Myslím si, že pravdepodobne skoro všetci obyvatelia tejto planéty, vrátane aj Slovákov, samozrejme aj tých roduverných, sú v tomto na rovnakej vlnovej dĺžke. Každý kto je pri zmysloch chce žiť v pokoji, harmónii, láske, nie v strachu, nebezpečenstve, krivde. Základným predpokladom a atribútom týchto želaní je samozrejme mier a všetko, čo je s ním spojené. Len choré mozgy, len vyšinutí ľudia, len blázni, idioti, psychopati a pomätenci si želajú opak, resp. pripúšťajú aj mier, ale ten ich mier, mier na ich obraz. A takýto „mier“, takýto nimi vysnívaný a namaľovaný surrealistický obraz si nastoľujú násilím, agresiou, vojnou. Je to krvavý mier, mier, ktorý v súčasnosti maľuje na ťažko skúšanej Ukrajine a statočnom ukrajinskom ľude russký agresor. Je to „russkij mir“, kde slovo mier bolo a je stále zneužívané, kde mier je zamieňaný s okupáciou...
Slovo, za ktoré sa agresor skrýva, pod kepienkom ktorého vedie už vyše roka 3-dňovú špeciálnu operáciu. Slovo, pod ktorým hrdo zdvíhajú „mierovú“ zástavu aj sympatizanti (spolupracovníci) veľkého sovietskeho brata a mierotvorcovia aj na našom Slovensku. Hrdo sa hlásia k tomu svojmu veľkému bratovi a svojmu vzoru a určite by títo naši novodobí Biľagovci neboli proti, keby nám títo ruskí zachvatčiki priniesli tento ich mir znova aj na našu rodnú hrudu.
Logicky by malo byť, že kto chce mier nechce vojnu (teda aspoň podľa mňa). Lenže russkí mierotvorcovia priniesli „mier“ na Ukrajinu na tankoch a vyvraždili pritom množstvo ľudí, vrátane žien, detí, starcov, civilistov, miliónom ľudí zobrali ich domovy, uniesli tisícky detí do vysnívanej zeme „na prevýchovu“, zanechali za sebou spálenú zem, zaliali slzami tváre matiek, ktoré oplakávajú svojich synov na oboch brehoch rieky... No mier jak sviňa. Kto by nechcel takýto mier, kto by nechcel ísť po tejto mierovej ceste, kto by nechcel sa zasa učiť po russky, chodiť do slávnostných sprievodov a mávať mávatkami, však páni Biľagovci. A kto by nechcel so šťastným úsmevom a sloganom na perách „so Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak !“ kráčať ku krajším zajtrajškom... Tam, kde včera zjedli to, čo mali na zajtra...
Mier a vojna sa u týchto militantných, chorých ľudí stali synonymom. Mier si zamenili s vojnou, mier je možné podľa ich algoritmu dosiahnuť len vojnovým šialenstvom a možno ho dodržať a vynucovať len vojenskými prostriedkami. Koniec koncov to už netají ani súdruh Kremeľ : „svoje ciele na Ukrajine môžeme dosiahnuť len vojenskou silou“. Tak kto chce mier a kto chce vojnu ? A takýto mier a takúto cestu podporujú a presadzujú aj podaktorí naši zvrhlí politici (a bohužiaľ aj mnohí občania tejto podivnej republiky) a tým pádom schvaľujú a legitimizujú kroky a metódy rusského agresora. Nuž ani sa nečudujem, keď boli odkojení na DNA komunistickej strany vernej to sestry ŠTB a KGB. Ono v ťažkých časoch sa odkrývajú charaktery, zložité situácie nás vyzliekajú donaha, demaskujú našu morálku a postoje...
