Chodec samovrah

Písmo: A- | A+

Keď som prednedávnom písal o ľudoch, ktorí nepremýšľajú, zabudol som tam spomenúť jednu špeciálnu kategóriu, samovrahov na našich cestách. Niesú to šoféri, čo jazdia tak ako by sa ponáhľali za svojimi praprarodičmi do hrobu, ale chodci, ktorí na našich cestách dokážu vykúzliť neuveriteľné situácie.

 http://pages.prodigy.net
Každý deň sa na cestách stretávam s viacerými typmi.

1.typ:
Ráno 8.30. Ponáhľam sa na autobus. Samozrejme, že som vstal tak neskoro, aby som môj odvoz stihol akurát s pobehnutím. To, že prebehnem na 4 červené ma netrápi, však vodiči pribrzdia, JA predsa utekám na posledný možný autobus. Keď utekám, zásadne sa nepozrem na cestu, komu som práve skočil do cesty. Jediné čo vidím je to, že meškám do práce/školy.

2.typ:
Mám 70 rokov. Užívam si svoj zaslúžený dôchodok. Vybral som sa práve cez celé mesto do Tesca, keďže tam majú rohlíky o 20 halierov lacnejšie. Vystúpim z autobusu a chystám sa prejsť cez cestu. Ak mám chuť a moje staré kolená vládzu, podídem tých 15 metrov ku prechodu so semafórom a aj keď mám červenú vyberem sa na druhú stranu. Však čo ma bude trápiť nejaký farebný panáčik, JA som na prechode a basta. Už minútu prechádzam a stále som len v polovici. Ako vidím, šoféri su nervózni tak po mne začínajú trúbiť. Pche, čo si to dovoľujú. JA SOM PREDSA NA PRECHODE. Ak by som vládal, aj im tou paličkou buchnem po kapote. Takto sa ale zmôžem akurát na pár nadávok, ktoré som ešte nezabudol.
Ak moje kolená nevládzu tak predsa existuje aj kratšia cesta na druhú stranu. Hneď ako vystúpim, obídem autobus okolo šoféra a šup ho cez cestu. Ako si tie drzé decká za volantom dovolia chodiť tak blízko toho autobusu, že len čo som spoza neho vyšiel, už po mne trúbia?

3.typ:
Som mladá matka. Jedno dieťa v kočíku, druhé sa mi obšmieta okolo nôh. Vybrali sme sa na prechádzku. Najideálnejší čas je predsa v dopravnej špičke. Prechádzka v meste pomedzi autá je to najlepšie, čo môžem mojím deťom dať. Samozrejme, keď ich pritom naučím základom cestnej premávky, ako sa správne správať na ceste. Počas toho chaosu čo vládne na cestách je najlepšie prechádzať cez cestu zásadne na tom najhustejšom mieste mimo všetkých prechodov, podchodov, či nadchodov. Keď už prejdem dva prúdy, musím zastať v strede. Z druhej strany sa na mňa valia autá. JA ich však zastavím, načo mám kočík predsa. Pichnem ho pred seba, a ahaho hneď koľko gentlemanov sa nájde čo zabrzdia, aby ma pustili.

4.typ:
8 sviečok som sfúkol na svojej torte pred mesiacom. Už som predsa veľký chlap. Ocino mi dal už aj kľúče od bytu, nech môžem ísť s kamarátmi na ihrisko. Čo by sme však stále sedeli na ihrisku, poprebádame trošku okolie. Vybehneme spoza domu. Je tu nie veľká cesta, kde chodia občas autá. Ako mi to rodičia vysvetľovali? Najprv sa mám pozrieť vľavo a potom vpravo? A čo, však JA to len prebehnem, načo by som sa pozeral.


Myslím, že by sa ešte pár typov našlo. Ja som sa dnes stretol s typom 4, ktorý mi dosť dvihol adrenalín. Dve deti stoja pri ceste a vidím, ako sa snažia prebehnúť. Stále sa pozerajú doprava, na ľavú stranu nejak zabúdajú. Pribrzdím a pomaličky sa ku nim blížim. V tom momente im zprava nič nešlo tak šup ho, rovno mne pod kolesá. Naštastie som stihol strhnúť volant a zatrúbiť, aby sa konečne pozreli aj doľava.

S ostatnými typmi sa stretávam viacmenej pravidelne. U malých deti a dôchodcov to ešte pochopím a snažím sa čo najviac predvídať. Deti ešte nepremýšľajú (rodičia ich pustia von často bez toho, aby im vysvetlili ako sa na ceste správať) a dôchodci už nepremýšľajú. Tí ostatní by sa ale mohli zamyslieť skôr než keď budú ležať na kramároch...


Skryť Zatvoriť reklamu