No a samozrejme by to mohla byť v neposlednom rade aj komédia na slovenský spôsob, ak by to nebolo také frustrujúce, škandalózne, ak by to vlastne nebola tragédia. Kmotri – lotri boli a budú v dejinách ľudstva pravdepodobne vždy. A máme ich aj v súčasnosti. Tých Kmotrov, ktorí majú priamy vplyv na chod nášho štátu, ktorí vstupujúc do deja z úzadia nekompromisne a bez škrupúľ smerujú ručičky svojich finančných kompasov a záujmov do štátnej kasy a potom tých menších Kmotrov - Kmotríkov, ktorí tiež majú do deja čo to povedať.
Tento náš malý Kmotor, známy už z káuz BVS-ky a jej vernej družky fy Infraservis, s „obchodmi“ s pozemkami (Rača...), sa blysol najnovšou svojou sladučkou čerešničkou na torte – svojou hračkou – Národným futbalovým štadiónom na Tehelnom poli v Bratislave. A to nielen cenou (ktorá sa z pôvodných 45 mil. € vyšplhala, čuduj sa svete, na skoro rovných 100 mil. €), ale aj scenárom, ktorí jeho aktéri spískali.
Takúto story proste nevymyslíš. Už v ouvertúre tejto ich prefíkanej hry ešte v r.2013 sa títo dvaja veľkí hráči Štát (Čaplovič) a Investor (malý Kmotor – teda Kmotrík – čaro nechceného) dohodli a pečiatkou a podpismi (nie však krvou, lebo to by ich už dávno zobral čert) stvrdili okrem iného i záväzok spoločnosti Národný futbalový štadión, a. s., ako prijímateľa dotácie (štátnej), že štadión bude 20 rokov po jeho kolaudácii k dispozícii slovenskému futbalu na účely konania zápasov všetkých reprezentácií. Malo sa tak diať BEZODPLATNE (okrem úhrad služieb spojených s dodávkou energií atď.). Slovenský futbalový zväz (SFZ) ako národný športový zväz pre futbal mal rovnako bezodplatne mať v týchto priestoroch administratívne priestory (2000 m2) – t. j. sídlo, skladové priestory (1000 m2), Sieň slávy slovenského futbalu či 60 parkovacích miest. Lenže na tom našom Slovensku má podpis a dobré mravy asi takú váhu ako za korunu nožík, tak si ju títo dvaja protagonisti upgradeovali, samozrejme k lepšiemu (no môžeme hádať pre koho). Štát (Plavčan) pristúpil na úplné obrátené garde v tejto rozohranej partii - z pôvodného „ak štát bude chcieť, investor štadióna musí štadión predať“ sa škandalózne zmenil na „štát štadión musí odkúpiť, ak ho o to investor štadióna požiada. No nerobili by ste takéto obchody ? Stačí len nemať morálku a chrbtovú kosť a ostatné už ide samo... No a samozrejme najlepšie to na záver a to divadlo nemuselo dospieť ani do predĺženia. Štát (rokovanie vlády 29. januára 2020) odsúhlasil navýšenie dovtedy dohodnutej maximálnej sumy 75 200 000 € (Lubyová) ešte o ďalších 23 247 000 miliónov € na celkovo 98 447 000 €. A samozrejme bonbónik nesmie chýbať - vláda zaviazala ministerku Lubyovú (k čomu sa až ľudia dokážu spreneveriť) uzavrieť dodatok č. 2 k zmluve o budúcej kúpnej zmluve a ministrovi financií mala uložiť povinnosť poskytnúť ministerstvu školstva prostriedky na úhradu kúpnej ceny v lehote do 7. februára 2020. To je frmol, čo ? Ani Usain Bolt by to rýchlejšie nezvládol. Že by strach z volieb ? Tu už nepomôže ani konečné pozápasové umývanie hláv...
