Tento hrozivý obraz nám nastavilo (aj) zrkadlo posledných sociologických prieskumov, ktoré musia každému slušnému a rozumnému človeku vyvolávať zimomriavky a naháňať strach z budúcnosti v našich domovských súradniciach :
https://www.rtvs.sk/televizia/archiv/14040/393450
(cca od 12:20 min)
Je to desivé a smutné zároveň, že naše nezištné a úprimné snahy o život v slobode, práve a ľudskej dôstojností sú opäť ohrozované a môže sa ľahko stať, že budú substituované zase tým, z čoho sme sa nie až tak dávno vymanili - neslobodou, bezprávím, zlom, klamstvom, absenciou ľudských i občianskych práv, náboženskej slobody... Je to zdvihnutý prst pre všetkých tých, ktorí žili v ideáloch a pre ideály lásky a pravdy a nie pre nenávisť a lož... Ostáva nám len dúfať a veriť, že mnohí z toho skanzenu komunizmu precitnú a oprášia napokon svoju historickú pamäť a životné skúsenosti a vo finále v konečnom dôsledku zmenia tento nelichotivý súčasný obraz nášho mentálneho sveta...
Pamätáme si, ako sme sa v '68 stavali holými rukami proti okupačným rusským tankom, ako nás potom celých tých dlhých 20 rokov "normalizovali", ako sme sa v '89 znova nadýchli a strihaním ostnatých drôtov sme s rozihranou a vyslobodenou dušou a s veľkým srdcom šťastní a nadšení vstúpili opäť do EURÓPY ! Do civilizovanej Európy, do sveta západných hodnôt, do sveta demokracie, morálky a slušnosti...
Zrazu zabúdame, nepamätáme si, obraciame sa k vysnívanej a vybojovanej (aj keď mierovými prostriedkami) slobode chrbtom (možno práve preto, že mierovými prostriedkami), nechávame sa zmiasť umelo vyvolávaným strachom a chaosom, zámerne šírenými hoaxami, dezinformáciami a dezinpretáciami, necháme sa opíjať nebezpečnými a zlovestnými russkými naratívami a podliehame "ľúbivým" propagandistickým slovám vulgárnych, populistických a zapredaných politikov odkojených práve nedemokratickými a fašistickými režimami, úplne slepo a naivne veríme v podanú krvavú ruku veľkého rusského medveďa...
Tento národ ohlúpol (aj keď som nikdy o ňom nemal žiadnu valnú mienku), ale že až tak, tak to by snáď nečakal ani najväčší optimista zo Smeru či od fašistov... A asi ani v súčasnosti najväčší a najzúrivejší ideológ - sám súdruh Blaha...
Vidím tu ešte predsa len malé svetielko, ešte nejakú malú iskričku nádeje. V našej omladine (aj). Že sa konečne vyplnia tie údernícke slová boľševika, ktorý zneužil veľkého majstra slova a klasika, P.O. Hviezdoslava – Ó, mládež naša, tys' držiteľkou rána. Že tá mládež naša bude opäť aktívna, že sa v plnej miere a rozsahu začne zaujímať o veci verejné a chod našich malých dejín a preberie na seba tú zodpovednosť a nedovolí návrat k starým časom. Že si uvedomí, kde chce žiť a ako chce žiť. A ako by nechcela žiť. A to by sme jej mali ozrejmiť a neustále pripomínať práve my, ktorí sme boli na takýto život onehda odsúdení, ktorí si ešte pamätáme a nezabúdame. Že v žiadnej russkej (sovietskej) gubernii, že nikdy a nikde mimo Európskej únie či iného spoločenstva slobodných a civilizovaných krajín a národov nebudú môcť slobodne dýchať, nebudú môcť si slobodne vybrať, kde chcú študovať či pracovať, nebudú môcť slobodne cestovať, spoznávať svet, kultúry, zvyky, slobodne sa rozhodovať... Že spoza železnej opony, spoza ostnatého drôtu, v agitačných strediskách, na straníckych schôdzach zvrátených ideológií, večerných univerzitách marxizmu-leninizmu to moc dobre nejde... A ak by aj mládežníci (i ostatní neveriaci) neverili, stále ešte majú možnosť si to kedykoľvek overiť priamo v krajine zázrakov a neobmedzených možností - v krajine vysnívaného blaha (Blahu) a šťastia...
