Podľa správy je na Slovensku 45% softwaru nelegálne nainštalovaného na počítačoch. Je to celkom zaujímavé číslo, ked ešte pred cca 13 rokmi bolo toto číslo blízko hranici 95% (ak si dobre pamätám, takéto číslo spomínali v tých časoch v PC Revue). Nieje sa čo čudovať, keď v tej dobe bolo bežné, že v každej menšej firme sa staral o počítače šéfov kamarát/známy a inštaloval tam to, čo mal po ruke. V domácnostiach to bolo ešte divokejšie. Mám pocit, že vtedy na Slovensku také niečo ako softwarová licencia nikoho netrápila. Za ten čas sa to dosť zlepšilo, ale stále je problém dosiahnúť rozumnú hranicu (aj keď dalo by sa polemizovať čo je rozumná hranica, kedže 0% sa pri tomto spôsobe licencovania nikdy nepodarí dosiahnuť).
Problém tých 45% by som zhrnul do pár bodov:
1. Cena, cena, cena a ešte raz cena.
Pri zaobstaraní si nového PC je prvá starosť operačný systém. Linux a všemožné odrody unix systémov sú zadarmo (väcšina; neberiem do úvahy špeciálne komerčné distribúcie). Avšak, stále veľa používateľov má problém prejsť zo systému Windows, na ktorý sú už roky navyknutý, aj keď pomaličky sa aj toto začína zlepšovat a ľudia začínajú objavovať o čom Linux vôbec je (Mac OS s jeho mizivým percentom na našom trhu nebudem spomínať, keďže legálne sa dá nainštalovať len na Apple počítačoch, ktoré rozoberať nebudem). Vo firmách je už myslím tento problém aspoň na 95% vyriešený. Veľké firmy už zaviedli určitú internú licenčnú politiku, malé začínajú tiež. Predsa len, pokuty sú dosť vysoké.
Domácnosti s tým však majú stále veľký problém. Nové PC na bežnú "kancelársku" robotu sa dá kúpiť už za 9-10 tisíc. Ked si zoberiem do úvahy, že priemerný plat na Slovensku je cca 20 tisíc v hrubom, tak už samotný počítač predstavuje dosť veľkú investíciu. K počítaču je potrebný samozrejme operačný systém, bez neho by nám slúžil maximálne tak ako podložka pod kvetináč. Zo zvyku si priemerná slovenská rodina bude chcieť zaobstarať MS Windows. Synáčik sa na tom zahrá, mamička si spraví účtovníctvo do práce a otec napíše pár dokumentov vo worde, ktorý používajú aj u nich na úrade.
Najnižšia cena použitelných windowsov stojí cca 2200 korún (Windows XP Home edition OEM, zdroj www.agem.sk ). Tento je použitelný aj na starších pc. Ak má niekto možnost kúpiť pc odpísané z firmy, či použité od známeho je XP lepšia voľba ako kúpiť novú Vistu. Už tu je krásne vidieť, s akými ústupkami porušovania licenčnej politiky sa snažia pretlačiť u bežných užívateľov, aby začali používať legálny operačný systém. OEM licencia Microsoftu jasne hovorí:
"Poskytujeme vám nevýlučné právo na distribúciu individuálnych softvérových licencií iba spolu so zostaveným počítačovým systémom. „Zostavený počítačový systém“ je počítačový systém pozostávajúci aspoň z procesora (CPU), základnej dosky, pevného disku, napájania a skrinky."
(zdroj: http://oem.microsoft.com/public/sblicense/slovak_sb_license.pdf ).
Pritom snáď v každej predajni Vám OEM verziu predajú samostatne, bez zakúpeného železa. Občas sa to niektoré snažia aspoň zaobaliť, že to predávajú ku počítačovej bižutérii ako je myš, alebo slúchadlá s mikrofónom. Predsa len, snaha presadiť si legálny software núti samotného výrobcu tolerovať porušovanie tejto licencie.
OEM verzie programov bývajú najlacnejšie, ale stále je však tá cena percentuálne ku priemernému zárobku dosť vysoká investícia. Áno, možme povedať, že kto na to nemá, nech si nekupuje počítač. Ťažko sa však bude národ vzdelávať, keď nebude mať možnosti.
V tomto prípade sa mi páči krok filmových distribučných spoločností. Kým stáli DVD 800-1200 korún tak o ne moc veľký záujem nebol a pirátstvo fičalo na plné obrátky. Teraz, keď sa dá veľa (aj kvalitných) filmov kúpiť za 100-200 korún v rôznych predajniach, či za 50 korún ako príloha ku denníku, veľa ľudí prešlo na tento spôsob zaobstarávania. Je to pohodlnejšie a určite je krajšie mať doma originálne médium, niektoré aj s pekným obalom do zbierky.
