Po dlhej dobe som si opäť užil trošku policajnej "buzerácie". Z Mníchova som odchádzal večerným vlakom smer Rím aby som v Insbrucku prestúpil na ďalší nočný vlak Budapešť-Zürich. Tak isto ako pred rokom, keď som odchádzal z Mníchova do Benátok, tak aj tento rok sa zjavili policajti v Nemecko-Talianskom vlaku. Opäť klasická kontrola dokladov, pri ktorej sa im asi nepáčili moje fotky, na ktorých musím sa priznať, vyzerám ako basista. Evidentne krátke vlasy, zarastená tvár a nie zrovna vybielená pokožka v nich zbudzuje potrebu rýpať a preverovať. Hrabali sa v pase, občiansky si otáčali hore dole (tento rok už mám nové doklady, ktoré by mali spĺňať smernice EU) a po pár minútach na mňa jeden z nich niečo vyštekol v mne úplne neznámom jazyku. Nebola to ani nemčina, ani taliančina a už tobôž nie angličtina. Keď som mu štvrtý krát na to čo mi hovoril povedal "sorry" a doplnil to vysvetlením "I don't understand" asi pochopil, že takéto triky na mňa neplatia. Neviem či si ma pomýlil s nejakým albánskym teroristom, alebo s kým. V Insbrucku ma čakali 3 hodiny na stanici, ale našťastie celá budova bola kvalitne pokrytá wifi signálom, takže som si to vyčkávanie mohol trošku spríjemniť. Do čakárne v pravidelných intervaloch chodila železničná kontrola v doprovode policajtov a nechávali tam len tých, čo mali platný lístok na vlak. Účinná zbraň ako sa zbaviť bezdomovcov zo staničných priestorov.
2.40 dorazil očakávaný spoj z Budapešti a ja som si mohol hľadať kupé. Asi po prvý raz som mal nočnú cestu v takom kupé, ktoré bolo priam ideálne na takéto cesty. Sedadlá sa dali spojiť tak, aby vytvorili jednu súvislú plochu, vďaka ktorej sme si z časti kupé ja a dve slečny vytvorili posteľ. Keď po hodinke jedna z nich vystúpila, priestor sa zväčšil a ja som nadával, prečo práve táto nočná cesta nemôže trvať dlhšie, aby som sa konečne vyspal. Na rakúsko-švajčiarskych hraniciach bola očakávaná pasová kontrola, kde som sa opäť dočkal "nedôvery", teraz zo strany švajčiarskej polície. Pánko v uniforme všetkým v kupé vrátil pasy po zbežnom prehliadnutí, akurát môj si nechal a vytiahol mobil. Nerozumel som mu všetko, ale aj to málo stačilo, aby som pochopil čo žiada. Začal hláskovať moje meno a dátum narodenia a ja som už čakal čo príde ďalej. Našťastie register trestov mám čistý a v každej krajine som dosť krátko na to, aby ma z nej stihli vyhostiť, tak po chvíľke napätia mi pas vrátil a ja som sa mohol vrátiť ku snívaniu.
Do Zürichu sme dorazili s polhodinovým meškaním, čo mi len vyhovovalo. Aspoň som si ešte mohol podriemať pri sledovaní východu slnka nad Zürišským jazerom. Po vystúpeni som však ostal stáť ako obarený. Zvyknutý na rakúsku a nemeckú čistotu na staniciach som z vlaku vystúpil do bordelu a špiny, akú som ani v Taliansku nezažil. Na stanici som sa doslova prebíjal odpadkami, celá podlaha sa lepila a každú chvíľku som mal pocit, že z najbližšej hromady bordelu na mňa vyskočí potkan. Pripomínalo mi to prechádzku námestím SNP po tom, čo sme v roku 2002 vyhrali zlato na MS v hokeji. Akurát skla po zemi tu bolo rozbitého o kúsok menej. Keďže turistické informácie otvárali až o pol deviatej mal som času obehnúť si stanicu a blízke okolie. Vďaka tomu som sa dozvedel príčinu toho neuveriteľného bordelu, ktorý nebol len na stanici ale aj na okolitých uliciach. Dorazil som totiž v nedeľu ráno akurát keď skončila street parade a upratovacie služby to ešte nestihli dať do poriadku. Aj preto som na ulici postretával toľko "smažiek" v stave, v akom by asi nevedeli povedať ani svoje priezvisko.
Na informáciach som našiel leták lacného a dobre vyzerajúceho ubytovania, ktoré malo ešte aj dobre popísanú mapku, ako sa tam dostať. Neváhal som a ihneď som vyrazil, nech mám čo najväčšiu šancu chytiť voľnú izbu. Na internete som v Zürichu našiel všetko neuveriteľne drahé, preto som šiel radšej naslepo a oplatilo sa. Chalan mi za 42 eur/noc ponúkol izbu, ktorú mi pri odchode tetuška naúčtovala za 36. Keď som to porovnal s cenami, čo som našiel na nete, mohol som si gratulovať. Ešte aj lokalita bola lukratívna, v blízkosti lesa s krásnym výhľadom na mesto a jazero. Zložil som sa, hodil sprchu a mohol vyraziť do mesta.
Býval som na kopci, kde chodila maličká pozemná lanovka, zahrnutá do mhd. Ešte počas cesty zo stanice som premýšlal aký lístok si na mhd kúpim a ako som zistil, spravil som dobre s kúpou celodenného lístku. Presúval som sa jedna radosť a hneď po ceste do centra som v električke narazil na revízorov. Nenápadní boli asi ako naši, takže len čo nastúpili a ešte sa ani nestihli identifikovať, vytiahol som lístok a strčil ho jednému z nich pod nos.
Počasie mi vyšlo, takže som pobehal centrum, okolie jazera a spravil som si aj výlet na miestnu oddychovú lokalitu v prírode. Tráva na golfovom ihrisku bola zelenšia než zelená, výhľad na mesto a jazero bol úchvatný a ja som si spomenul na moje cyklovýlety a predstavil si, ako by sa mi jazdilo tu. Večer som si oddýchol na terase s krásnym výhľadom a šiel si oddýchnuť pred zajtrajším výletom do Ženevy.
Ranný vlak som tak tak stihol, usadil sa a mohol si vychutnávať necelé tri hodinky cesty touto krásnou krajinou. Na moje nešťastie som však vychytil úplne naprd počasie, ktoré sa v Ženeve ani trošku neumúdrilo, takže výlet som mal pekne upršaný. To mi ale nebránilo prejsť sa centrom tohto mesta, obzrieť si blízke okolie Ženevského jazera a po ceste späť sa zastaviť v Montreux, čo mi kamarátka odporučila ako miesto, ktoré jednoducho musím navštíviť. Stálo to za to, aj keď verím, že za krajšieho počasia by to bolo ešte lepšie.
Po návrate som už večer strávil na izbe s hľadaním si ubytovania v Brusseli. Našťastie, tu sa už na mňa usmialo šťastie a po chvíľke som našiel dobre vyzerajúci hotel kúsok od stanice za výbornú cenu. Až na mieste som však pochopil, prečo tá cena bola tak nízka...
viac foto ako vždy na mojom webe
