj fotiť (to som si postupne všimol vo viacerých prípadoch, najlepší bol chlapík v Taormine, ktorý si s interným bleskom na zrkadlovke fotil večerný výhľad na Etnu a potom sa rozčuloval, že prečo má tak naprd fotky). Fotiek mi spravili slečny rovno šesť. Síce mi neodrezali nohy, ale nechali kráááásne vyniknúť dlažbu pod Koloseom, zatiaľ čo jeho vrch šikovne urezali.
Po vyfotení si tejto krásy som sa posunul ďalej po ostatných pamiatkach. Chytil som bedeker, jeho malú a nemožnú mapku a snažil sa zorientovať, čo kde nájdem. Postupne som poblúdil a našiel Fontánu di Trevi, Pantheon, Španielske schody a kopec ďalších pamiatok. Celé centrum je v podstate jedna veľká pamiatka a na každom rohu sú zaujímavé sochy, fontány, či sochy vo fontánach. Všade, kde to bolo možné boli odstavené stánky ponúkajúce občerstvenie. V mojom žalúdku vyhrávali "Italové", smädilo ma z toho tepla, tak som sa pristavil. To, že ponúkajú pol litra chladenej neperlivej minerálky za ceny dva krát také ako mimo centra by ma až tak netrápilo, keďže aspoň splnila svoj účel (až neskôr som si všimol, že po celom centre je obrovské množstvo malých fontán kde sa dá osviežiť a nabrať pitná voda do fľašky), ale ten kúsok pripálenej, minimálne deň starej pizze za cenu 5 eur jednoducho nestál. No neskoro riť biť, keď sa posrala, vedel som do budúcna a na druhý deň som si radšej kúpil občerstvenie v malej samoobsluhe, ktoré aspoň stálo za to. Po celodennom behaní som mal nohy tak unavené, že na večerné fotenie som nemal ani pomyslenia a šiel radšej spať.
Druhý deň som venoval návšteve trvalého bydliska (dúfam, že tam nemá len prechodné) nášho jediného Papiho a priľahlého okolia. Aj som mal chvíľku takú kacírsku myšlienku ísť do vatikánskych múzeí, ale keď som zbadal radu, ktorá tromfla aj radu na obed v IKEA, usúdil som, aké mám šťastie, že som neznaboh a nebude ma škrieť, ak to tam neuvidím. Večer som kúsok od stanice (a teda aj od hotela) našiel námestie, kde bolo konečne voľné wifi (prečo to musia v talianskom mcdonalde, resp pri všetkých mestských voľných wifi sieťach tak dokašlať, že pri registrácii sa vyžaduje talianske mobilné číslo?) a začal uvažovať kam ďalej. Po menších úvahách som si vybral Sicíliu, konkrétne mesto Taormina.
Vlak mi šiel skoro ráno, takže na raňajkách som bol prekvapivo prvý, rýchlo sa najedol (škoda, že ráno toho do seba veľa nedám, nemusel by som byť počas cesty tak hladný) a utekal na vlak. 9 hodín vo vlaku bolo fasa, moderne usporiadané vozne, ktoré to až prehnali so svojou modernosťou. Už som zvyknutý na vozne z Pendolina jazdiaceho do Prahy, ale toto malo veľmi ďaleko od ergonomických zásad správneho cestovania. 4 sedačky, dve a dve oproti a medzi nimi stôl. Stôl napevno uchytený, nedal sa zaklopiť, či zasunúť v prípade prebytočnosti, užasne zavadzal v prípade, že chcel niekto zmeniť polohu, či nebodaj chcel vstať zo svojho miesta a ísť na toaletu. V Neapole po dvoch hodinách vystúpili dvaja z mojej štvorky a dúfal som, že sa konečne trošku natiahnem. Miesto nich však nastúpil zaujímavý párik. Nie som rasista, ale nedá mi nespomenúť, že jedných černochov (takých typických čo vás v Talianských mestách zastavujú na uliciach a ponúkajú zaručene pravý tovar od Versaceho, či kieho ďasa) vystriedal teraz černošský pár o niečo zaujímavejší. Obaja oblečený do pohodlných voľných jednofarebných hábitov, ktorý evidentne neslúžil len ako oblečenie ako som si neskôr stihol všimnúť. Zaujímavé, ako dokázala žena tie kúsky látky, ktoré jej na prvý pohľad zavadzali, využiť ako hygienické vreckovky. Ona evidentne nikdy nezháňa tento, v určitú chvíľku veľmi nedostatkový tovar. O to viac ma prekvapila, keď vytiahla knižku, ktorá mala rôznofarebné strany, ktoré neboli číslované a na moje počudovanie, text bol ak som správne usúdil písaný v arabčine. Keď som sa po pár hodinách rozhodol, že konečne budem tak otravný a dovolím si po spolusediacom chcieť, aby bol tej lásky a pustil ma do uličky nech si môžem nohy natiahnúť a odbehnúť na toaletu, uvidel som, že to len my štyria sedíme ako debili natlačení v jednej štvorke, zatiaľ čo všade inde bolo miesta dosť. Hneď som sa aj presťahoval a konečne som si mohol tú 9 hodinovú cestu začať užívať s natiahnutými nohami. Cesta ubehla už lepšie, akurát pri tom prevoze loďou nemuseli vypínať vo vlaku klímu. Ľudia sa tam parili ako v saune.
