A jediným.
O chvíľu si budeme pripomínať 35. výročie Novembra, výročie Nežnej revolúcie, ktorá pochovala komunistický režim aj so všadeprítomnou eštebáckou pavučinou, kde sme vo vzácnej jednote spoločne a spontánne odmietli zhubnú a protiľudskú komunistickú ideológiu. Začalo to v Bratislave (a z hľadiska Československa aj v Prahe), postupne sa pridávali a nabaľovali ďalšie mestá a obce. Oheň slobody a nádeje sa rozhorel po celom Československu. Ak zostaneme však len v súradniciach našej slovenskej reality, oheň slobody a demokracie sa za posledné roky (s krátkou časovou výnimkou) darí predstaviteľom Ficovlád úspešne uhášať. Znova máme našliapnuté pred rok '89, do čias „budovania krajších zajtrajškov“ (samozrejme pre „našich ľudí“). Znova smerujeme na trajektóriu neslobody, autokracie a „diktatúry proletariátu“, znova sa našou politikou na všetky svetové strany (ale s jednoznačným východným vektorom) dostávame do pazúrov a praktík boľševika, znova smerujeme k policajnému štátu. Je zas ohrozená sloboda slova a sloboda prejavu, znova sú ľudia túžiaci po slobode a demokracii zastrašovaní, perzekvovaní, zatváraní (áno aj zatváraní - Modrý zajačik alias Július Kovács, ktorý pravidelne glosoval našu "demokraciu" karpatského typu, sa stal nepriateľom štátu (rozumej pána precedu), už mu zlomili ceruzku, zobrali pero i počítač. Miesto toho vyfasoval deku a tepláky a zobrali ho na prevýchovu typu "Drž hubu a krok" (a veríme, že sa mu nepošťastí vypadnúť z okna, alebo že neprechladne...)....
Vraciame sa úspešne do čias husákovskej normalizácie, všetci sa máme znova zaradiť do šíku a nevytŕčať z davu. Byť poslušnými občanmi sa zase oplatí, kolaborovať nie je hanba, je to privilégium. Demokracia je valcovaná krúžkom šikovných rúk Ficových poslušných lokajov, ktorí v hlbokom predklone plnia bezostyšne príkazy a nariadenia svojho pána precedu, ktorý im (ale i nám) vládne. Vlastne už nevládne, ON panuje. A tí ostatní sa na hru „vládnuť ľudu“ hrajú – a výsledný obraz ministerstiev nespravodlivosti, neživotného prostredia, poľovníkov a pytliakov a ťažby dreva, nekultúry, ohrozenia zdravia a životov ľudí a pacientov, nehospodárstva, obrany Sovietskeho zväzu, neopravy dopravy, či iných ohrození ľudu tejto krajiny, to len dokazuje. Všetky tie podarené figúrky, tie obskúrne postavičky na šachovnici Veľkého šéfa, všetky tie nedovzdelané etalóny ničenia prírody Taraby, hlúpe Kuffy, očovsko-pastorálne medveďobijce Huliaky, teľatá Šimkovičovie a emeritní profesori odboru medicína-jašterológia Kotláre, všetci tí Kapitáňi bozkávajúcich všetky Žuži a všade, Pamírove Machaly, mudrci Michelky, Blahy šťastia, spravodlivo slepé Su(s)ky, staré i mladé Kaliňáky, hluché i strapaté Moniky..., vlastne všetky tie poslušné Fice (akoby ich jedna mater mala), celý ten ansámbel starajúci sa o naše blaho žiari spokojnosťou, ako im to s tým naším ľudom a s touto krajinou ide. Nastúpili na vlak arogancie moci, zloby, nenávisti, pomsty a „očisty“ svojich hriechov so svojou mantrou – „vyhraj voľby a môžeš všetko“, ktorý ide po dobre nimi naolejovaných koľajách (a není li dostatek voleje, pak se volej do těch kolej doleje...). No a medzi týmito vladármi samozrejme najviac vyniká a vytŕča nekompromisné trojjediné vedenie ministerstva strachu – Matúš, Šukaj a Eštók (3v1). Títo traja neochvejní strážcovia zákona plnia a splnia svojmu šéfovi všetko, čo mu na očiach i perách vidia. A ešte aj omnoho viac. Nadpráca im nie je cudzia... A všetci títo lúmeni z kráľovstva krivých zrkadiel spoločne nás oberajú nielen o lepšiu budúcnosť, ale aj falšujú pohľad na minulosť, kradnú nám nielen nádej, ale chcú ukradnúť nám i pamäť. A krochkajú pritom blahom a šťastím... A majme vždy pritom na pamäti - boľševik sa nezaprie, nikdy sa nezmení, vždy bude falšovať dejiny, meniť, prekrúcať, či ignorovať fakty. Nikdy títo „vládcovia“ nechápali a ani nikdy nepochopia (a ani si nepripustia), že ľudu nemajú vládnuť, že mu majú slúžiť, že sú našimi zamestnancami a my sme ich zamestnávatelia, že my si ich platíme z našich daní...
