Náš veľký básnický mág Milan Rúfus vo svojej básni „Poézia duše“ o spiacom dieťatku krásne svetu oznamuje :
Už sa narodilo
človekovo dieťa.
Začína sa spánkom
a len tu a tam,
na mátožnú chvíľku
býva hosťom sveta.
Pozrie sa naň, zaspí,
nenáhli sa k nám
V istej metafore k týmto nádherným veršom možno povedať, že v kontexte udalostí na našom politickom poli je tým dieťaťom naša „opozícia“, ktorú sme my, občania, zrodili vo voľbách 2023, dieťaťom, ktoré sladko a dobre spí, ktoré sa na chvíľku zmátoží a stane sa neponáhľajúcim hosťom našej smutnej reality, aby mohlo ďalej pekne spinkať...
Spomeniem len poslednú veľkú a neprehliadnuteľnú udalosť, ktorá by rozhodne mala rezonovať v našich súradniciach – financovanie Peleho prezidentskej kampane, kde je z medializovaných informácií zrejmé, že zákon neplatí (už zase) pre všetkých rovnako. Ale nerezonuje. Spánok nemôže prehlušiť to ticho, nedokáže prehlušiť to strašné ticho okolo...
Už som to spomínal vo svojom poslednom blogu :
https://blog.sme.sk/miroslavdanis/spolocnost/koniec-parlamentnej-demokracie-na-slovensku
„...a najnovšie len taká pikoška o prezidentovi mieru, Ficovej podržtaške, prázdnom obleku bez názoru a tváre v prezidentskom paláci – ktorému si jedine študent Simon Omaník dovolil verejne nepodať ruku za to, že sa do úradu preklamal – jeho prezidentskú kampaň zatiahla jeho „Veľká sestra“ (kto videl film Miloša Formana „Prelet nad kukučkiným hniezdom“ na motívy románu Ken Keseyho „Bol som dlho preč“, vie, čo bola „Veľká sestra“ zač a akými „schopnosťami“ a metódami disponovala), že porušil(i) pri tom preklamaní sa zákon o financovaní jeho „mierovej“ kampane a jeho rodná strana pri tom asistovala a mlčala aj s náčelníkmi Matúšmi, Šukajmi a Eštókmi na čele...“...
Takže otázka – už akú nahrávku na smeč tá naša "opozícii" potrebuje, aby sa zobudila, aby sa prebrala ? Lenže tu stále nič, zhola nič, jak keby sa aj s ňou zľahla zem. Oni nechápu, že nás, ktorí sme ich volili, zastupujú a majú presadzovať naše požiadavky a plniť to, za čo sme ich volili ? Alebo to robia z nejakých prazvláštnych dôvodov úmyselne ? Normálny človek to nepochopí, to nejde. Keď mohli úplne legitímne strhať z tohto "prezidenta mieru, pokoja a neviem čoho ešte ten jeho prázdny oblek, tak oni "nemajú chuť", oni sa nebudú hrabať v tej smerácko-hlasáckej špine, oni budú radšej tíško spinkať. Na kerú Máriu išli do politiky, keď ani v takýchto vyhrotených časoch a zásadných zlomových chvíľach nejdú na barikády, keď držia pec. Od toho Matoviča sa mohli naučiť aspoň to, že treba ísť po nich (a po týchto prúseroch a evidentných porušeniach zákona) ako pes po údenom... Bohužiaľ nehrozí. Hanba nad hanbu, pos.atosť, pohodlnosť, salám...
Nepríde im trápne ani to, že Simon Omaník, mladý a nebojácny človek im dal v tomto lekciu a vyškolil celú túto podarenú "opozíciu" a rovno v priamom prenose jej ukázal a jemu odkázal, že sa táto podržtaška do toho jeho vysnívaného úradu preklamala. Namiesto toho, aby si z neho zobrali príklad a nadviazali na neho, tak on (Korčok) / oni ("opozícia“) „nemajú chuť". Tak to ma teda oblej !!!
Vo víre udalostí, ktoré sa v tejto Džamahírii dejú (a nemali by sa diať) a hlavne tých, ktoré sa nedejú (a mali by sa diať), kde všetky múdre a rozvážne slová slušných, múdrych, vzdelaných ľudí, ktorí sa stále neboja vystupovať na barikádach pravdy, ktorí neustále burcujú ľud tejto krajiny, aby precitol, aby si ľudia konečne otvorili oči a uši, aby boli homo sapiens a nie ovcami, aby sa prebrali, lebo zajtra už môže byť neskoro (no skôr už včera bolo neskoro), tak tieto slová výstrahy nepadajú (bohužiaľ) na úrodnú pôdu, odrážajú sa od hrdej a svojstojnej slovenskej hrude a nevedia zobudiť, naštartovať a prebrať z nečinnosti ani tú našu spiacu a jalovú "opozíciu " a sú len paralelou hádzania hrachu na stenu,.
Už som (a rozhodne nie som sám) z toho tak frustrovaný, tak znechutený, zo dňa na deň viac a viac konsternovaný, že si stále častejšie kladiem otázku, či to má celé zmysel, či to má ešte význam... Predsa my nemôžeme suplovať opozíciu, hrať na ich polovici ihriska, my môžeme byť (a mali by sme nimi byť) aktívnymi občanmi, byť pevnou súčasťou občianskej spoločnosti, ktorej to NIE JE JEDNO... Lenže dôsledkom tejto pasivity sa v nás stále viac a viac prehlbuje apatia, letargia, znechutenie, skepsa...
Len ťažko sa nám bojuje, keď to vyzerá tak, že práve tej našej "opozícii“ to jedno je...
Zbavujú nás tou ich diagnózou Spiacej Ruženky nášho entuziazmu, odhodlania a presvedčenia, že v tomto boji dobra so zlom, pravdy s klamstvom, pretvárkou a lžou má zmysel pokračovať, berú nám ilúzie, že spoločne to dáme... No nedáme, milá "opozícia", takto to nedáme ani náhodou...
Už toľko krát vám zvonil budíček a vy stále nič...
Sladké sny...
Tie naše už dávno stratili ružovú farbu...
