Pondelok ráno odovzdáme auto v požičovni a až teraz pre mňa začína to pravé dobrodružstvo. Mať k dispozícii auto je veľký bonus a na miestach ako sú horské cesty Colorada si ho dokážem skvelo užiť, ale už mi začal chýbať môj obľúbený stereotyp v podobe orientovania sa v mestskej doprave z letiska, či stanice a následné blúdenie uličkami pri hľadaní svojho ubytovania na nasledujúce dni.
Let z Denveru mi ubehne rýchlo. Jeho dĺžka je ideálna akurát na prečítanie "Putovanie v skriptóriu" od Paula Austera a ako ju zatváram, sledujem more, ktoré sa ku oknu blíži stále viac a viac. Po pár sekundách si spomeniem na článok v časopise Lufthansy pri lete z Viedne, kde zhodou okolností písali o San Franciscu. Fotografia pristávacích dráh, ktorých začiatok delí od mora len niekoľko metrov veľa vysvetľuje a keď mám pocit, že už dosadneme na zem, dráha sa zrazu objaví pod lietadlom a v kľude pristávame.
Z terminálu nám stačí sledovať navigačné tabule a dostaneme sa ku vlaku BART, ktorý obsluhuje celú lokalitu zálivu San Francisco. Systém, ktorým sa kupujú lístky v automate je pre nás trošku chaotický, ale už po chvíľke nám ochotne pomôže slečna, ktorá si kupuje lístok vo vedľajšom automate. Po pol hodine jazdy vystupujeme pod zemou, priamo v centre, len niekoľko minút od nášho hotela. Keď sa na druhý pokus vyberieme správnym smerom (doteraz nechápem ako mohlo moje vnútorné GPS zlyhať), nájsť už naše ubytko nie je problém. Hotel Astoria, kde strávime najbližšie tri noci sa totiž nachádza priamo pri vchode do Chinatown. Až na mieste zisťujeme, že aj hotel patrí tejto komunite a preto po "privítaní" čínskou recepčnou (jej prístup ku zákazníkovi je dosť odlišný od toho, na čo som bežne zvyknutý v hoteloch), ktorá nám narýchlo vysvetlí kde máme izbu a do rúk vtlačí dva papieriky, s ktorými máme nárok na raňajky, sa rýchlo zložíme na izbe a vybehneme do mesta.
Do srdca Chinatown vchádzame cez jedinú autentickú Dračiu bránu (Dragon Gate) v Severnej Amerike, ktorá je na rozdiel od jej podobných postavená na klasických kamenných stĺpoch podľa čínskych štandardov. Ulica plná malých obchodíkov a čínskych reštaurácií je plná turistov a my dobre vyhladnutí hľadáme reštauráciu, ktorá by na nás pôsobila dôveryhodne. Po niekoľkých pokusoch sa usádzame v maličkej miestnosti so šiestimi stolmi, výhľadom do kuchyne a obsluhou pozostávajúcou z asi najmladšej členky rodiny, ktorá aspoň ako tak ovládala angličtinu. Obed chutí ináč ako čína od kórejcov v naších "autentických" bratislavských reštauráciach, a ja prichádzam na chuť múdrosti, čo som už neraz začul: "nie je čína ako čína". Postupne prejdeme z Chinatown do uličiek popod Telegraph Hill, ktoré sú neuveriteľne strmé, až sa čudujem ako tam dokážu ľudia pozdĺžne parkovať a "skotúľame" sa dole ku prístavu (Ferry Building), v ktorom objavíme pekáreň s konečne normálnym európskym pečivom. Po týždni americkej stravy si vychutnávam čerstvú chrumkavú bagetu viac ako kvalitný stejk. Zistíme si ako nám ide zajtra loď do Sausalito a poobedie strávime v kaviarni na promenáde pri Oakland Bay Bridge. Večer sa prejdeme centrom v okolí hotela, okúsime niekoľko obchodov na Union Square a s klasickou turistickou zvedavosťou pozrieme ako na konci Market Street dvaja veľkí chlapi ručne otáčajú Cable Car na ďalšiu jazdu.
