Na zvládnutie VŠ štúdia často nestačia len vedomosti..

Mám po všetkom, štátnice za mnou, diplomovka obhájena, v indexe zapísané úspešné výsledky a konečne môžem používať titul Ing. Som si vedomý, že v dobe, keď už má titul pomaly aj hajzelbaba na hlavnej stanici to nie je žiadna extra výhra. Môj šéf mi aj tak plat nezvýši len na základe toho, že mu ukážem diplom a deň po štátniciach mi nenarástlo IQ o 20 bodov, ale predsa len, ten pocit, že som to zvládol je príjemný. Mať to konečne za sebou, už žiaden stres zo školy.

Ten stres bol hlavný dôvod, prečo som rád, že to skončilo. Nikdy som nezvykol stresovať pred skúškou ako určití spolužiaci štýlom: "Sakra ja fakt nič neviem a to som nad tým sedel do štvrtej ráno!", ale ako stres som vnímal často neschopnosť našej školy poskytnúť nám "služby", ktoré by človek od školy očakával. To, že na fakulte hospodárskej informatiky som sa ešte občas stretol s nutnosťou zapisovať sa na skúšky ručne, na vyvesený hárok (aj keď škola mala nie jeden, ale niekoľko systémov na prihlasovanie sa na skúšky) som spomínal už dávnejšie, ale v posledných týždňoch zhonov a stíhania termínov som si uvedomil, že to je len drobnosť oproti ostatným problémom.
To či veci fungujú, alebo nefungujú je vždy záležitosť ľudí a ich ochoty, o čom som mal možnosť sa presvedčiť pri ukončovaní štúdia. Na jednej strane boli skúšajúci, ktorí ochotne komunikovali a snažili sa nám výjsť v ústrety pri tom zhone počas dokončovania diplomoviek, a na druhej bola neochota administratívnych pracovníkov, ktorí mám pocit fungujú štýlom "keď hovno zarobím, načo sa v práci snažiť". Keď ich tá práca tak strašne nebaví, nech radšej dajú výpoveď ako by tam mali donekonečna znepríjemňovať život študentom. Ináč si neviem vysvetliť prístup, s ktorým som sa stretol.
Termín odovzdania diplomoviek sme mali 12.mája a uzavrieť indexy do 22.mája. Každý súdny človek pochopí, že v tomto období, cca 2-3 týždne bude tej práce jednoducho viac. Tak isto, ako zamestnanec súkromnej firmy má často viac práce počas konca kvartálov, či v dobe podávania daňových priznaní, tak aj na škole sú obdobia, kedy je tej práce jednoducho viac. Z tetušiek na študijnom oddelení som mal ale pocit, že ich sa ten zhon jednoducho netýka, respektíve našli účinnú metódu ako sa tomu stresu vyhnúť. Tá metóda má názov ignorácia. Zatiaľ čo sekretárka na katedre od rána preberala diplomovky a radila všetkým, ktorí pri odovzdávaní mali nejaké nezrovnalosti v práci a byrokracii okolo, tak tetušky na študijnom sa snažili preberať indexy od študentov s potrebnými papiermi, nutnými ku ukončeniu. To, že študijné oddelenie, ktoré by malo primárne slúžiť študentom pri poskytovaní informácií, či pomáhať pri problémoch, má úradné hodiny som doteraz nejak nepochopil, ale budiž. 8 hodín zo 40 hodinového pracovného týždňa mi však príde neuveriteľne málo na to, pomôcť a vybaviť študentov, študujúcich na danej fakulte. Počas bežného mimostresového obdobia to je možno čas dostatočný (naivne verím, že použili nejaké štatistické metódy na zistenie správneho času), ale počas ukončovania štúdia budúcich bakalárov, či inžinierov je to žalostne málo. Čo by sa stalo, ak by sa tieto hodiny upravili na 2-3 týždne do roka? Predpokladám, že nič, akurát by si tetušky konečne skúsili čo to je zhon v práci. Miesto toho sa tie časy neupravia a pred študijným stáli rady horšie ako na banány v čase komunizmu. Keďže bakalári museli odovzdať indexy o týždeň skôr, tetušky to vyriešili jednoducho, budúcich inžinierov vypoklonkovali a oznámili, že im preberú indexy až o týždeň neskôr. Nič príjemné chodiť do školy každú chvíľku často kvôli niekoľkým papierom, ktoré musím odovzdať z miestnosti A do miestnosti B s pečiatkou navyše. Čo ma však úplne dorazilo bola "ochota" tetušiek nasledujúci týždeň.
