Že najväčšou a najhoršou zbraňou týchto militantných Tarabov, (Sne)Huliakov, Kuffov, Kapitáňov a všetkých tých členov krúžku šikovných rúk s názvom SNS je nenávisť, nevraživosť, zloba, zákernosť a pomsta. Títo „zelení milovníci“ všetkého, čo sa v lese (aj mimo neho) hýbe, sa nikdy nezmenia (tak ako boľševik). Tento ich nový pripravovaný (dokonca ústavný) antimedveďový zákon s tým ich 500 metrovým perimetrom umožňujúcim im streliť si maca, je to isté, čo platí aj o psoch (od 300 m od posledného obydlia ti ho môžu odpáliť, keď je na voľno). Títo novodobí medvedí inkvizítori nevedia vymyslieť ani niečo nové... Načo aj, treba si len vystreliť... A šíriť paniku a strach (hlavne pred voľbami účel svätí prostriedky – po voľbách si maco zase trošku oddýchne, o život mu zase pôjde pred eurovoľbami). A to ešte len budeme zírať (a zírať s nami budú aj tie medvede), ak, nedajbože, Pele vystúpi na stupne víťazov...
Samozrejme všetko to pod kepienkom ochrany zdravia a života ľudí a v dôsledku toho ich vysnívanej regulácie. Samozrejme, že to čo je nám najcennejšie a najvzácnejšie, si musíme chrániť, o tom spor nie je. Čo je v nesúlade so zdravým rozumom a s právami aj tých „druhých“, je spôsob ako na to – zhurta a od podlahy. A bezo zvyšku. A aby to malo patričnú váhu a razanciu a hlavne „vlastenectvo“. Títo novodobí Jánošíci sa postavili do čela nezmieriteľného boja proti prírode, celej jej faune i flóre, do ničenia životného prostredia. Len nechápem, prečo sú zamestnancami ministerstva životného prostredia a nie ministerstva NEživotného prostredia. Kedysi mala naša ľubozvučná slovenčina na to pekné írečité výrazy (aj má, len sa jaksi už nepoužívajú) – papľuh, ogrgeľ, pľundra, hrochoť, odkundes, odľud, chmuľo, chumaj..., miesto často používaných tých expresívnych...
V poslednej dobe sme svedkami medializácie prípadov stretu medveďa s človekom a následného radikálneho, fatálneho „potrestania“ (odstrelu“ „nebezpečného a neprispôsobivého“ medveďa, presadzovania lovu na „premnožených škodcov“, „krvilačných“ vlkov. Aj médiá bravúrne šliapu na plyn. Držia neochvejne líniu senzáciechtivosti a sú verní svojej modle zlatého teľaťa za každú cenu. Väčšina negativistických informácií nevyvážených informáciami a pohľadmi z druhej strany barikády masíruje verejnú mienku a tlačí neznalých ľudí do pozície Zorov pomstiteľov. Úbohosť až demagógia šíriteľov, smola a bieda prijímateľov. Potom asi nie je veľkým problémom si odsúhlasiť to, čo potrebujeme. Aj takú reguláciu. Zvlášť keď polovica ľudu tejto krajiny, keď aspoň polovica zástupcov ľudu“ v parlamentných laviciach sú poľovníkmi, alebo sú s poľovníckou a drevárskou loby spriahnutí.
Medvede aj vlci sú premnožené. Táto mantra znie neustále od týchto jediných odborníkov. Bez dát a bez faktov. A ak niekto dáta exaktne doloží, tak sú hneď spochybňované, odmietnuté. Stále len rozdúchavanie emócií, žiadna seriózna diskusia. Aj o tej premnoženosti. Ono totižto aj keby sa stav medveďov či vlkov nemenil, tak k tej „premnoženosti“ vzhľadom činnosti človeka s dopadom na ich prirodzené životné prostredie a jeho neustále sa zmenšujúcu veľkosť dochádzať musí. Ak vašu obývačku budú usilovní stavební robotníci neustále zmenšovať, tak isto bude časom niektorí z vašej rodiny expandovať. Otázka je však kam, keď aj susedom ubrali kusisko z ich obývačky a možno aj z kuchyne a spálne. A z tej medvedej (vlčej, hlucháňovej...) obývačky, kuchyne, spálne človek svojou činnosťou a konzumným spôsobom života neustále ukrajuje, často ich totálne ničí, devastuje, gumuje z povrchu zemského.
