Dva deci coca-coly za 10 eur? V Bratislave je možné všetko...

Ak platím za bežné veci nie zrovna bežné ceny, tak zvyknem aj vedieť za čo to platím. Či už to je vysokohorská prirážka (aj keď podľa toho názvu by sme mali mať na Slovensku najvyššie hory sveta), cena za neštandartné balenie, alebo špeciálnu edíciu, vždy vopred viem, čo ma to bude stáť a za čo to platím. Včera som však bol tak dokonale ojebabraný, že aj svetový šampión v pokri by sa mohol ísť hanbiť.

Sobotný večer som si vychutnával v slušnom podniku krčmového typu, keď som bol vytiahnutý do nejakého novootvoreného podniku Fashion club v bývalom hoteli Danube. Keďže bulvár nejak nesledujem, tak až dnes po funuse, som sa čo to o ňom dočítal. Pri vchode s červeným kobercom som už šípil nejakú tú zápalku, ale povedal som si, že keď som prežil presolárkované 40ročné Talianky v Trafe, tak ma už snáď nič neprekvapí. Ale ako sa stále učím, neomylnosť nie je zrovna vlastnosť, za ktorú by som sa mohol biť do pŕs. Vo vnútri samozrejme ako prví čakali veľkí chlapci, nahodení do slušivých oblekov (prečo si niekto myslí, že slušne oblečený hlavohruď budí lepší dojem?) a slečny za pultíkom, kde vyberali vstupné. Ženy majú vstup zdarma a nám príslušníkom mužského pohlavia bola oznámená cena vstupného. Prvý krát som mal pocit, že som zle počul, tak pre istotu mi tá krásna suma 15eur bola zopakovaná. Zarazil som sa a premýšlal, či som sa nejakým nedopatrením nedostal na Ibizu, ale keď som pocítil tú zimu čo ťahala zvonku, tak som to zavrhol. Varianta B, že by otvorili Pacha club už aj v Bratislave? Nemožné...
Slečny samozrejme pochopili, že tá suma znie trošku prehnane, tak hneď doplnili, že "ale z toho je 10eur konzumné". Hovorím si fajn, to hneď znie lepšie. Dostávam lístok, hlavohruď skontroluje či nemám zbraň a môžem pokračovať.
Podnik sa snaží pôsobiť snobsky, kožené gauče, obrovský priestor aby sa ľudia netlačili, na vyvýšenom mieste tancuje roztancovávačka či ako nazvať tú slečnu, čo je platená za vrtenie zadkom do rytmu a pritiahnutie ľudí na parket. Správny snobský nádych mu však dávajú až tí obstarožní seladóni v štýlových pásikavých košielkach, opierajúc sa o bar a sledovanie mladých, eurochtivých slečien. Neviem prečo, ale mám pocit, že títo chlapi by radšej žili niekde v arabských krajinách, kde by miesto kreditiek vyťahovali jednu ťavu za druhou a tak si kupovali priazeň daných slečien. Prídeme ku baru, objednávam si colu, kamarátovi pivo a tu prichádza zápalka večera. Podávam barmanovi konzumný lístok a ten mi na to zahlási, že pivo naň dať nemôže, tak nám ešte naúčtuje 5eur. No budiž, bohvie ake pravidlá majú, čo všetko dajú na ten lístok a čo nie. Ako nám ale podá colu, pivo a NIČ, pochopil som, že som bol práve krásne prechcaný. Lístok na konzumné skončil v koši a vtedy mi došlo, že to nebolo žiadne konzumné, ale lístok na jeden welcome drink. 10eur za mojito, či cuba libre je dosť aj pri porovnaní so známymi bratislavskými coctail barmi, ale za dvojdecovú flašku coly mi to príde ako odrb večera. Za tú cenu som dúfal, že bude aspoň špeciálne chutiť, ale tak silnú sugesciu ešte nemám natrénovanú. Zhorknutú chuť v ústach mi už nevylepšil ani pocit, že som v jednom podniku s úžasnými celeriťkami ako Paviel K-Rochnyiak, či Honzík Novotný. A keď som zistil, že v takomto "nóbl" podniku fungujú len jedny záchody mal som dosť. Neviem, či to náhodou nebol zámer, aby sa seladóni mohli so slečnami skôr zblížiť, predsa len romantika na záchodoch má svoje čaro.
Sledovať slastné krochkanie starcov, ku ktorých peňaženkám sa túlili povolné slečinky nás dlho nebavilo a pohľad na dvoch chlapíkov (jeden cca 40, druhý tak do 30), ktorí sa snažili svojími zábavnými tanečnými kreáciami okúzliť niekoho na parkete nám dal jasne najavo, že je čas odísť. Zhorknutú chuť v ústach som si radšej napravil "dabl čízom" na Račianskej a šiel sa domov vyspať.