Hneď po raňajkách nasledujúceho dňa sa vyberieme do prístavu, nech stihneme našu loď. Po ceste centrom sa zastavíme na pošte poslať pozdrav domov (odporúčam nepísať ku adrese ako doplnok "Europe"...tak to vyzerá, že americkí poštári hľadajú štát Európa v USA a opozdí to dodanie o niekoľko týždňov), a po nákupe proviantu na cestu v mojej rýchlo obľúbenej pekárni sa vydávame na plavbu. Ak si niekto chce užiť výhľad na panorámu mrakodrapov San Francisca, určite by nemal vynechať výlet loďou. Ako príjemný doplnok je blízky pohľad na Alcatraz a v diaľke sa ukazujúci Golden Gate. Po necelej pol hodine plavby priplávame do malého mestečka Sausalito, nachádzajúc sa na opačnej strane zálivu. Chvíľkami naberám pocit, že nie som v USA, ale niekde pri mori v Taliansku. Domčeky postavené na kopci, promenáda pri mori a obchody so suvenírmi dodávajú pocit ideálneho dovolenkového miesta, a až keď sa otočím a zbadám panorámu San Francisca, dostanem sa späť do americkej reality. Na promenáde učil chlapík, čo pôsobil ako nejaký himalájsky šerpa, malé deti skladať kamene jeden na druhý tak, že na prvý pohľad popierali všetky zákony fyziky. Ako oddychujeme pri vode, poprosí ma jedna pani, či ju neodfotím jej novým telefónom. Neodmietnem, na čo nám vysvetľuje ako v tejto dedinke kúpili dom a ona sa sem o niekoľko dní sťahuje. Po príjemnom poobedí sa vyberieme inou ľodou späť do SF. Táto nás zavezie ešte bližšie okolo Alcatrazu a po rýchlej plavbe vystúpime vo Fisherman's Wharf, miestu plnom turistických atrakcií. Prejdeme okolie, dáme pozdný obed v jednom z barov a vyberieme sa na konečnú zastávku Cable Car, kde sa postavíme do rady. Na jednej strane turistická atrakcia, ktorú je škoda vynechať a na druhej asi najlepší dopravný prostriedok z Union Square, ktoré máme nedaľeko hotela a Fisherman's Wharf, ktorý je na druhej strane kopca. Jazda strmými uličkami je zážitok. Cestou hore vozeň pekne stúpa a sprievodca rozpráva príhody z práce, cestou dole cítiť zápach brzdenia železo o železo a sprievodca má plné ruky práce. Večer opäť strávime hodinku na nákupoch a potom sa zašijeme do írskej krčmy len pár krokov od hotela, kde majú konečne aj kvalitné pivo (na mne sa čašníčka akurát bavila, keď som si stále kolu objednával).
Tretí deň máme v hlavnom pláne most Golden Gate. Ešte pred cestou cez kopec sa zastavím v obchode s kozmetikou, kde predavačku poprosím o niečo na moju tvár. Tá sa len pozrie a s úsmevom zahlási "aaah, sunburn!" a poradí mi nejaký predražený krém s aloe vera, ktorý zrovna úplnou zhodou okolností aj jej pomohol pred niekoľkými týždňami, keď sa spálila. Prevezieme sa opäť za pomoci Cable Car do Fisherman's Wharf a tam nájdeme miestne informácie. Pánko za pultom nám podá inštrukcie ako sa k nemu najlepšie dostaneme a po pol hodinke malej prechádzky a cesty autobusom vystupujeme na parkovisku, hneď vedľa mýtnej brány tohto mosta. Skôr než vyrazíme cestou naprieč mostom, podídeme ho, obzrieť si východné pobrežie a Tichý oceán. Ľudia ostali na druhej strane a ten kľud s morským príbojom hlboko pod nami narúša len silný studený vietor. Prechádzka cez most je príjemná, akurát si musím zakryť uši keď nechcem aby mi aj posledné nápady vyfúkalo z hlavy. Krásny výhľad na panorámu mesta a tento krát aj na okolie Fort Mason si vychutnávam, keď sa zrovna nevyhýbam cyklistom, ktorých tu je požehnane. V okolí prístavu je možnosť požičiať si bicykel a jedna z odporúčaných trás je popri zálive po cykloceste, prejsť most, spustiť sa dole do Sausalito a odtiaľ naspäť loďou. Keď sa dostaneme na druhú stranu a začneme kráčať do Sausalitos, pochopíme, že toto nie je bežný druh výletu. Všetci nás obiehajú na bicykli a až tesne pri dedinke stretávame prvých chodcov z tohto smeru. Po návrate loďou do mesta sa ešte potúlame centrom a ja skočím zistiť čas odchodu vlaku na letisko. Večer strávime už len chvíľku v Írskej krčme a potom sa vyberieme pobaliť. Odlet máme o deviatej ráno, takže vstávanie bude nepríjemne skoro.
Štvrtok ráno sa na letisko dostávame včas, ale tu nás zdrží bezpečnostná kontrola, ktorá je nepríjemne spomalená. Po dvoch hodinách letu nás čaká 6 hodinové čakanie v Denveri a potom už let do Frankfurtu. Vedľa mňa sedia dvaja mladí nóri na ceste domov zo školského výletu, s ktorými sa porozprávam o ich krajine, ktorú mám osobne veľmi rád. Malé spestrenie máme akurát asi hodinu po vzlietnutí, keď sa lietadlo nečakane doslova prepadlo o niekoľko metrov dole a ten dvojsekundový voľný pád vyvolal u pár ľudí menšiu paniku.
Všetky fotky ako vždy na mojom webe