„Štěstí je krásna věc“, len pod šťastím si my ostatní predstavuje čosi úplne niečo iné. Lebo čo je pre niekoho šťastím, pre iného môže byť (a často je) utrpením. A aj preto sme sa pred 35. rokmi postavili na námestia za víťazstvo ideálov slobody, demokracie, ľudskosti, pravdy a morálky. Vyšli sme na námestia a do ulíc za hodnoty demokratického západného a slušného sveta. A je čas tie námestia a ulice zapĺňať znova. Opäť treba vyjsť na barikády, opäť treba za tieto ideály a hodnoty bojovať, obraňovať ich. A nie „vyklidit prostor“. Nie stiahnuť chvost a sklopiť uši a byť „len“ poslušnými občanmi. A jediný kto si to dlhodobo uvedomuje, je mesto POPRAD, jeho statoční a odhodlaní občania, i občania blízkeho okolia...
Tento štvrtok sa na Námestí sv. Egídia uskutočnilo už 23. zhromaždenie, ktoré organizuje občianska platforma Poprad za demokraciu. Nie je im to jedno, čo sa tu v tejto Džamahírii deje, Nie sú (a Nebudú) Ticho, bojujú nepretržite za slobodu a demokraciu a hodlajú v tom aj naďalej pokračovať. Popradčania všetky palce hore, ĎAKUJEME !!! (Stále vravím, treba byť na námestiach, nemusí to organizovať opozícia, ale napr. tak ako v PP občianska spoločnosť... ). A opozičné strany (všetkých názorov, všetkých smerov, všetkých vyznaní... - a nie len tie parlamentné) SPOJTE SA ! a PRIDAJTE SA !...“
Lenže Popradčania ostali v tom sami, Poprad ostal v rámci miest a obcí Slovenska sám kolom v plote. (Skoro) Všetci sme zutekali z boja, opustili sme „bojiská“, žijeme si zase spokojne vo svojom pokryteckom svete. Sme apatickí, otrávení, znechutení, ľahostajní. Ale Poprad (a Popradčania) to nevzdávajú, opätovne vysielajú hlasný a jasný odkaz spiacemu a tichému, mlčiacemu Slovensku. Ako buldoci idú stále do toho, dúchajú do pahrieb udusenej slobody a demokracie a nedajú sa zastrašiť a odradiť nepriazňou osudu súčasnej prapodivnej demokracie v našich súradniciach. To určite každý nedokáže, nie každý má v sebe toľko odvahy a morálky, aby vystúpil na barikády, nie každý má na to „gule“ (ospravedlňujem sa za expresívny výraz, ale nič výstižnejšie ma nenapadá) sa postaviť na tribúnu, ísť s kožou na trh. A vlastne tlmočiť nielen ich názor a ich postoje, ale tlmočiť aj tie naše a zasadiť sa za ne...
V '89-tom to boli Milan Kňažko s Jánom Budajom, v 2018-tom Karolína Farská s Jurajom Šeligom, teraz ste to vy, milí Popradčania. Vážim si takýchto ľudí, ľudí s morálkou a pokorou, so zmyslom pre ľudskosť a spravodlivosť...
Vďaka vám POPRADČANIA, vďaka vám, že robíte tento „hluk“, že (na hanbu nás ostatných) NIE STE TICHO !!!
