Rozhodol som sa , že Benátky su to pravé miesto, kde stráviť pár dovolenkových dní, tak z Mníchova viedla moja cesta priamo tam. Lístok na vlak zakúpený, so slečnami rozlúčený a v kľude som si sedel vo vlaku. To že vlak vypravili o 40 minút neskôr mi nevadilo, to čo mi ale hneď na začiatku trochu pokazilo náladu bola buzerácia nemeckých policajtov. Dvaja v civile vošli do kupé, obligátne guten tag si nechali pre seba a hneď mi ukázali preukaz. Zahlásili len "Polizei" a pýtali si doklady. Našťastie som so sebou bral aj pas, lebo z občianskeho nadšení neboli. 10 minút si oba doklady kontrolovali a furt len nadávali niečo "Diese Tschechische und Slowakische.....". Netuším, či sa nevedia vyznať v našich dokladoch, alebo sa im nepáči, že sme v Schengene, ale bolo to od nich vrcholne neprofesionálne. Po tých 10 minútach sa do kupé začala tlačiť americká rodinka, tak to policajti vzdali, vrátili mi doklady a odišli tak rýchlo ako sa ukázali. Netušil som, že tých 10 minút bolo ešte znesiteľných oproti 7 hodinám s rodinkou, oproti ktorej je každý americký sitcom čajový odvar. Sťažovať sa na nechutnosť záchodov (oproti našim vlakom to bol extra luxus) a hneď na to nechať troch haribo medvedíkov hodených na zemi a s poriadnym grgnutím si uľaviť, dokáže fakt málokto. Našťastie cesta už nejak ubehla a večer som sa mohol kochať krásami Benátok.
Hneď ako som vyšiel zo stanice ma ohromilo jedno, námestie s plno ľuďmi priamo predo mnou a kanál.Čítal som o nich už veľa krát, vidiel milióny fotiek, ale prvý krát naživo to je predsa len iné. Ľudia si v kľude oddychovali pri vode a užívali príjemný večer.
V prvom stánku som si kúpil mapu mesta, našiel si svoj hotel, ktorý bol našťastie len 5 minút od stanice a rýchlo sa ubytoval. Zložím veci, dám rýchlu sprchu a šup ho do mesta. Fotoaparát na krku a ako správny japonský turista som sa vybral fotiť. Slnko pomaly zapadalo a mesto sa ponáralo do svetiel lámp.
Voda hrala rôznými farbami.
Loďky zaparkované pod oknami čakali na druhý deň.
Ulice plné ľudí, ktorí priam lietali naokolo.
Po pár hodinách nočnej prechádzky som to zabalil, predsa len únava bola riadna a šiel sa vyspať. Na druhý deň ma čakala ešte väčšia "námaha".
Ráno sa mi prekvapivo dobre vstávalo. Škoda, že sa mi tak dobre nevstáva aj do práce :) Rýchle raňajky, sprcha a vyrazil som na mestskú "túru". Prešiel cez prvý most čo bol po ruke a išiel smerom na námestie sv.Marca. Loďky ešte čakali na zapriahnutie do práce.
Veľa malých uličiek, ktoré sa mi veľmi páčili a verím, že niektoré by klaustrofobikom privádzali priam stavy zúfalosti.
Historické budovy na každom kroku.
Prekvapivo sa tu dajú nájsť aj námestíčka bez kanálov.
Popri prechádzaní uličkami som chcel mať pamiatku na seba v Benátkach :)
Každý dom bol svojím spôsobom zaujímavý.
Premávka na hlavnom kanáli nebola ráno ešte tak hustá.
Zaujímalo by ma, či aj bývanie v tomto hoteli bolo ala komédia.
Doteraz som nepochopil ako dokážu s tými dlhými gondolami manévrovať v tak malých uličkách.
Zrovna keď som sa dostal na námesite sv.Marca tak sa mi trošku pokazilo počasie.
Niekomu to ale evidentne nevadilo. Aj sú keď po celých benátkach polepené plagáty, že je prísne zakázané kŕmiť holuby, na námesti to nik nerieši a kŕmia ich vo veľkom. Tento mi aj ochotne zapózoval.
Námestie, kde je problém sa hýbať.
Holubom to je ale jedno, tí dostanú nažrať a sadnú na lampu, kde sa nemusia s nikým tlačiť.
Konečne miesto, kde sa dalo hýbať bez toho aby mi niekto na nohy stúpal.
Veľmi sa mi páčila táto socha, akurát slnko sa nevedelo rozhodnúť či ostane schované, či vylezie a ako mi ju osvieti.
V stánkoch s občerstvením mali vymyslené veľmi zaujímavé chladenie. Funkčné a pôsobivé na pohľad.
V Pise nie je jediná šikmá veža v Taliansku :) (vážne je tak naklonená)
Dopravné problémy niesu len u nás na prístavnom moste, ale aj na kanáloch.
Zaujímalo by ma, aké to je mať balkón s takýmto výhľadom.
Na väčšine historických budov boli nápisy, ktorým som ale prd rozumel. Bol by niekto ochotný mi to preložiť? :)
Ako som sa tak túlal, na každom rohu bol stánok so suvenírmi. Najviac zo všetkého sa mi páčili tieto masky, krásne namaľované.
Po ceste som narazil na ďaľšie z námestí, kde sa dalo v kľude si oddýchnuť. Páčilo sa mi, že nik nemal problém sa len tak zložiť, sadnúť niekam na schody a vychutnávať si ten ruch naokolo.
Po niekoľkohodinovej prechádzke som sa opäť zastavil na izbe načerpať nové sily aby som vládal ďalej. Tento raz som sa vybral smerom na pobrežie.
Táto vysoká a zároveň úzka budova sa mi páčila ako vytŕčala z radu.
Kto bude rýchlejší?
Ak by niekoho zaujímalo ako vyzerá benzínka pre loďky, tak tu je jedna.
Počasie sa opäť začalo tváriť, že toho slnka už bolo dosť a bodla by jedna búrka. Našťastie si to rýchlo rozmyslelo a ja som nemusel bežať tými uličkami do hotela.
Už som pochopil prečo všetci naši hophoperi hovoria, aký to je život v ghete. Bol som tam pozrieť a fakt to nie je bývanie ako v hoteli Hilton :)
Po celodennej prechádzke som si ešte na chvíľku vyšiel večer von, ale nedalo sa dlho, únava bola silnejšia. Čakal ma ešte posledný deň. Vlak odchádzal až 14.40 tak som mal pol dňa pred sebou. Vybral som sa nakupovať darčeky. Obchody boli vážne všade, dokonca aj na moste.
Zastavil som sa naposledy na mieste, kde som oddychoval na schodoch, našiel voľnú wifi sieť a komunikoval s domovom. (Nie, tá pekná slečna v bielom ku mne nepatrila)
Posledný pohľad na gondoliérov a mohol som ísť domov.
Cesta späť bola oveľa príjemnejšia. V kupé som sa dal do reči so zaujímavými, zcestovanými ľudmi a aj vďaka nim mi 8 hodinová cesta ubehla veľmi rýchlo.
Po kliknutí na foto sa zobrazí vo väčšom rozlíšení
