Zdá sa, že už asi len buldozérom, ale keďže sa tu v našich súradniciach ešte stále hráme na demokraciu, tak ťažkú techniku necháme bokom. Ale čo rozhodne bokom nechať nemôžeme, je postaviť sa na obranu tej demokracie, slobody a právneho štátu. A využiť na to všetky tie soft prostriedky, ktoré nám ústava dovoľuje.
Koniec starých časov a koniec dobrých mravov nás musí dať do pozoru a ostražitosti a musíme zaujať obranné pozície a klásť odpor. Keď súdruh Putin chce zmeniť geopolitické usporiadanie sveta pred rok 1997, tak náš súdruh preceda ide ešte ďalej – pred rok 1989. Žiak chce prekonať svojho učiteľa. Rovnako ako to bolo v prípade jeho veľkého vzoru a “barda“, ku ktorému onehda vzhliadal, ktorý tvrdil, že keď nás nezoberú na západe, obrátime sa na východ. Pokiaľ to ten „náš otec vlasti“ len tvrdil, súdruh preceda to aj napĺňa. A darí sa mu. Z jadra Európy sme na jej periférii s výhľadom na Kremeľ. A robí všetko pre to (aj so svojou družinou, lokajmi to Moskvy), aby to nebol len výhľad. Tak ako za jeho Mečiara, tak aj terazky sa stávame čiernou dierou, nikto vierohodný a rozhodujúci s nami nekomunikuje, nikam nechodíme a nikto nechodí k nám. História sa opakuje, už len demarše chýbajú (ale nie je ešte všetkým dňom koniec)... Proste boľševik (hoc akokoľvek a hoc koľkokrát birmovaný) sa nikdy nezaprie, nikdy sa nezmení. Jeho duša bude stále pišťať za diktatúrou proletariátu a svetovým mierom ruSSkého typu. Už ako snaživý zväzáčik mal k tomu ostro a odhodlane našľapnuté a ako člen zločineckej komunistickej organizácie sníval o krásnej svojej kariére veľkého súdruha. Pod ruSSkým vplyvom a Blahom...
Nostalgia nepustí, DNA je nemenná. Tento jeho červený sen sa v súčasnosti veľmi ľahko môže stať realitou, cíti veľkú podporu a šancu rochniť (už nie len v zlatej vani) pod krídlami mierovej holubice z Kremľa, ktorá nielenže prináša ten ich vytúžený russkij mir, ale jeho (ich) bezpečnosť a beztrestnosť. Každým dňom sa k tomuto jeho mokrému snu približuje viac a viac, stále viac si verí a robí kroky, ktoré jeho vidinu premieňajú na realitu. A hoc tu máme stále tú demokraciu (len treba podotknúť, že demokraciu karpatského typu, čo rozhodne nie je to isté ako demokracia západného sveta), riadi sa jeho (ich) osvedčeným heslom – vyhraj voľby, môžeš všetko. A on aj všetko robí a tvári sa, že všetko môže. Pre seba a jeho ľudí. Hoc väčšina tohto národa s tým nesúhlasí (aj keď vyhral voľby, aj keď zostavil zlepeneckú koalíciu založenú, ako sa ukazuje, na politickej korupcii a kupčením poslancov (Sne)Huliak – náš vzor, tak ani náhodou to väčšina občanov nie je, bo veľká časť občanov ani voliť nešla (bohužiaľ), hoc na to nemá mandát. Ale za to má gule a celý mandát a vôľu ľudu má v paži (tak ako vždy), stále si ide tú svoju ligu.
Papier znesie všetko. Aj to, že sme pevne ukotvený v EÚ a NATO a že nikdy odtiaľ nevystúpime (Huliak ako nový člen vlády spásy so svojím straníckym programom je toho ukážkovou zárukou - že „pán“ prezident, že pozdravujeme). Ešte by to chcelo len dodatok – „na večné časy a nikdy inak !“. Teoreticky možné, v praxi sa však nepoužíva. Naopak sa robia kroky, ktoré nás už ani nie sofistikovane, ale na plnú hubu, na hulváta vyvádzajú zo sveta západnej civilizácie a jej ekonomických i bezpečnostných štruktúr. Kopeme do skutočných spojencov a priateľov, nazývame ich vojnovými štváčmi, tešíme sa z ponižovania hrdého ukrajinského ľudu, máme orgazmus z toho, keď ďalšia obskúrna postavička spoza oceánu nazve ich hrdého prezidenta, ktorý sa nenechá ňou vydierať, diktátorom. Biele je zrazu čierne, úplne zľahka, bez mihnutia oka. Čo je toto za svet, akí ľudia v ňom vládnu ? A sú to ešte vôbec ľudia ? Homo sapiens ? No Homo, dajme tomu, ale Sapiens ? ... Bonzujeme, vynášame a líškame sa v hlbokom predklone diktátorovi, ktorý unáša nevinné ukrajinské deti a má krv na rukách civilných a vojenských obetí, vzhliadame ku krajine krajších zajtrajškov, kde stakan vodky má vyššiu cenu ako ľudský život. Robíme všetko preto, aby sme sa sami stali nedôveryhodným partnerom spoločenstva, ktoré sme si sami dobrovoľne vybrali a súhlasili s nastavenými pravidlami a aj sme sa zaviazali, že ich budeme dodržiavať. TRT MAKOVÝ ! A keďže už nedodržujeme, pindáme, nesúhlasíme a vyhrážame sa, tak docielime vytýčený Ficov cieľ, aby nás z tej hnusnej Európy poslali het oni sami. Nepriatelia. Takto sa k nám zachovať, Boha jeho ! A my budeme na konci dňa pekní a budeme vyhlasovať, že čo sme mali robiť, keď nás tam nechceli. No Gde by vás chceli, súdruh preceda ? Aha už vieme – u priateľov v Moskve, v Severnej Kórei, v Číne, vo Vietname... (môžete si tú mozaiku, súdruh preceda dopĺňať). Ste pripravení odovzdať túto republiku aj s jej obyvateľmi vášmu veľkému vodcovi, ktorého tak veľmi obdivujete, o ktorom ste ani raz nepovedali, že je agreSSor (nuž keď je mierotvorca, čo už, to nepustí), súdruhovi Putinovi. KU PREDU ĽAVÁ ! A pripravuje nás na to už aj ten váš vydarený súdruh minister OBRANY, ktorý tvrdí, že keď ten váš RuSS k nám príde, netreba sa brániť, ale stiahnuť gate a použiť lubrikant, lebo kolaborácia je lepšia ako odvaha, česť a ochrana svojej vlasti. A to vraj nie je vlastizrada, ale, naopak vlastenectvo. Len potom sa pýtam, na čo je nám ministerstvo OBRANY (že by na kšefty ?) a načo je nám takýto „minister“ ? Rozpustiť a konsolidácia je zachránená. Ten váš Kamenický sa určite poteší...
