druhý pozýval veľkého ruSSkého brata, aby nám zachránil socializmus a diktatúru proletariátu.
Po 35-tich rokoch NÁDEJE sme sa vďaka nášmu súdruhovi precedovi, ktorý obsiahol týchto „velikánov“ našich dejín formou 2 v 1 (obaja by boli určite na súdruha precedu pyšní), vrátili späť do toho istého bodu marazmu, kde najlepší veľmi rýchlo strácajú nádej a tí najhorší stratili akékoľvek zábrany. Kde súdruh predceda naplnil víziu svojho učiteľa – Doktora Mečiara, že „keď nás nebudú chcieť na západe, obrátime sa na východ“. Kde súdruh preceda zamenil morálku, slušnosť, empatiu, pokoru a obyčajnú elementárnu ľudskosť (mal toto vôbec niekedy ???) za bezbrehú túžbu po moci, za lož, pretvárku a faloš, za farizejstvo, fabulácie, korupciu. Kde návštevou svojej zasnúbenej zeme, tejto ríše zla (spolu s vystúpením v jej propagandistickej TV), spravil z občanov tejto krajiny rukojemníkov a vazalov súčasných mocných a svojou aroganciou moci prevalcoval akýkoľvek rešpekt a toleranciu.
Kde pod kepienkom „hry o plyn“ priznal (už konečne) verejne a otvorene pred celým svetom, kam smeruje jeho vnútorný a morálny kompas, za čím mu jeho boľševické srdce piští. Vsadil všetko na jednu kartu, že Ukrajina prehrá (želá si to ?) a bude u svojho Dučeho na konci dňa za pekného a poslušného a odmeneného. Postavil krvavý plyn nad nezákonnú a nevyprovokovanú inváziu a agresiu svojho ruSSkého zachvatčika voči zvrchovanej Ukrajine, postavil akési (v tomto kontexte fantazmagorické) ekonomické výhody nad tisícky nevinných obetí, nad únosy či smrť malých detí, nad každodenné ničenie civilnej infraštruktúry, krvavé peniaze a bezbrehú brutalitu, násilie a teror Putlerovho režimu nad utrpenie ukrajinského ľudu. Krvavý plyn cynicky povýšil nad všetky hodnoty západného civilizovaného sveta – nad slobodu, spravodlivosť a právo. Vyšší princíp súdruhovi precedovi nič nehovorí...
Tým, že podal ruku vojnovému zločincovi, na ktorého je v súvislosti s inváziou na Ukrajinu a jej dôsledkami Medzinárodným trestným súdom vydaný zatykač (stretávanie sa s ľuďmi s medzinárodnými zatykačmi sa stalo pre súčasnú vládnu moc už národným športom), ktorého ruky sú zmáčané krvou ukrajinských obetí a detí, si zakrvavil ruky sám. Týmto aktom „bratstva“ verejne a okázalo pred celým svetom legitimizoval tohto diktátora a imperátora (ktorý aj v čase Vianoc posiela smrtiace darčeky ukrajinským deťom), legitimizoval všetky činy, ktoré v jeho mene vykonáva „slávna“ ruSSká armáda. Du blejt, veličenstvo...
A tento krásny vianočný darček nám dal súdruh preceda v týchto sviatočných dňoch. V dňoch pokory, lásky a pokoja. Teda v takýchto dňoch aspoň pre nás slušných a príčetných. V sviatočných vianočných časoch tohto pre nás rozprávkového sveta, v ktorom víťazí dobro nad zlom (to je na tých rozprávkach krásne, preto ich od detstva milujeme). A v jednej z nich zarezonovalo príznačné motto :
„ať už peklo bylo, nebo nebylo, vymyšleno bylo dobře. Když se kolem sebe rozhlédneme, vidíme, že ještě dněska spouste lidí peklo chybí. To víte, nikdy nedělá dobře, když si někdo může myslet, že zlo zůstane nepotřestáno“...
Obzvlášť, keď Božie mlyny melú, aj keď pomaly...
Ono to nie je až také hrozné, že v tom Kremli súdruh preceda bol. Hrozné je to, že sa zo zeme zasnúbenej vrátil. Viem si predstaviť scenár, že v Moskve chodí s Bašarom Asadom na kávu...