Miesto toho, aby podporili nevinného, toho, kto trpí a bráni sa a poskytli mu všetku možnú pomoc, postavia sa na stranu barbarstva a zločinnosti a nie sú ochotní nie že len v zmysle medzinárodného práva a charty OSN, ale tej praobyčajnej ľudskosti a empatie poskytnúť mu prostriedky a teda aj tie vojenské, aby sa títo statoční a odvážni ľudia mohli tejto agresii brániť a v konečnom dôsledku ubrániť. Akosi rýchlo zabudli, že v druhej svetovej vojne nám spojenci v rámci SNP poskytovali všetko možné (teda aj vojenský materiál), aby sme mohli nad nemeckým fašizmom zvíťaziť. Rovnako si akosi nepamätajú (úmysel ?), že nie Sovietsky väz vyhral vojnu, ale že bol iba jednou z víťazných mocností a aby sa ňou mohol stať tak mu tá „zločinecká a hnusná“ Amerika pomáhala ekonomicky, humanitárne aj vojensky (keby postavili do kolóny túto vojenskú techniku, ktorú im Amíci vtedy poskytli, tak by možno od Moskvy siahala až po kanál Lamanche) a keby im táto „dekadentná“ Amerika vtedy nepomohla, tak sa možno dodnes Hitler (či jeho potomkovia) prechádza po Červenom námestí. A akosi samozrejme aj jedným dychom bez akýchkoľvek škrupúľ opomenuli, že v tej víťaznej sovietskej armáde zahynulo vtedy cca 8 mil. Ukrajincov. Keď sa jedná o „naše milované“ Russko tak zbrane áno, veď sa majú právo brániť, ak je to však Ukrajina, tak ani náhodou. Shyzofrénia, hyenizmus ?... Hej je tu ešte jedna možnosť – môžu sa brániť acylpyrínom, dekami a teplým čajom. A keď ich všetkých vykántria, tak bude konečne ten vysnívaný mier. Ten ich – russkij mir... (Apropo – ich heslom sa stalo, že na Ukrajinu ani náboj. Ale najviac zbraní a nábojov dodáva na Ukrajinu práve ich veľký brat Russko. Stačí ak to mierotvorné Russko prestane dodávať vojnový arzenál na Ukrajinu, stiahne sa ako slušný človek domov a máme tu mier. A to hneď. A nemusia už ani organizovať tie svoje tzv. „mierové pochody“. A nevadí im ani to, že Irán, pravdepodobne aj Severná Kórea i Čína zbrane i muníciu Russku dodávajú, to je v poriadku, to je v súlade toho ich nepredlžovania vojny a presadzovania mierových riešení). My tu stále niečo riešime, či je to v súlade s ústavou, či na to máme právo, či nás to nezaťahuje do vojny, čo za poskytnutú pomoc dostaneme. Ale nechápeme (resp. niektorí úmyselne a účelovo nechápu), že existuje v takomto prípade aj vyšší princíp, a to je obyčajný ľudský prístup. Paradoxne tí, čo broja v tomto smere neústavnosti a neprávosti, tak im ani v najmenšom nevadí, že tá ich milovaná Russká federácia nedodržuje zhola nič, z práva si urobila trhací kalendár a všetky možné medzinárodné zmluvy pošliapala a odignorovala a nerešpektuje ani výzvy a hlasovania najnárodnejšej a najvyššej medzinárodnej organizácie – OSN. Aké zvláštne, aké príznačné... Právo na život im nič nehovorí, ani to, že majú právo si svoj život a územie brániť... A že my máme právo (v zmysle tej charty OSN) a morálnu povinnosť (z hľadiska tej obyčajnej ľudskosti) im túto pomoc poskytnúť, aj keby sme za to nedostali ani cent. Tá pomoc je proste nezištná, úprimná a toto nevedia títo naši súdruhovia prehltnúť a stráviť...
Všetci si želáme mier, len nie všetci ten istý mier. Ten spôsob ako sa k nemu dopracovať je zložitý, náročný, ťažký. Hej, nakoniec by to malo skončiť pri rokovacom stole, všetci by sme boli radi, keby to bolo čo najskôr. Ono je však veľmi ťažké dohovoriť sa na mieri s tým, kto ťa prišiel zabiť, o to ťažšie, keď je to šialenec... Ten mier nepadá z neba (z neba bohužiaľ padajú bomby), Ukrajinci musia o neho a s nasadením životov bojovať. Tak by som čakal pokoru a podporu a samozrejme solidaritu...
Nikto viac ako Ukrajinci si neželá, aby svetlo konečne pohltilo tmu, aby slnko mohli vpustiť dnu a cez okná dokorán by vdýchli slobodu, mier, pohodu, lásku, rešpekt, porozumenie, toleranciu, pokoru... A my sme im v tom povinní pomáhať...