O 11.00 sme mali výsledky poslednej skúšky, úspešne som si nechal zapísať poslednú vytúženú známku do indexu a so všetkými nutnými opečiatkovanými a miliónkrát podpísanými papiermi som utekal na študijné. Dostala sa mi do uší info, že posledný týždeň vybavujú nepretržite 8 hodín denne, čo som však zistil bola obyčajná blbosť. 11.20 klopem na dvere, keďže zvonček má evidentne preventívne pokazenú svoju schopnosť zvoniť. Odozva žiadna, aj keď z miestnosti počujem niekoľko hlasov. Klopem druhý, tretí, už neviem koľký raz, to isté skúšajú aj spolužiaci. Skúšame to aj na vedľajšie dvere, keďže vieme, že miestnosti sú prepojené, ale odozva stále nulová. Vzdáme to, sadneme na lavičku a dúfame, že keď počkáme chvíľku, dočkáme sa reakcie. Tej sme sa aj dočkali, priam ukážkovej. Z jedných dverí vybehla tetuška a skôr než sme ju stihli odchytiť utiekla na dámske WC. Medzi tým na dvere zaklopala nejaká kolegyňa špeciálny "kód" a dvere jej boli zázračne otvorené, nám samozrejme zavreté pred nosom. Z WC vyšla študijná referentka smerom ku dverám svojej pracovne, takže nás nemohla nevidieť ako stojíme nablízku a čakáme, že niekto aspoň zareaguje na naše klopanie. Krásne nás však odignorovala, ani brvou nemihla. Každý súdny človek by očakával reakciu, jedno už či pozitívnu v zmysle "no poďte vybavím vás", alebo negatívnej "neotravujte, teraz nemám čas", ale jednoducho by očakával aspoň jednoduché BÚ MÚ, ktorým by dala najavo, že počula našu snahu doklopať sa do ich kancelárie. Ignorácia je ale evidentne silná vlastnosť tejto ženy (nezávidím jej manželovi, či už terajšiemu, alebo budúcemu), úspešne nás prehliadla a skôr než sme stihli zareagovať nacvičeným úskočným manévrom vošla do kancelárie. Spolužiak to už nevydržal, počkal kým ich kolegyňa, znalá špeciálneho prístupového "kódu" do tejto miestnosti výjde von a odchytil si ju. Tá ho samozrejme odbila, že ona v tej miestnosti nepracuje, tak vošiel do ešte nezabuchnutých dverí, kde sa mu dostalo konečne odpovede. Samozrejme, že bola negatívna a bolo nám odporúčané zastaviť sa počas úradných hodín, ktoré začínali o hodinu a pol. Vybaviť 5 študentov by bol vážne neuveriteľný problém, aj keď by si tým ušetrili neskoršiu prácu pre 5 študentov. Evidentne im asi nedošlo, že v tejto dobe je už počet študujúcich nemenný smerom nahor, takže čo by vybavili skôr by bolo len ich plus. Názorná ukážka príslovia "čo môžeš odložiť na zajtra odlož na pozajtra a máš dva dni voľna" v praxi.
Krásne motivovaný do ďalšej návštevy študijného oddelenia sme samozrejme odišli. Zastavil som sa neskôr počas úradných hodín, keď ma vybavili (samozrejme s "úžasnou ochotou" a "milým úsmevom" na tvári), ich nelogické požiadavky už radšej spomínať ani nebudem. Ja som si vďaka tomuto musel prejsť navyše len 22kilometrov, ľutujem ale spolužiakov, ktorí nie sú z Bratislavy, či nemajú zamestnávateľa akceptujúceho tieto školské povinnosti a vďaka neochote študijného oddelenia si museli zmeniť svoj denný plán. Ukázalo sa, že skombinovať časový harmonogram dvoch osôb na našej fakulte je nemožné bez hodinových prestojov.

Keď pred dvoma rokmi opustila študijné oddelenie slečna, ktorá bola postrach pre študentov už od zápisu, myslel som si, že nastali lepšie časy. Nevedel som, ako veľmi som sa mýlil, a že až neskôr pochopím, že jedna lastovička ešte leto nerobí. Ochota študijného oddelenia sa asi tak skoro nezmení k lepšiemu. Študentovi tak ostáva len jedno, pevné nervy a nevzdávať ten boj s byrokraciou...