Teda štát (teda vlastne my všetci) budeme mať Národný futbalový štadión (teda ak sa ho malý Kmotor rozhodne predať – ale no nepredaj to, keď je to za sto mega...). Otázka však znie, či štát potrebuje takýto štadión (keď už takýto máme - nedávno skolaudovaný stánok v Trnave), keď vlastne tam bude väčšinou hrávať hračka trošku ešte menšieho Kmotra – Kmotríka ml. – súkromný klub Slovan Bratislava a aj to s výkladnou skriňou Juhoslovanskej reprezentácie – však MY SME TU DOMA, ako vravia fans tohto klubu). Či je to vôbec vo verejnom záujme (najprv dávať súkromnému investorovi štátne dotácie a potom ich ešte raz zaplatiť vo finálnej sume za kúpu tohto futbalového „chrámu“, ktorý neviem, či nie je náhodou v prepočte na jednu sedačku v hľadisku najdrahším „chrámom“ na svete – podobnosť s cenou našich diaľníc čisto náhodná). Nemalo by byť skôr verejným záujmom (a ktorý by teda mala presadzovať aj vláda SR a príslušné orgány) podpora masového športu miesto vrcholového, nemalo by byť verejným záujmom výstavba ihrísk, kde by mohli športovať všetky vekové kategórie a ktoré by boli dostupné vo všetkých kútoch Slovenska a mali by k nim prístup všetci športovo chtiví nadšenci, nemalo by byť verejným záujmom výstavba či rekonštrukcia telocviční, ktoré buď vôbec nie sú alebo sú v dezolátnom stave, často krát ohrozujúc bezpečnosť tých, ktorí sa odvážia do nich predsa len vstúpiť ? Nemalo by byť vo verejnom záujme ochrana našich spoločných peňazí vyzbieraných z našich daní a odvodov poctivo platiacich občanov ? Nemalo by byť vo verejnom záujme zdravie obyvateľov tejto krajiny, nemalo by byť vo verejnom záujme zmysluplné a koncepčné vzdelávanie mladých generácií, nemalo by byť vo verejnom záujme zdravé životné prostredie a ochrana prírody, nemala by byť vo verejnom záujme podpora akademickej obce a ich vedeckej činnosti, nemalo by byť vo verejnom záujme zastavenie rozkrádania štátnej kasy ? Nemalo by byť zverejňovanie obsahov každej štátnej zmluvy (okrem zmlúv týkajúcich sa bezpečnosti štátu) vo verejnom záujme ? Skrývať sa pod dogmu obchodného tajomstva v takýchto prípadoch je vo verejnom záujme ? Treba ešte pokračovať ? Predsa výstavba a prevádzka napr. takých nemocníc musí byť nad výstavbou nejakého štadióna, aj keď hrdo hlásame, že národného. Predsa zabezpečovanie základných potrieb musí stáť nad ich nadstavbou. A takou je aj šport, vrcholový zvlášť. Každý deň sme my občania s tým konfrontovaní, keď prídeme k lekárovi, ideme do nemocníc, na vyšetrenia, hospitalizácie. Nie sú prístroje, nie sú pomôcky, nie sú kapacity, nie sú termíny, často krát nie sú ani lekári, ani stredný zdravotný personál. Nie sú na to totiž peniaze. Bodaj by aj boli, keď sú v rukách, bruchách, jachtách, vilách, účtoch na Belize týchto vykrádačov našich daní a odvodov, namiesto v tom našom zdravotníctve...
Miesto toho však kauza strieda kauzu a za kauzou ide kauza. A miesto toho, aby títo kauzionalisti, títo farizeji a hochštapleri, títo tvorcovia a živitelia čiernych dier, títo tunelári, ktorí o sto šesť navyšujú, prepierajú, „obstarávajú“, kľučkujú v paragrafoch a hľadajú a zneužívajú diery v zákonoch (čo vy na to legislatívci ?), ktorí len lumpačia ako ináč pod dohľadom mocných (bez toho by to nefungovalo), aby sa im už konečne niekto pozrel na ich dlhé prsty, miesto toho aby niesli za svoje už stále viac a viac okaté nepodarené herecké výkony nielen politickú ale (ak sa preukáže) aj trestnoprávnu zodpovednosť, tak sa nám len škodoradostne vyškierajú a majú nás v paži. Miesto toho, aby boli aj ponížení spoločensky aj morálne, nesú stále honor ctihodných občanov, užívajú si ochranný plášť „našich ľudí“. Stále je to to isté, ako cez kopirák, ako pokazená platňa krútiaca sa stále dokola... Už nestačia ani audio či video nahrávky v priamom prenose, kde sú hlasy expertne, vierohodne a presvedčivo preukázateľné a priradené ku konkrétnym hráčom na tomto poli boja a o štátne peniaze, kde v priamom prenose miznú miliardy pod kuratelou tých, ktorí by tomu mali zabrániť. Už nestačí ani vidieť ich tváre a telesné schránky, už nestačí k dokázaniu zlodejiny autentická výpoveď práve tých najmocnejších a „najspravodlivejších“... Je to len obyčajná fraška a lá „Trnkobranie“, ktorej sa my nechceme zúčastňovať, nechceme ju pozerať, odmietame ju platiť...
