Posledná noc bola dlhá až moc. Neviem prečo má noc tak blbú vlastnosť, že narozdiel od pracovného dňa utečie vždy veľmi rýchlo. Aj keď, možno to bude tým, že všetko robím na poslednú chvíľku a potom by mi aj 24 hodinová noc nestačila. O jedenástej večer som sa konečne začal baliť, aj keď som vedel, že toto nebude balenie na víkend v Prahe. Tu už nebude stačiť zbaliť jeden malý ruksak s pár vecami, nejakú tu hygienu a spokojne sa tešiť na cestu. Musel som naplniť ruksak väčší pomaly než som ja sám vecami, ktoré ma budú sprevádzať celé dva mesiace. Najhoršie bolo vybrať, čo vlastne potrebujem a bez čoho sa zaobídem (na všetko ostatné tu je Mastercard).
Niekedy na začiatku jari som si totiž do hlavy vložil myšlienku odísť. Zbaliť sa a ísť sa túlať kam ma nohy zavedú. Leto je na to ideálny čas, teplo, svetlo dlho do večera a pekné slečny oblečené veľmi naľahko. Hlavne som vedel, že v lete už budem mať konečne po škole. Chcel som si dať po štátniciach pekný darček, tak čo by mohlo byť lepšie ako dva mesiace cestovať Európou. Každý deň v inom meste, prechádzať jednu krajinu za druhou a spoznávať stále nových ľudí. Tento nápad sa mi natoľko zapáčil, že som od myšlienok prešiel k činom a zisťoval, čo všetko musím pre tento sen spraviť. V práci som požiadal o neplatené voľno (1.apríla, tak som dúfal, že šéf to nezoberie len ako vtip), zakúpil si interrail lístok na vlak (30 krajín európy neobmedzene) a už mi ostávalo len dokončiť školu.
Zháňal som informácie, čo na takú cestu potrebujem, keďže v tomto smere som bol úplný amatér. Posledné roky som síce trochu cestoval, ale vždy to boli len také predĺžené víkendy, či maximálne týždeň niekde v Európe. Nechal som si radiť od ľudí naokolo, zbieral jednu myšlienku za druhou a snažil sa to dať do rozumnej formy. Začal som zhánať človeka, ktorý by sa ku mne na tú cestu pridal, ale ako som neskôr zistil, odísť od všetkého na dva mesiace nie je len tak. Keď kamaráti odchádzali pred rokmi v lete do zahraničia, ja som si rozbiehal "kariéru", a teraz to je naopak. Ja odchádzam a oni začínajú pracovať. Uvedomil som si ale, že takto to bude asi lepšie. Plánujem niekoľko návštev a dovaliť sa tam s cudzím človekom by asi nikoho moc nepotešilo. A hlavne, vydržať dva mesiace denno-denne s niekým chce obrovskú dávku trpezlivosti na oboch stranách a aj tak by sme sa asi "ponorke" nevyhli.
Vyzbrojený snáď všetkými potrebnými informáciami (ďakujem za rady ako "neber si cukríky od cudzích ľudí") som pozisťoval posledné údaje o rannom vlaku, dobalil tú kopu bordelu do niečoho čo matne pripomína kusisko zbúranej steny (tiež to je veľké, šedé a trošku neforemné), prvý krát okúsil, aké to je dať si to kusisko steny na chrbát a mohol ísť nadránom spokojne spať.
Chlapík, čo tu ponúka kávu, čaj a iné pochutiny prebral môjho spolucestujúceho (ako som sa dozvedel, chlapík cestoval až z ďalekého Toronta), mne vytrhol posledné myšlienky z hlavy a hneď aj odišiel. Idem sa teda kochať krásnou rakúskou krajinou, sledovať kravy Milky ako sa spokojne pasú na tých zelených lúkach a o dve hodiny som dúfam v cieli mojej dnešnej cesty.
