Asi nie. Zdá sa, že im je to lauter jedno. Akoby ich jedna mater mala.
Akoby aj tých, za koho kopú, tiež jedna mater mala, v eurofondoch a štátnych dotáciách kúpavala - svojich verných a oddaných synov, K + Š. Títo pokrvní bratia spojení pupočnou šnúrou majetkových „hodnôt“ sú dlhodobo prisatí na cicíky svojej Alma Mater - neomylnej štátostrany a „nezávislé“ inštitúcie s ňou spojené. Nie sú však rozhodne jediní – rodina „našich ľudí“ je značne Široká a má svojich Kmotr(ík)ov, neukojene a neustále nasatých na tieto výdatné zdroje. To sa to podniká, to sa to stavia, „to sa to hoduje, když nám lidi (teda my a daňoví poplatníci štátov EÚ) pújčujou“ (nenávratne), to sa to pompézne bez hanby a hany oslavuje...
Predsa „My sme tu doma“, my rozhodujeme o tom, ako to v tom „našom“ dome bude vyzerať, MY rozhodujeme kedy, koľko, ako, s kým, za čo ... MY sme štát. MY, MY, MY a len MY...
Nie my, ale ONI. Oni ukradli tento štát, ONI ho uniesli občanom. ONI rozhodujú, kto je tu „doma“. (Pravdepodobne doma asi nie je ani jeden futbalista v základnej zostave Slovana so slovenským rodokmeňom, žiadny odchovanec Slovana, nikto komu už od malička bilo srdce pre Slovan – jaksi sa domov nevrátili, nedovolili im to – ale to len tak na okraj, ako vravíme my Slováci, na margo).
Aj my sme tu doma (boli kedysi tiež). Záleží len na nás, či chceme obrániť ten náš dom, či chceme prinavrátiť tento dom, tento štát občanom. Záleží aj na prostriedkoch, ako to dosiahnuť. Lebo slušne sa dá jednať len so slušnými ľuďmi...
Predsa „My sme tu doma“ musí opäť platiť pre všetkých slušných ľudí, nielen pre tých „našich“.