Do Taorminy som prišiel podvečer, ale kým som sa ubytoval ubehol ešte nejaký ten čas. Najprv som hľadal vyhliadnutý penzión, ktorý nielen že bol schovaný tak, že ani podľa opisu z ich stránky som ich nevedel nájsť, ale ktorý na moju veľkú radosť mal ešte k tomu všetkému zatvorené (alebo jednoducho niekto na zvonček a klopanie úspešne niekoľko minút hádzal bobek). Zúfalý som sa teda vybral smerom späť ku autobusovej stanici a dúfal, že po ceste nájdem ubytko. Všetky hotely čo som stretával mali 4 a viac hviezdičiek, ktoré som pri svojom cestou omedzenom rozpočte jednoducho musel vypustiť z uvažovania. Našiel som jeden menší, príjemne vyzerajúci tak som skúsil. Recepčný moc po anglicky nevedel, ale rýchlo sme sa pochopili keď mi ukázal cenu izby na jednu noc. Odporučil mi ale hotel kúsok vedľa, tak som šiel skúsiť šťastie tam. Tam už milá usmiata slečna vedela po anglicky, ale cenovo ma tiež až tak nepotešila. Najmenej 80 eur za izbu sa mi zdalo tiež ešte dosť, ale keď som videl jej ochotu ísť s cenou trošku nižšie a ponukou nechať si na druhý den batožinu na hoteli aj po odhlásení sa, nechal som sa ukecať (priznávam byť to neochotný zamračený chlap tak sa nenechám). Tieklo zo mňa ako po celodennom behaní, 35 kíl na chrbte je celkom silný presviedčací argument, ktorý občas rozhoduje za moju peňaženku. Zobral som si teda kľúč od izby a utekal zložiť svoj náklad. Aspoň že tá izba stála za tie peniaze. Kým som toto všetko vybavil bolo nejakých 7-8 hodín, tak som rovno hodil sprchu, ku bežnej výbave pribalil aj statív a šup ho do mesta.
Dostal som od slečny aj mapku mesta, ale vybral som sa druhým smerom než ma ona navigovala do centra. To som si už trošku obehal so závažím a čo to z neho videl, tak som šiel smerom dole (mesto je v kopci s úžasnými serpentínami). Vedel som totiž, že chcem zahliadnuť ten krásny výhľad, ktorý som na chvíľku videl z autobusu po ceste zo stanice. Našiel som pár vyhliadkových miest a jeden park, v ktorom bol pamätník pravdepodobne na druhú svetovú vojnu. V parku sa okrem pár sôch, jedného torpéda a dela (to asi nebolo z druhej svetovej:) nachádzali aj veľmi zaujímavé domčeky. Čo na tomto parku ale bolo najlepšie bol výhľad na mestečko dole a zároven na spokojne si odfukujúcu Etnu. Vyčkal som teda kým sa zotmie a konečne som mohol naplno využiť statív a hrať sa s foťákom odušu. Neskoro večer som sa vrátil na hotel a rozhodol sa, že na druhý deň nepôjdem na výlet pozrieť si Etnu aj zblízka (nechcelo sa mi si znova privstať) a radšej sa vyspal a šiel si užiť tie krásne scenérie aj za jasného dňa. O 12.30 mi už šiel vlak späť do Ríma, tak som sa zviezol dole na stanicu aby som v kľude kúpil miestenku. Po menšom nedorozumení s ujom za okienkom, ktorý mi predal miestenku za 14eur pritom za ten istý vlak cestou tam som platil len 3, mi rozdiel vrátil (aj takto sa dajú vyberať peniaze z účtu bez poplatkov za výber v zahraničí:) a šiel som čakať na vlak. Tú polhodinku čakania mi spríjemnila a zároveň trošku aj strpčila jedna česká rodinka. Nepotešili ma informáciou, že dole pri pláži som si mohol nájsť ubytko ovela lacnejšie, o ktorých bolo info aj priamo na stanici (moja chyba, že som tú informačnú kanceláriu prehliadol), ale zároveň aspoň dobre pobavili svojími rečami. Stál som pri svojom vaku, položenom na lavičke kde sa hádala mama s dcérou. Resp dcéra sa hádala s mamou a tá sa len usmievala na jej rečiach. Keď videla, že sa snažím zadržiavať smiech, ale nejde mi to tak sa ma spýtala či im rozumiem. Dali sme sa do reči a po chvíľke prišiel aj otec/manžel daného dua. S ním bola sranda najväčšia. Keď sa ma pýtal, kam mám namierené, tak zareagoval, že hneď by sa pridal a doplnil to hláškou: "Pivo mám, tyhle dvě nech se válej sami". Evidentne si užíval rodinnú dovolenku na Sicílii, čo potvrdil komentárom keď som mu povedal, že cestujem sám. Len tak z neho vyšlo: "Tobě je dobře, nik tě nejebe". Ešte chvíľku som s nimi pokecal, zaželali mi šťastnú cestu a vybrali sa hľadať svoje ubytovanie.
Nejaká ta hodinka z cesty mi ubehla, o dve hodinky by som mal byť v Ríme a keď všetko pôjde ako má, ráno som niekde na Francúzskej Riviére. Netuším síce kde sa tam ubytujem, ale niečo snáď vymyslím...
Dal som sem len niekoľko foto, viac ich je na mojom webe