Prší a venku se setmělo... Hlavne v tej veľkej Russi. Ten hrozný dážď vymývania mozgov po cele stáročia zanechal trvalé stopy na poslušnom russkom národe (a bohužiaľ zasial trvalé korene zla a pomýlenia z čias a následkov boľševizmu aj v našich súradniciach a dušiach) a do jeho DNA nezmazateľne vryl cyklicky sa opakujúce imperiálne chúťky dobyvačnej a agresívnej politiky, zakorenil do ich "veľkej russkej duše" násilie, zabíjanie, lúpenie, tyraniu, ohýbanie chrbtov svojím vládcom, ktorých vo svojom rozporuplnom vnútornom strachu a šťastí zbožňujú, podriaďujú sa im, bezbreho a zaslepene ich počúvajú a poslúchajú, "úprimne sa tešia z každého úspešného agresívneho činu ich tyrana, ak jeho agresia nie je namierená proti nim"... Aj takáto je hlboká výpoveď a spoveď ukrajinského profesora a filozofa Olexandra Kulyka. Výpoveď, ktorá by mala byť súčasťou pamäťovej stopy všetkých slušných a morálnych ľudí...
Len čo s tými neslušnými a nemorálnymi ? ...
A práve na toto by sa mali upriamiť nielen politici, ale i všetci slušní a poctiví novinári a šíriť túto osvetu „do sveta“. Lebo teraz už nejde o fazuľky, o obyčajný „prasprostý“ a primitívny politický boj. Tu ide o hodnoty, o hodnoty a morálku celého civilizovaného západného sveta o jeho kultúru, o spôsob života. Vlastne aj o život ako taký. Lebo stať sa môže všeličo a kedykoľvek. Nikdy sme tak neboli blízko apokalypse, ako sme teraz. Treba sa postaviť týmto vojnovým magorom a pomýlencom, treba ich zastaviť, treba sa ich zbaviť, treba ich eliminovať.
Konečne by mala novinárska obec precitnúť a spamätať sa a konečne si všimnúť, kto a kam sa snaží túto krajinu smerovať, kto a kam ju chce zase uniesť. Mali to samozrejme urobiť už dávno, mali tomu venovať pozornosť a byť ostražití aj v tomto smere. A nie sa od volieb 2020 venovať len Igorovi Matovičovi a Hegerovej vláde a zo serióznej žurnalistiky spraviť bulvár a divadlo.
Nezastávam sa Matoviča, aj táto vláda má svoje maslo na hlave (a práca a povinnosť novinárov je na to upozorňovať, odhaľovať to). Jeho ego ho diskvalifikovalo k akejkoľvek tímovej práci vo verejných funkciách (Sulíka taky - netreba opomenúť...) a tieto vlády (IM + EH) tiež urobili zopár prešľapov (ale treba to vnímať aj v súradniciach a kontexte prazvláštnej a neľahkej doby - Korona, Putler, energetická kríza a inflácia vďaka Putlerovej „mierovej misii“ na Ukrajine - rozhodne netreba zabúdať). Ale to týchto "strážcov demokracie" ešte nekvalifikuje na čisto jednostrannú vojnu s IM (a EH) a vládnou garnitúrou v ich očiach personifikovanou často a výlučne s osobou IM... Čisto červené súkno v ich očiach tým smerom im úplne zakalilo zrak a už vôbec nevideli (nechceli vidieť) ostatné a tiež zásadné brvná v oku menom Sulík a hlavne najdrahšiu to nevestu sveta Boriskovu SmeR rodinu. A pre všetky tie brvná v ich očiach, ktoré okrem toho ešte úplne zahalila bezbrehá nenávisť k Igorovi Veľkému, oslepli a ohluchli na všetky svoje oči i uši a nevnímali zhola nič, čo sa deje a chystá na druhej strane barikády...
Úplne zabudli, že ešte nedávno ten veľký súdruh don Roberto ich veľkohubo nazýval a častoval špinavými protislovenskými prostitútkami a Sorošovými prisluhovačmi... A nevadilo im to, bo opätovne chodili na jeho zvrátené "tlačovky", kde mu len robili komparz a užitočných idiotov... A robia to tak mnohí aj doteraz a budú sa mu pravdepodobne klaňať a chodiť v predklone, aj keď tento birmovaný bude znova na výslní politickej "slávy"... Miesto ich šúchania nohami v tomto azimute, mali sa aj venovať práve jemu (rovnako jeho klonu Pelému, fašistom, kapitáňom...). Tu ale úplne vyklidili pole a on (oni) si v dôsledku tejto ich "svätej vojny" voči Kniežaťu Igorovi (a EH) pripravil pôdu pod nohami na triumfálny útok na stupne víťazov. Snáď nikto (a snáď ani títo strážcovia demokracie) nie je taký naivný, že by si myslel, že sa tento súdruženko aj so svojou suitou zmenil - no možno že sa aj zmenil, ale keď, tak len k horšiemu, falošnejšiemu, farizejskejšiemu, agresívnejšiemu...
