Občas však mám pocit, že pri všetkých tých dôležitých informáciach, ktoré im denne trápia mozgy, ľudia vypúšťaju elementárne základy logiky. Každý deň stretnem aspoň pár ľudí, ktorým ako by sa zastavil svet a žijú si vo vlastnom imaginárom, kde sú oni tí hlavní, a nik okolo nich neexistuje. Ráno to začína už po ceste do práce. Dovoliť sa zaradiť niekomu ich ani nenapadne, nebrzdiť celý pruh, keď už dávno môže čakať vo svojom, ktorý je na odbočenie určený im tiež nejak nedojde. Nechodím do práce tak skoro, že by sa to dalo zhodiť na nevyspatosť.
Len čo prídem na parkovisko pred robotou, ďalší "nemysliaci". Parkovisko veľké, ale však prečo by sa všetci netlačili čo najbližšie ku východu, aj keď tým budú blokovať prejazd pre ostatné autá. Hlavne, že o pár metrov je miesta a miesta, kam by sa v kľude pomestili. Vojdem do budovy a čakám na výťah. Je ich tam viac, ľudí pred nimi však ako vždy ešte viac. Všetci sa však natlačia ku prvým dverám, miesto toho aby sa posunuli, a netvorili kolónu, zatial čo pred nimi je voľné miesto. Potom sa ostatní musia cez nich pretláčať. Keď už do toho výťahu nastúpim, skoro vždy sa nájde expert s ruksakom, často väčším ako jeho majiteľ. Prečo by si ho dával dole a podržal v rukách pred sebou, keď s ním môže nemotorne manévrovať a poudierať všetkých naokolo.
Chýbajúce premýšlanie pri pracovných povinnostiach radšej preskočím. O tom ako ľudia zabúdajú myslieť pri práci, by si zaslúžilo samostatný článok.
Čas obeda občas trávim vo veľkom nákupnom centre, kam vybehnem do jedného z mnohých rýchlych občerstvení. Čo ľudia stvárajú s plnými žalúdkami, keď im krv ustúpi z mozgu a venuje sa tráveniu je veľmi zaujímavé. Obľúbeným športom mnohých je chodiť s hlavou otočenou do protismeru. Aby sa im každý uhýbal, keď oni debatujú s niekym, koho oči sú asi veľmi neodolateľné, keďže len tam sa pozerajú. Ďaľší špecialisti, teraz pre istotu samotári, sa dokážu zastaviť vždy na tom najmenej vhodnom mieste. Koniec úzkeho schodiska, východ z WC, či z obchodu sú predsa tie ideálne miesta na rozjímanie o nesmrtelnosti chrústa.
Po práci nasleduje opäť cesta domov za asistencie všetkých tých ignorantov, ktorí ešte nepochopili, že počas jazdy majú myslieť aj na to, čo sa deje okolo nich, nielen pred nimi. Prechádzka z garáže je už taký relax, kedy môžem na chvíľku zabudnúť na tú ignoráciu okolného sveta, ktorá srší z veľa ľudí po celý deň.
Škoda, že ľudia prestávajú myslieť v takých situáciach, kde sa to od nich najviac očakáva...
