Ak chcete od policajta číslo jeho preukazu, musíte si priplatiť

Sobota ráno, vybral som sa s autom do servisu, ktorý som mal dohodnutý už dávnejšie. Miesto konania bolo za Malackami a mne sa v tom upršanom počasí nechcelo ísť po starej ceste. V lete si ju rád vychutnám, ale ked fúka a prší radšej si pohodlne idem po diaľnici. Zastavil som sa teda po ceste na pumpe a kúpil si týždňovú diaľničnú nálepku. Kto pozná Shell pumpu na Panónskej v Petržalke, vie ako veľký vjazd je na ňu. Zastavil som hneď za vjazdom na vyznačených parkovacích miestach, vybehol kúpiť známku a chcel sa dostať naspäť na Panónsku v smere na diaľnicu do Malaciek. Snažím sa teda výjsť odkiaľ som prišiel a to bola chyba. Práve ako som vychádzal tak šli policajti oproti. Postavili sa mi oproti a rukou naznačili nech sa vrátim naspäť na pumpu. Nechápal som prečo, tak sa snažím cúvať, ale auto za mnou to evidentne nechápe, ktoré ide rovnakým smerom ako ja. Otočím sa teda v križovatke (ten vjazd na pumpu je v podstate veľká križovatka tvaru T), vrátim sa ku policajtom, ktorí ma už čakajú na pumpe a chlapík za mnou si spokojne odíde. Stiahnem okienko, policajt si bez pozdravu vypýta doklady a požiada ma aby som vystúpil a šiel s ním. Podídeme ku križovatke a tu začína zábava.

"Pán vodič, viete čo znamená táto značka?"

"Áno viem, jednosmerná cesta"

"Tak prečo ste odtiaľto vychádzali v protismere?"

"Nevšimol som si ju, viem, že tu nebola vždy"

"Ste ochotní priznať si priestupok?"

"Áno...."

...podídeme späť ku autám, kde už jeho kolega rieši iného vodiča, ktorý sa otáčal v križovatke a nechcel si priznať priestupok, tak mu zobral papiere.

"Pokuta na mieste je 60 eur, máte toľko v hotovosti? Ak nie, zoberiem Vám vodičák a pôjde to na priestupkové"

"60 eur? Za toto? Však som nikoho neobmedzil, neohrozil, nie je to trošku veľa?"

"Ak sa Vám nepáči, môže to ísť na priestupkové a tam bude minimálna pokuta 150 eur"

"hmm, tak čo už, ok zaplatím..."

Začne vypisovať papiere, po 5 minútach si ma zavolá ku okienku a ukazuje mi "správu" o priestupku. §137, závažné porušenie dopravných predpisov, bezdôvodná jazda v protismere. Podľa toho ako to napísal a ako sa ku mne správal som mal pocit, že som šiel v malej jednosmernej uličke zlým smerom aspoň 120km/h a vytláčal ostatné auta. Po nevšimnutí značky čo bola prvá chyba som následne spravil druhú.

"Ak súhlasíte s priestupkom, tu mi to podpíšte"

Nahnem sa, že idem podpísať a popri tom mu hovorím

"Ok, chcel by som Vás ale požiadať o čísla Vašich preukazov"

V tejto situácii sa ukázalo, ako dôležité je otázku, či prosbu správne načasovať. Už dlho som s policajtami nejednal, tak som nečakal následnú reakciu. Neumožnil mi "správu" podpísať a začala slovná prestrelka.

"Čo prosím?"

"No chcel by som Vás požiadať o čísla Vaších preukazov"

"A to ako načo?" (s poriadne zvýšeným hlasom, aj keď som s nimi jednal slušne)

"Lebo mám na to nárok?"

"Ale načo Vám to je?"

"Robím si súkromnú štatistiku"

"Aha, tak to sa budeme baviť ináč! Keď chcete čísla, tak Vám vypíšem správu na priestupkové, zoberem Vám vodičák a bude to 150 eur"

"Čo prosím? Na niečom sme sa dohodli a teraz to chcete meniť? Ja som si chybu priznal, som ochotný zaplatiť Vami určenú pokutu na mieste a jediné čo žiadam sú Vaše čísla, na ktoré pokiaľ viem mám nárok"

Tu začala doťahovačka, kde bolo vidno, že na jednej strane sa mu nechce vypisovať tie papiere na priestupkové, ale ani za nič mi nechce dať číslo preukazu. Nemal som náladu sa s nim naťahovať, aj keď som mal sto chutí už len pre to, ako veľmi nechce, pristúpiť aj na vyššiu pokutu a priestupkové, ale keď povedal, že nech si opíšem EČV vozidla, lebo dnes jazdia celý deň len oni, pristúpil som a dal mi konečne podpísať to, čo pripravil na začiatku. Ponáhľal som sa do servisu, ale začal sa vykecávať ako sa on musí chrániť proti sťažnostiam (jedinú sťažnosť čo by som mohol podať by bolo na jeho nepríjemné správanie hneď od úvodu, keďže viem, že priestupok som spáchal a priznal som mu ho a nie raz), stokrát mi tam opakoval §137 a ako som ZÁVAŽNE porušil dopravné predpisy, až by náhodný okoloidúci mal pocit, že som zrazil 5 ľudí v rýchlosti 180km/h v obci. V momente ako mi podal papiere ma nebolo, nestíhal som...

Po tejto skúsenosti som pochopil pár vecí:

1. To, že doteraz som sa správal ku policajtom slušne a skoro vždy aj oni ku mne už neplatí.
2. To, že priznám priestupok (vždy keď viem, čo spôsobim to priznám, nemá význam hrať debila a zatĺkať v tomto prípade) ešte neznamená, že policajt bude zhovievavý a bude to riešiť ku spokojnosti oboch, ale ako vidím, bude to riešiť len ku spokojnosti seba a svojho nadriadeného.
3. To, že sa s policajtom na niečom dohodnem ešte nič neznamená. Tento orgán si rád na..re do úst, keď dostane pocit, že by sa na neho niekto mohol sťažovať. Nejak má problém pochopiť, že nie každý čo si pýta číslo jeho preukazu, má hneď záujem sa ísť sťažovať jeho nadriadeným. Hlavne keď som si danú chybu priznal pred jeho kolegom pár krát.
4. Ak po policajtovi niečo chcem, vždy až ked je všetko vybavené, mám svoje papiere už v ruke a som v bezpečnej vzdialenosti.

A posledné poučenie....ten kto to celé riadi si vyberá sebe podobných...a systém padajúceho hovna funguje spoľahlivo, až na tie posledné žabky...