Všetko toto by sme mali zodpovedne, priamo, pravdivo a opakovane našej mladej generácii (ale nielen jej, vlastne celému národu) odprezentovávať, vysvetľovať, popisovať, odovzdávať poznatky a skúsenosti, cyklicky sa tomu venovať, pripomínať. Svoju prácu by si však na tomto osvieteneckom poli mali zmysluplne odrobiť aj poctiví a slušní politici na domácej ale i európskej úrovni i všetky poctivé a zmysluplné (hlavne verejnoprávne) médiá. Z tieňa ticha by mala vystúpiť aj akademická, kultúrna i vedecká obec, mlčať by rozhodne nemali uznávané autority i osobnosti verejného a spoločenského života, mala by sa rozhodne aktivizovať občianska spoločnosť. A v neposlednom rade by sme nemali ostať ľahostajní a pasívni ani my...
Veľa z tých skôr narodených už asi "neprerobíme" (ale za pokus to stojí, nikdy nie je neskoro), ale veľa mladých môžeme zachrániť, rozšíriť im obzory, môžeme a musíme im otvárať oči a ukazovať im v tomto smere, kde je sever a odkiaľ fúka vietor. Ak sa nám to podarí, tak nám to vo voľbách (referendách) na oplátku vrátia. A nielen nám. Predovšetkým sami sebe a tejto krajine. Krajine, kde zase nebude hroziť emigrácia ako prostriedok k slušnému životu, krajine kde sa oplatí žiť. My sme sa o to v '68 snažili a pokúsili. V '89 sme to aj dokázali a nastúpili sme na túto dlhú a neľahkú cestu.
Nezmarme si toto naše úsilie tým, že zase nastúpime cestu do pekla...
Toto ohrozenie je reálne, každému z nás by mala začať blikať kontrolka. Lebo, budem sa opakovať - "Pozdě riť biť, keď sa posrala".
(ako vravievali naši bardi Milan Lasica s Julom Satinským).
Darmo budeme plakať, keď sa jedného (ne)pekného rána zobudíme v russkej gubernii, darmo budeme nariekať, keď pod oblôčkom budeme zase počúvať zvuky russkej garmošky a hlasy molodcov so stakanom vodky v rukách...
No niektorí im aj dajú za pravdu, veľkohubých, agresívnych, radikálnych ficoidných i blahoidných zapálených súdruhov je tu ešte stále dostatok. Vyzbrojení kosákom a kladivom nás opäť budú vo svojej „neomylnej pravde“ presviedčať o tom, ako nás ich bratia znova prišli oslobodiť a zachrániť pred zahnívajúcim kapitalizmom, tentoraz ešte s rozšírením o EÚ a NATO. A budú nás svorne zaťahovať do orwelovskej fikcie sveta (ktorá sa stala skutočnosťou), v ktorom súdruh Vladislav Tretiak, v súčasnosti poslanec to štátnej russkej dumy (vymenil len jednu klietku za druhú) vo svojom to hlbokom rozjímaní a blúznení má stále pocit, že sankcie voči jeho Russku sú neopodstatnené, že Russku stále niekto ubližuje a že (div sa svete) sa nedotkli (rozumej Russi) žiadneho Ukrajinca, veď prečo aj (div sa svete aj druhý krát), jeho krajina je pokojná... Asi žijeme v dvoch rozdielnych, paralelných svetoch. Vlastne určite...
Môžeme si len želať večný to pokoj s touto "pokojnou" krajinou a vybrať si slobodne skutočne pokojné krajiny podľa nášho gusta a hodnotovej orientácie...
Záleží len na nás, na každom z nás, ako sa na tejto nastávajúcej križovatke našich dejín rozhodneme, ako to zvládneme...
My slušní ľudia v tom ich „pokojnom“ svete žiť nechceme, máme ten svoj...
