Je tomu tak v každej slušnej krajine, v každej civilizovanej spoločnosti, je to tradícia, slušnosť. O to zvlášť, ak je to okrúhle jubileum, významné, nezabudnuteľné a neopomenuteľné jubileum. Obzvlášť ak je to človek známy, populárny, s obrovským prínosom pre krajinu i spoločnosť, dokonca s významným presahom za hranice danej krajiny. A je jedno, ktorej profesijnej oblasti sa to týka, z ktorej oblasti spoločenského a verejného života nás oslovoval, ovplyvňoval, formoval.
Stano Štepka to robil z dosiek, ktoré znamenajú svet. Postavil sa na ne už v útlom detstve cez ochotnícke divadlo jeho otca, stojí na týchto doskách dodnes. Heroický, úžasný, málo vídaný výkon a entuziazmus. Svedčí o tom cez jeho vyše 11 000 vystúpení na javiskách, ktoré nám nastavovali a nastavujú zrkadlo, vyše 4 milióny jeho nadšených divákov, ktorým rozdával radosť a prinášal úsmev na tvár a rosil oči. A nielen doma. Aj v mnohom zahraničí, bo kultúra nemá hranice, bo kultúra je a zostane otvorená.
Jeho dieťaťom sa stalo Radošinské naivné divadlo, stal sa otcom a tútorom mnohých, ale skutočne mnohých začínajúcich „ochotníkov“, z ktorých mnohí sa stali významnými a vynikajúcimi hercami – Zuzka Kronerová, Csongi Kassai, pani Katarína Kolníková, Zuzana Mauréry, Milan Markovič... a celá plejáda ďalších. Ktorí s radosťou a úspešne so Stanom vytvárali originálne a neopakovateľné variácie v tomto netradičnom divadle a súbore. Ich vzájomná súhra a nadšenie pre vec a divadelnú rehoľu ich posúvala vzájomne vpred a Stanovi dodávala neustále ďalšiu a ďalšiu energiu a nápady na písanie nových hier. Jeho dovolenky neboli pri mori, ale v rodnej Radošine za písacím strojom (neskôr za počítačom), kde svoje myšlienky dával „na papier“. Divadlo sa stalo jeho životom, jeho svetom, jeho rodinou. Dal a stále dáva do toho všetko, nikdy nič neoklamal, nefabuloval, išiel vždy, ako vraví, použijúc jeho slová, „na prámo“. Je to človek, ktorý dal do toho „šecko“, ktorý zanechal za sebou významnú (a nielen kultúrnu) stopu, ktorému patrí bezvýhradne miesto v učebniciach kultúry i histórie. Človek, ktorého by sme si mali vážiť a vzdať mu úctu. A poďakovať sa mu.
Lenže my buď nežijeme v slušnej krajine, my buď nežijeme v civilizovanej spoločnosti, najskôr oboje. Najvyšší predstavitelia vecí verejných (vrátane ministerstva (ne)kultúry, či (ne)prezidentského pa(j)láca) si ani nevšimli, že tu máme nejakého Stanislava Štepku, že dotyčný pán Stanislav Štepka má významné životné jubileum, že by sa patrilo... Áno, patrilo by sa mu zablahoželať, poďakovať mu, oceniť ho (i jeho divadlo i jeho celý, celý, rozsiahly umelecký ansámbel). Lenže v tejto neslušnej krajine, v tejto necivilizovanej krajine nám, bohužiaľ, vládnu neslušní a necivilizovaní „ľudia“. Nemajú v sebe ani trocha elementárnej slušnosti a chochmesu, nemajú v sebe nič, čo by súviselo s kultúrnosťou, slušnosťou a ľudskosťou. Sú to len nekompetentní a hlúpi tajtrlíci, úslužné podržtašky, ktorí absolútne nerozumejú tomu, ako funguje kultúra, kto čo pre ňu robí, kto jej dáva celé svoje ja, nemajú žiadnu víziu (a o chvíľu sa im to celé rozpadne pod rukami, zosype ako domček z falošných karát). Začínajú byť veľmi nervózni, sú osamotení, paranoidní, zatvárajú sa do svojich kancelárií, nastupujú na vlny nekultúrnosti a deštrukcie, ich snaha obmedziť slobodu je veľmi silná. Všetko, čo ide mimo ich chápanie, je automaticky zlé, dekadentné. Slobodní umelci chcú tvoriť, kreovať a ONI len ničiť, rozvracať deštruovať. To je ich mentálny svet, v ktorom fungujú tieto tupé teľatá Šimkovičovie, Machaly, zákerné Taraby, hlúpe Kuffy, neokrôchaní a nahulení SneHuliaci, Kapitáňi... Sú uväznení v stredoveku , ich mentálny svet sa zasekol v 15. storočí, sú nešťastní. Nechápu vo svojej obmedzenosti a tuposti, že kultúra má byť zo svojej podstaty slobodná, že zasahovať do umenia je úplne absurdné a že sa im to nepodarí, tak ako sa to nepodarilo počas komunizmu či mečiarizmu, lebo umenie je aktom slobody a nedá sa zastaviť. Lebo vždy, keď nám kradnú demokraciu, slobodné médiá, unášajú právny štát, cenzurujú a siahajú na kultúru, útočia na našu slobodu a naše práva, umelci sú jedni z prvých, ktorí vystupujú na barikády, kultúrna obec nahlas a hrdo dvíha zástavu pravdy a lásky v boji proti zlu a nenávisti. Je ju počuť, bolo ju počuť a bude ju počuť. A v týchto šíkoch vždy stál aj Stano Štepka...