Takže zvony bijú (aj hromy divo bijú, aj nad Tatrou sa blýska). Nie je o päť minút dvanásť, ale už päť minút po dvanástej. MUSÍME ICH ZASTAVIŤ BRATIA ! Ak chceme zostať súčasťou západnej civilizácie, západnej kultúry, západného civilizovaného sveta. Keďže naša „opozícia“ sa stále neprebrala, stále jej to ešte nedochádza, stále si spí tým svojím zimným spánkom spravodlivých – len Šimečka je občas znepokojený, nebije na poplach, nevyužíva každodenné nahrávky na smeč od súdruha precedu (ak by to bolo v opačnom garde, tak súdruh preceda neodchádza od mikrofónu, srší lávu, síru a oheň, burcuje svoje ovečky, nenechá vám ani centimeter priestoru a času), a ani v čase už asi trojmesačných parlamentných prázdnin zhola nič. Občas nejaká tá tlačovka, často mimo misu, žiadny opozičný tlak (o jednotnom už ani nehovoriac, radšej každý hrá na svojom piesočku), žiadne politické protesty, žiadna verejná angažovanosť – toto by ani súdruh preceda lepšie nevymyslel. Takže je to len a len na nás.
Na slušných, príčetných občanoch, ktorým to nie je ľahostajné. Na celej občianskej spoločnosti, na mimovládkach, na občianskych združeniach, profesných, vedeckých a kultúrnych inštitúciách, na celej angažovanej verejnosti, ktorej to nie je jedno a NESMIE BYŤ JEDNO ! Nesmieme byť ticho a NEBUDEME TICHO ! Musí nás byť počuť a vidieť. Máme na to ústavné právo. Zriadenie a naše smerovanie, ktoré sme si v r. 1989 vybrali, nesmie byť ohrozené, nesmie byť zmenené. Musíme si to ubrániť, musíme vyjsť na barikády. Lebo DEMOKRACIA a SLOBODA bude zase len niečo, o čom budeme , ale hlavne naše deti a vnúčatá, čítať len v knižkách (aj to len v samizdatoch). Za demokraciu a slobodu treba bojovať, nepadá z neba, ani na poli nerastie. Vidíme to teraz (a nielen teraz) v Gruzínsku, Srbsku, Rumunsku... Sme horší, zbabelejší ? Zase budeme kolaborovať ?
Na poslednom proteste sa ma jedna nemenovaná redakcia pýtala, „prečo sme tu ?“ Dovolil som použiť repliku a poopraviť danú otázku – „otázka by nemala znieť, prečo sme tu, ale prečo tu na námestí (SLOBODY) miesto 40 000 ľudí nás nie je 140 000 ?“ Lebo ak svoj názor a naše postoje nedáme hlasne a zrozumiteľne najavo, budeme sa na to celé pozerať(alebo aj nepozerať) z pohodlia našich obývačiek, budeme týmto ficiam mastiť len brucho a ani v najmenšom ich v ich úmysle nezastavíme, ich vlak autokracie a neslobody nevykoľajíme ! Je to len a len na nás, občanoch – a možno príde, aj keď už nie zrovna kúzelník, tak tá naša „opozícia“ a spolu to dáme !
V JEDNOTE JE SILA !
Musíme vyjsť do ulíc, musíme zapĺňať námestia (zdravím Poprad), aby sa z tých ulíc definitívne a raz a navždy stali ulice a námestia SLOBODY a SLOBODNÝCH ĽUDÍ ! Nechceme byť ruSSkou guberniou, neželáme si byť pod sférou Putinovho vplyvu ! S ruSSkou čižmou už máme svoje skúsenosti. Ďakujeme, neprosíme.
A možno by bolo zahodno a prospelo by to danej veci, ak by všetci slušní terajší či minulí diplomati, všetci slušní a morálni pracovníci diplomatického zboru k danému hroziacemu smerovaniu našej krajiny po vzore psychológov a psychiatrov vyjadrili tiež svoj postoj a stvrdili to svojimi podpismi.
Snáď nám všetkým táto krásna krajina za to ešte stojí...