Lož má krátke nohy, ďaleko nezájde. Aj toto je jedno zo slovenských prísloví. Len sa mi vidí, že tá lož sa už naučila pekne behať a kľučkovať a vie neraz zájsť až priďaleko. Na rozdiel od Slováčika, ktorý vo svojej nasrdenosti často krát vie zájsť len do najbližšej krčmy a svoj hnev a frustráciu tam utopiť v pive a v borovičke. A na druhý deň s ohnutým chrbtom ide ráno do továrne zase tvoriť hodnoty a budovať krajšie zajtrajšky. Namiesto toho, aby sme tým „mocným“ dali jasne a už konečne raz a navždy jasne najavo, že nám to nie je jedno, že z nich spravíme bezmocných. Jedine sústavný tlak verejnej mienky, zásadovosť, odhodlanie, každodenný náš ostrozrak nasmerovaný na všetky tie neprávosti a nehoráznosti (takému Rudovi Padovi by mali už teraz začať stavať pomník za jeho nezlomnú vôľu v jeho občianskom živote dávať veci do poriadku, rovnako ako niektorým investigatívnym a slušným novinárom i množstvu slušných ľudí, ktorým veci verejné nie sú ľahostajné), neustúpenie z morálnych hodnôt , pocit spolupatričnosti a empatie nás môže posunúť k tým skutočne krajším zajtrajškom.
Ukradli nám tento štát. Pod kepienkom budovania SOCIÁLNEHO ŠTÁTU v zmysle vlakov či obedov „zadarmo“, si takýto štát budujú len a len pre seba a svojich verných. A ohlupujú tých, ktorí im, nevedno prečo, stále slepo veria a skáču im na ich ohlodanú kosť. Nerozumiem... Je to až neuveriteľné, že v istých súradniciach doby a pri vhodných konšteláciách priaznivým týmto lumpárinám vzniká v dôsledku našej nezásadovosti a neostražitosti taká silná vzájomná symbióza tých, ktorí tieto vykrádačky prevádzkujú (rôzne Bašternáky, všelijakí Kočneri, Dlhí, Širokí a Bystrozrakí, rôzni Vážni i Vysmiati..., prapodivné Penty, Ja a Ty (nie MY), tajomné schránky...) s tými, ktorí im to umožňujú, vytvárajú im na to podmienky, pestujú toto skazené podhubie, ochraňujú ich, zastrešujú ich nedotknuteľnosťou - skutok sa nestal (tí, ktorí sú pri moci a majú v rukách všetky riadiace a represívne páky) a nadôvažok za to sa s nimi šábujú – bo nič nie je zadarmo, ani tie vlaky, ani tie obedy... Tá ich skupinka šikovných rúk, je tak vzájomne prepletená, pospájaná, popretkávaná, kde každý na každého niečo vie, kde sa držia vzájomne za gule (pardón za expresívny výraz, ale ináč to nejde), kde ich spájajú len kšefty a many, many, many, že toto rozpliesť (ak bude ešte vôbec vôľa a ochota) bude sizyfovský úkol. Možno by bolo vhodné, ak by kniha Mareka Vagoviča sa stala povinným čítaním, snáď by mnohých už konečne osvietilo...
Takže neviem, kto a kedy (keď už my sami akosi nie sme schopní a možno aj ochotní) tu zastaví týchto Lotrov, kto a kedy tu zastaví tento Klondike...
Zdá sa, že už asi len koronavírus...