2. Zvyk
Keď sa počítače na Slovensku začínali predávať vo väčšom, legálny software skoro nikoho netrápil.Ceny boli často premrštené a v cenníku sa len málokedy objavila položka operačný systém. Fungovalo to tak, že predajcovia nainštalovali zákazníkovi väčšinou všetko čo potreboval na začiatok. Takto sa šíril MS-DOS, Norton Commander či stará známa T602ka. Keď bolo nutné zohnať niečo iné, vždy sa našiel známy, ktorý mal skrinku plnú diskiet so všemožným softwarom. Tak to fungovalo dlho a ľudia si zvykli, že platia vždy len za železo. Nemysleli si, že pri tých nehoráznych cenách by ešte mali platiť za niečo, čo si ani chytiť nemôžu.
Dnes je už iná doba, ale bežný používateľ si len pomaličky uvedomuje, že aj ten program niečo stojí, niekto ho musel vytvoriť a za tu jeho prácu by sa patrilo aj zaplatiť. Ide to ale veľmi pomaly, zvyk je silnejší.
3. Tolerovanie pirátstva samotným výrobcom
Ak chce v dnešnej dobe výrobca zabrániť kradnutiu svojho produktu, vie tomu na 99% aj zabrániť. Programy, žiadajúce si pri inštalácii (či po nej) len nejaké sériové číslo, ktoré nieje problém získať z algoritmu vo vnútri programu je vcelku ľahké ukradnúť. Zdatný cracker si dekompiluje potrebné časti programu a napísať keygen (generátor funkčných licenčných kľučov) už pre neho nieje veľký problém. Myslím, že dokonca na zive.cz bol celkom slušný článok o tomto postupe (ako dekompilovať; ako zistiť, ktorá časť algoritmu generuje potrebný kľúč).
Pri vážnom záujme chrániť si svoj výrobok zvyknú výrobcovia softwaru postupovať ináč. Niektoré kombinujú sériové číslo pri inštalácii s údajmi o majiteľovi (existujú programy, ktoré vyžadujú údaje zadané pri kúpe softwaru a z nich vygenerujú číslo, ktoré oznámite výrobcovi a on vám k nemu povie správny kľúč), ďaľšie firmy dokonca umožnia software nainštalovať len ich technikom, či ku behu daného programu potrebujete dokonca špecifický kus hardwaru. Hardwarový kľúč, ktorý sa zapojí väčšinou do LPT portu (veľký port s veľa zdierkami do ktorého sa zapájali staršie tlačiarne) zvykne dosť efektívne zabrániť inštalácii, či spusteniu na počítači, ktorý tento kus železa dodávaného ku softwaru nemá. Takto to riešia firmy, ktoré sú si isté, že ich software je kvalitný a veľa zákazníkov si ho kúpi, lebo im jednoducho uľahčí ich prácu, resp. vôbec im ju umožní.
Microsoft, ktorý je najväčší sťažovateľ, si svoj software evidentne nechce dostatočne chrániť. Ak by bol z ich strany seriózny záujem, tak by do každého svojho produktu zakomponovali ochranu, ktorú by bolo určite namáhavejšie obísť, než to je v súčastnosti. V konečnom dôsledku im to evidentne vyhovuje. Ich software bude stále najpoužívanejší a určité percento pirátov si ho po menšom "bububu" aj legálne zakúpi.
4. Zle urobená štatistika
Pri vytváraní štatistiky koľko nelegálneho softwaru sa vo svete používa, zvyknú robiť veľa chýb. Prvá je predpoklad, že každý, kto má ukradnutý software by si ho aj reálne zakúpil ak by nebola možnosť ho ukradnúť. Pochybujem, že tie gigabajty photoshopov, 3DMAXov, všemožných video editorov a pod. by si ľudia zakúpili, keď teraz im ležia na disku len zo zvedavosti. Chceli si vyskúšať, vyskúšali a zistili, že to nieje pre nich. Určite by si nezakúpili software za 10-20-100 tisíc len pre svoje potešenie.
Druhá chyba, ktorú som sa dozvedel z diskusií na iných weboch (nieje to ničím podložené tvrdenie, ale znie dosť reálne pri diletantnosti ľudí pracujúcich pre takéto organizácie) je, že do tých x% nelegálneho software v prípade operačných systémov často zarátavajú aj unix/linux systémy. Ževraj aspoň MAC/OS je rátaný ako legálny. Predsa len, údaje získavajú aj od výrobcov a keďže unix/linux systémy niesú nijak komerčne zastrešené ako celok, ťažko bude niekto robiť presnú štatistiku a zisťovať, aká distribúcia to na tom pc beží. Jednoduchšie je po zistení, že tam nebeží legálny windows vyhlásiť, že tam beží niečo nelegálne.
Počítačové pirátstvo je fenomén poslednej doby. Pri tak rýchlom internete ako máme dnes nieje technický problém šíriť gigabajty nelegálnych dát hore-dole. Výrobcovia sa neustále sťažujú, ale môj osobný pocit je, že tí ktorí najviac kričia sú s daným stavom najviac spokojní. Ak by chceli, zabrániť tomu vedia, ale prišli by o väčšie zisky ako prichádzajú teraz. Určite to majú dobre spočítané a akurát pomaličky čakajú, kým sa väčšina bežných užívateľov dostane do štádia, že pre nich bude neprijateľné používať niečo ukradnuté.