Tých devastačných zásahov do našej prírody každodenne pribúda ako na bežiacom páse a kauza strieda kauzu. Tá naša príroda, životné prostredie a zdravý rozum dostávajú denne na frak. Sme s tým konfrontovaní či už on-line a live alebo informáciami z mailov, diskusií, z internetu... Neustále výruby, nové hotely a apartmánové domy (Demänovská dolina by vedela dlho rozprávať...), cesty, zjazdovky, lanovky, vleky, sídliská, priemyselné objekty na úrodnej pôde... Či už sú to niekdajšie naše skvosty – národné parky (dnes bohužiaľ už len národné lunaparky), chránené krajinné oblasti, prirodzené rezervácie... Už sú to len slovné cvičenia, sú len slovnými spojeniami zo slovníka cudzích slov. Ale môžeme čakať niečo iné, keď šéfom NP je pytliak, šéfom ochrany prírody je lesník a kamarát (Sne)Huliaka s nulovými skúsenosťami a znalosťami v ochrane prírody. Panoptikum týchto „ochrancov“ našej prírody je však podstatne širšie, bohužiaľ... A nedá sa to zastaviť. Resp. to nevieme zastaviť. Lebo tých „našich ľudí“ je všade neskutočné množstvo. Nie sú len v najvyšších poschodiach prehnitej a skorumpovanej politiky, prokuratúry, súdnictva i polície, ale sú i v iných orgánoch štátnej a verejnej moci, na úradoch, v samosprávach. Chobotnica má svoje chápadlá všade, má dostatočné množstvo aj svojich chobotničiek. Kolaborantov sa nájde podozrivo dosť. Dôkazom toho je fakt, ako to s našou prírodou, lesmi, riekami, ovzduším, so životným prostredím vyzerá. Sme z toho všetci, ktorým toto nie je ľahostajné, už značne frustrovaní, vyčerpaní, ale stále veriaci, že raz musí nastať bod zlomu. (Netreba to vzdávať, treba tento boj viesť ďalej).
Stále sme masírovaní potrebným rozvojom regiónov, hospodárstva, dokonca trvalým udržateľným rozvojom a to bez ohľadu na to, aké to má dopady na trvalo udržateľný život. Trvalo udržateľný rozvoj (obľúbená to fráza „mocných“) a trvalo udržateľný život sa bohužiaľ pri súčasnom ponímaní a prevedení konzumného spôsobu života dostali do vzájomného, antagonistického protikladu. Ten „udržateľný rozvoj“ tvrdo valcuje udržateľný život. Pri obmedzených zdrojoch tejto planéty je možné buď jedno alebo druhé, resp. pri súčasnom preľudnení planéty (zvláštne, tam sa nad reguláciou nikto nezamýšľa, že by to bolo nehumánne a zvrátené, a že to pri regulovaní fauny už nehumánne nie je, hm ?...) a nekompromisnej exploatácii jej zdrojov to prvé možné nie je. Raz ľudstvo narazí (ak teda sa neobjavia zdroje iné, resp. niekto na niečo nepríde, napr. nenájde ešte jednu vhodnú planétu pre život).