(Aj) Tam mali upierať svoje oči a uši, (aj) tam mala smerovať ich pozornosť... Lebo čert nikdy nespí. Snáď nie sú až tak naivní, aby to nevedeli... Ich "ostrozrak" mal smerovať aj na čertovho verného priateľa a obhajcu jeho (ich) záujmov, pána GP 363 rusského typu, najneomylnejšieho to človeka na tejto planéte, možno i vesmíru (najprv sme mali najgeniálnejšieho ministra (vnútra), akého kedy Slovensko malo, terazky máme pána GP 363, najlepšieho v celej galaxii...). Tam mali (tiež) mútiť vodu a masírovať verejnú mienku a odhaľovať a upozorňovať na levárne a nebezpečenstvá tohto súdružského konglomerátu GP-Smer-Hlas-SmeR rodina - a to poriadne nahlas a neustále. Lebo aj odtiaľ fúka vietor a bohužiaľ po tých rýchlych voľbách, ak sa nespamätáme, aj bude. A nebude to vietor, bude to víchrica, bude to smršť. A ten vietor do ich "demokratických, ľudových a mierových" plachiet ste svojím nezáujmom v tomto smere dodali bohužiaľ aj vy, „strážcovia demokracie". Lebo tu skutočne o demokraciu ide, možno o ňu nikdy nešlo viac ako práve teraz. Ako aj o slobodu, vrátane slobody slova. (A aj na tomto poli som očakával, že by ste sa rázne a jednoznačne postavili za svojho žurnalistického kolegu Mareka Vagoviča, veľmi silného a zásadného bojovníka za demokraciu, slobodu a aj slobodu slova, ktorého vyhodili z verejnoprávnej RTVS, kde si chcel nezištne presadzovať svoju prácu a práve tú slobodu slova. Čakal by som že na základe vašej morálky, solidarity, empatie a súdržnosti a novinárskej cti sa postavíte za svojho kolegu, ktorý na poli investigatívnej žurnalistiky sa práve spolu s Jankom Kuciakom nebál postaviť práve voči tým, ktorí tú demokraciu vtedy flagrantne znásilnili a ohrozujú ju aj v súčasnosti).
A tak nie (len) tato podivná vláda IM dláždila svojou (ne)činnosťou cestu k návratu dona Roberta a jeho širokospektrálnej mafie, ale všetci sme v tom (aj Mara je v tom), aj Sulík, aj Boris, aj novinári, že sme to spoločnými silami umožnili a prispeli k tomu, že sa vláda rozpadla a že tu budeme mať pod vedením staronových súdruhov a birmovaných komunistov znova raj ma slovenskej zemi...
Tak všetci vehementne a oduševnene bili (a stále bijú) do tej neschopáckej vlády (občas aj správne a spravodlivo), že úplne z tohto bitia a tejto jednostrannej bitky vynechali a zabudli na všetkých tých, ktorí to tu všetko spľundrovali, rozkradli a uniesli štát... Ktorí nám aj našou zásluhou a nevšímavosťou zase ukážu, zač je toho loket , kde pomsta a revanš sa stane naším denným chlebom a každodenným koloritom, kde Ukrajina a boj hrdinského ukrajinského ľudu nebude témou...
Tento národ nemá historickú pamäť, bohužiaľ ani tú krátkodobú. Ale niečo by sme si snáď pamätať mohli...
Verím, že sa ešte nájde dostatok slušných politikov, slušných novinárov, slušných ľudí, ktorí túto hrozbu na križovatke demokracie a autokracie odvrátia a nasmerujú nás k skutočným hodnotám západnej civilizácie – pravde, láske, morálke, pokory, tam, kde zlo nezvíťazí...
Aby sa Janko Kuciak s Martinkou Kušnírovou nemuseli v hrobe obracať...
Aby ich smrť nebola zbytočná, aby sme sa nemuseli hanbiť sami pred sebou...
Lebo tak ako vravievali Milan Lasica s Julom Satinským – pozde riť biť, keď sa posrala...
