Keď som nám plánoval túto cestu Škótskom, pracovne som ju nazval "tour de castle". Nie som žiaden fanatický nadšenec histórie, ktorého by zaujímali všetky tie roky a detaily, čo sa počas nich udialo, či to v akom slohu/štýle je daný hrad, či zámok postavený. Som len laik, ktorý sa rád pozrie na pekné, udržiavané hrady, či zaujímavé zrúcaniny a občas ho zaujme nejaká ta pikoška (najhlbší žalár, najdlhšie dobýjanie) z jeho prostredia. To čo ma ale na týchto hradoch láka a prečo som ich chcel toľko vidieť je ich majestátnosť. Či už sú postavené vysoko na skalách, osamotené na ostrovoch s dramatickým pozadím, alebo len obkolesené bohato vyzdobenou a dokonalo udržiavanou záhradou, každý má pre mňa niečo do seba.
Vedel som však aj to, že táto časť Spojeného Kráľovstva má úžasnú prírodu. Neustále dažďové prehánky so striedajúcim sa slnkom tu z bežnej zelenej spravia sýtozelenú, kopce tu pravidelne zakrýva fotogenický opar a vďaka veľmi riedkemu osídleniu sa tu aj tých veľa turistov nejak stratí.
Cesta z Lochgilphead do Fort William za silného dažďa nie je jednoduchá. Trojciferné označenie ciest nám dáva jasne najavo, že toto nie je hlavný ťah, ale práve tie veďľajšie cesty často ponúkajú najlepšie scenérie. Aj keď sa dážď počas celej trasy len striedal zo "silného" na "nestíhajú stierače", popri šoférovaní a hlavne sústredení sa na držanie správneho smeru a jazdného pruhu je ešte vždy čo obdivovať. Až pred Fort William sa osídlenie a premávka zahustí a privíta nás späť v civilizácii.
Toto mesto je obľúbený štartovací bod turistov smerujúcich na najvyšší kopec celých Britských Ostrovov, 1344 metrov vysoký Ben Nevis. Vidno to aj vďaka ruchu turistov na hlavnej ulici plnej obchodov s turistickým oblečením a potrebami na kempovanie, ktorých neodradí ani silný dážď.
My sa však vyberieme opačným smerom ako je Ben Nevis. Stačí pol hodina cesty na západ a opäť sa civilizácia vytratí. Dorazíme do maličkej dediny Glenfinnan kde sa nachádza ďalšia "rekvizita" z filmu Harry Potter a to Glenfinnan viadukt. Nemali sme to šťastie a nezahliadli sme klasický parný rušeň Jacobite, ktorý tu premáva ako turistická atrakcia, ale aj obyčajný osobný vlak, ktorý spomalil pre turistov (neviem či viac pre tých vo vlaku pre lepší výhľad, alebo tých dole aby si ho dlhšie vychutnali) dostatočne poteší. Samotný viadukt je v tej nekonečne zelenej tak fotogenický, že sa pýta do každého záberu.
Z Glenfinnan je to len ďalšia pol hodina a dostaneme sa do dediny Arisaig. Tu nájdeme len niekoľko domov, hotel a roztrúsené farmy, ale však aj možnosť odbočiť z hlavnej cesty, ktorá pokračuje do mestečka Mallaig na pôvodnú cestu na ostrovy. Pred niečo vyše 10 rokmi postavili novú, rýchlejšiu cestu medzi dedinou Arisaig a mestom Mallaig, ale vďaka tomu je táto úzka dvojprúdovka, ktorá sa často zlieva len do jediného prúdu s ostrovčekmi na obiehanie, skoro prázdna a teda nie je problém ísť doslova krokom a vychutnávať si výhľady na pobrežie.
Keď som čítal knihy, ktorých príbeh sa odohrával aj na pláži niekde na severe Británie, vždy som si ju predstavoval nejak takto. Biely štrk s pieskom, skaly, zelená tráva na okolo a hlavne to chladnejšie počasie tomu dodáva tú správnu atmosféru. Výhľad zo stanu na pobrežie a západ slnka to už len vylepšil.
Fotky vo väčšom rozlíšení tam kde vždy