Mali by sme si uvedomiť, že skutočne tá naša Matka Príroda je tá najrozumnejšia a najdokonalejšia vykonávateľka (aj) regulačných procesov a udržovania rovnováhy. Ak to však človek vo svojej spupnosti, rozpínavosti a egoizme prestáva rešpektovať a svojím megalomanským správaním úmyselne narúša túto rovnováhu, tak mu príde mnohokrát vhod, že sa do polohy regulačného faktora štylizuje on sám. Štylizujeme sa do pozície pána tvorstva - rozhodovať, riadiť, riešiť, vynášať súdy. Bez akejkoľvek pokory a úcty k životu druhých, bez akejkoľvek pokory a úcty k prírode vôbec. V tomto kontexte kladiem preto otázku správcom lesov, ich obhospodarovateľom či rôznym záujmovým (poľovným) združeniam, či nie je prirodzenejšie a prioritnejšie vnímať les a jeho prirodzených obyvateľov aj inak ako „svoje“ pracovné teritórium a či nie je dôležitejšie zamýšľať sa nad potrebami a právami „lesných obyvateľov“ a pripúšťať si aj iné hodnoty a funkcie lesa ako tie „vaše“. Neviem, ale myslím si, že každý poľovník so svrbiacim prstom na spúšti, v ktorom ešte zostala aspoň štipka empatie, morálky a súcitu s prírodou, by si mal rovnako ako napr. mäsiar na bitúnku či „drevorubač“, po „svojom akte“ spytovať svedomie. Lebo aj on (medveď, vlk,...) ako každý iný živočíšny druh či ktorýkoľvek organizmus má svoje potreby a požiadavky, aj on má právo na plnohodnotný život rovnako ako človek. Jeho skutočným domovom je príroda a, samozrejme, les ako jej súčasť. Vždy sa bude riadiť svojou genetikou a pudmi. Nie preto, aby ubližoval, ale preto, že je to u neho prirodzené a stále rovnaké po tisícky rokov. Lenže všemocný a neomylný človek to chce zmeniť, vtesnať ho do košiara strojovej poslušnosti a šablónovitosti. Nemusíme ho nikam vtesnávať, len mu doprajme jeho životný a prirodzený priestor, nechajme ho žiť s tým, že budeme kreovať a aplikovať opatrenia, na základe ktorých on nechá žiť nás. Dodržujme aj my isté pravidlá, musíme žiť s prírodou, s celou jej faunou i flórou v symbióze, harmónii a v pokore, musíme si uvedomiť a rešpektovať, že sme jej súčasťou.
Žiaden živočích nie je taký spupný a pyšný ako človek, ktorý má na to navyše egocentrické náboženstvo (aspoň v našich krajoch sa aj touto formou vydáva za pána tvorstva), argument "v záujme ľudstva", ktorý zatiaľ chápe ako záujem seba samého. Hybnou silou človeka nemôže byť chamtivosť, egoizmus, život bez morálky, empatie a pokory. A to je varovný prst, treba zísť zase na zem z toho nášho pokrivenia hodnotového rebríčka. Povýšením miery zisku a svojho chtíča na piedestál najvyšších poschodí spupnosti a svojej „neomylnosti“, napáchaním nedoziernych škôd na faune i flóre, je pravdepodobne človek skutočne najväčší omyl prírody...Ako to tá Matka Príroda zvládala a zvládla, keď tu človek ešte nebol, keď to nemohol regulovať. To, že sa stal najväčším predátorom na tejto planéte, ho ešte neoprávňuje, že to tu môže všetko vyhladiť... Ten čo nemá rád zvieratá, nebude mať rád ani ľudí, ten kto zabíja zvieratá, bude mať blízko aj k zabíjaniu ľudí...
A na záver si dovolím odcitovať múdre slová múdreho človeka, pána doc.Ing. Miroslava Sanigu, CSc :
(možno by to bolo potrebné ako povinné čítanie)
https://www.aktuality.sk/clanok/vkokwiO/ako-neurobit-medvedej-populacii-u-nas-medvediu-sluzbu/
Naše konanie v prípade manažovania medvedej populácie na Slovensku by malo byť uvážené, opierajúce sa o argumenty odborníkov, aby sme nášmu najväčšiemu predátorovi našim počínaním náhodou neurobili neželanú „medvediu službu“. To by nám akiste režisérka a scenáristka života príroda určite neodpustila.
Počas tisícok dní a nocí strávených na strednom a severnom Slovensku sa s týmito zvieratami stretávam často cez deň i v noci. Nespočetné výskumné pobyty v odľahlých zátišiach prírody, počas ktorých si všímam život všetkých jej stvorení, ma utvrdzujú v tom, že medveď, voči ktorému majú mnohí z nás predsudky, ba poniektorí majú z neho až panický strach, môže s človekom vychádzať „podobrotky“ ako s odvekým spolupútnikom, ak sa, pravdaže, Homo sapiens pri pobyte v lese prispôsobí tamojšiemu životu, plne rešpektujúc nepísané pravidlá a zákonitosti stanovené pramatkou prírodou.