Samozrejme Stano si na takéto vyznamenania a ocenenia nepotrpí, zvlášť od takýchto ľudí, ktorí idú proti kultúre, proti všetkým slušným a morálnym ľuďom, proti zásadám a pravidlám. Stanovým ocenením sú a vždy boli plné hľadiská jeho divákov, ich rozžiarené tváre, porozumenie v ich rozradostnených a vnímavých očiach, vzájomná empatia. Tá spriaznená energia ich duší, vzájomný rešpekt, pochopenie a uznanie. Vie, že len táto vzájomná symbióza, táto spätná väzba, tieto spojené nádoby je to, čo ho napĺňa, robí šťastným a spokojným. Toto a tu je jeho miesto, toto a tu je jeho skutočný domov, toto je jeho svet, pre ktorý žije a s ktorým sa delí...
Stano si svoje krásne jubileum oslávil vo svojej rodnej Radošine so svojimi Radošíncami, so svojou najbližšou rodinou a napokon aj vo svojom divadle, kde sa stretli ľudia blízkeho druhu. A všetko to bolo skutočné, úprimné a nezištné poďakovanie, z ktorého mali skutočnú, nefalšovanú radosť všetci. Určite ani jedno oko nezostalo suché...
Šimkovičové, Machaly... a vlastne tento ich celý kolektív „šikovných rúk“ ... si nebude nikto pamätať, lebo sú obsahovo prázdni a kultúre nerozumejú a ani nechcú. Za to Stana Štepku (a jemu podobných) s celým jeho obrovským súborom nadšených a správnych ľudí (a im podobných) určite áno, už dávno vstúpil do dejín, ostane tam, bude sa o ňom učiť. Vždy keď sa obzriem späť, pri retrospektíve jeho umeleckého i osobného života mi to neustále pripomenie, aké dôležité je nestratiť ľudskú tvár. Stano nikdy nemusel cenzurovať svoje uvažovanie a rozhodnutia, vždy bol sám sebou, vždy si zachoval svoju tvár, neohýbal sa, nefabuloval, charakter bol a zostal silným a nezlomným atribútom jeho vnútornej výbavy.
Jeho „naivný“ humor , jeho nastavovanie zrkadla nám všetkým, tne do živého i sceľuje rany. Ale nielen jeho humor. Ale predovšetkým jeho ČLOVEČINA, jeho ľudskosť, láskavosť, slušnosť, múdrosť, skromnosť, ústretovosť, jeho obrovská pokora... Otvorená náruč ľudského pohladenia, porozumenia, pochopenia...
Jeho veľká ľudská duša, jeho postoje, názory a vnímanie sveta sú v plnej miere pretavené do celej jeho neuveriteľne plodnej tvorby...
Je to vzácny človek, Pán Človek...
Už 80 rokov...
Ak je symbolom Slovákov Kráľova hoľa, tak Stano Štepka je skutočne kráľ našej Kultúrnej i Ľudskej Kráľovej holi...
Veľa Zdravia Stanko, ešte veľa tvorivých a úspešných rokov. Budeme ťa Stanko ešte potrebovať, táto spoločnosť potrebuje takýchto ľudí, táto spoločnosť potrebuje takéto morálne a ľudské vzory, takýchto umelcov a ľudí, ktorí neuhnú...
ĎAKUJEME a ŽIVIÓÓÓ
