Pár minút po polnoci. Ležím v posteli a tupo čumím do bieleho plafónu. Tak ako vždy pred spaním, aj teraz mi hlavou behajú pekné hovadiny.
Som zvyknutý na rôzne zvuky zvonka. Len čo príde teplejšie počasie, môžem očakávať výkriky "vidím tvoju holú bielu riť!", ktoré bude počuť na celé okolie. Ani rozhovor mládeže pod oknami o tretej nadránom ma už neprekvapí. Vždy sa nájde niečo, čo po nich môžem hodiť a oni odídu. Ostane po nich len pár nadávok visieť vo vzduchu.
Dnes to je ale celé nejak inak. Ležím a nič nepočujem. Žiaden krik od jazera, ani uhrovitú mládež z ihriska. Počujem však niečo úplne iné.
Saxofón
Chvíľku premýšlam, či som si pred spaním niečo nepotiahol, ale hneď to zavrhujem. Niekto si tu vážne hrá na saxík. Neviem prečo, ale hneď mi to pripomenie Lisu Simpsnovu ako si smutne vyhráva. Hrá s prestávkami a ja medzi nimi premýšlam, odkiaľ to môže ísť v túto nočnú hodinu. Postupne sa do toho zapojí pár puberťákov spod okien a kazia mi hudobný zážitok.
"Držte huby sakra!! Saxík v petržke o polnoci, to nieje každý deň!!"