Ste skutočným hlavným mestom Slovenska v tomto boji...
Ste skutočnými občanmi tejto krajiny...
To slovenské ticho je už (a až) ohlušujúce. Chcem veriť a dúfať, že tento popradský hluk slobody a odvahy už konečne prehluší toto strašné slovenské ticho a zobudí túto spiacu Šípkovú Ruženku menom Slovensko. Že zobudí spiacu "opozíciu", že vôbec bude hodná názvu OPOZÍCIA, že preberie celú spiacu občiansku spoločnosť (ak tu teda ešte nejaká existuje)...
Je to stále celé ako cez kopirák - Poprad je ostrovom slobody a nádeje a pilierom odvahy a nebojácnosti boja za demokraciu, slušnosť a právny štát a zvyšok Slovenska v čele s Bratislavou sladko spí pod kuratelou absolútne smiešnej, sterilnej, naivnej a impotentnej "opozície". Niet žiadneho princa, ktorý by tieto Šípkové Ruženky prebudil...
Sme zaliezli do dier a čakáme, že to niekto za nás vyrieši...
Nevyrieši... (To sa to Ficiam valcuje, keď sme poslušne sklopili uši a stiahli chvost, keď sme sa (skoro) všetci posrali)...
Aj keď Bratislava (a bohužiaľ aj celý zvyšok Slovenska) v poslednej dobe tvrdo spí (tu skapal pes, okrem umeleckej obce, za to jej búchanie na dvere jej vďaka), verím, že sa zobudí a znova zaplníme námestia. A keď nie hneď zajtra, tak kedy už, keď nie práve na 35. výročie Nežnej revolúcie. A nielen zaplníme, ale budeme už konečne aj nastoľovať požiadavky a vyžadovať aj ich plnenie. A naformulujeme aj následné kroky, keď požiadavky plnené nebudú. A dúfam, že sme sa už po toľkých rokoch dostatočne aj poučili, že byť nadmieru nežnými, sa nevypláca...
Vravím, že lepšie časy už boli, ale myslím si, je našou povinnosťou zabojovať, aby sme ich znova prinavrátili. Treba len spojiť sily a veriť a nebáť sa. Lebo len tohto sa ONI boja, že MY sa nebojíme...
Je na čase sa spojiť, urobiť štafetovú reťaz naprieč Slovenskom, ísť do toho na plné gule na všetkých námestiach, vystúpiť na barikády slobody, demokracie, slušnosti a morálky, pravdu a lásku znova vrátiť do našich životov, zbaviť sa lží a nenávisti, vztýčiť opäť vlajku slušnosti, morálky, a pokory (lebo ten ich nový „prezident“ to nespraví, hoc sľuboval chudobe hory-doly). Sami Popradčania to nevyhrajú... Zatiaľ to však vyzerá tak, že slušnými a statočnými ostali len Popradčania (lebo nie len kultúrnou obcou je spoločnosť živá, musí sa prebrať, zobudiť a postaviť na nohy celá občianska spoločnosť – a v tomto ide Poprad neochvejne príkladom).
A musia sa pridať aj médiá. Všetky médiá sú pod obrovským politickým tlakom, neustáli to, (skoro) všetci sa zľakli Fica (a jeho prisluhovačov), pristúpili na jeho hru samoregulácie a autocenzúry, stiahli chvost, sklopili uši. Morálka, odvaha a odkaz Jána Kuciaka sa vytratili...
Držme si palce, spojme sa...
V JEDNOTE JE SILA !!!
Poprad (a Popradčania) ste nám príkladom, ste nám vzorom, nádejou a motiváciou...
Ďakujme všetkým obetavým a zanieteným, skvelým a statočným organizátorom protestov v Poprade na tomto poli boja a odhodlania za správnu a spravodlivú vec – pani Zuzane Suchej, Anne Poradovej, Eve Kuklovej a mnohým, mnohým ďalším, ako i všetkým tým slušným ľuďom, ktorí sa týchto protestov zúčastňujú...
Ďakujem vám za všetkých slušných a príčetných ľudí...
Ste vzorom pre ostatné mestá a obce, pre celé Slovensko !!!
Ste ostrovom Slobody a Nádeje !!!
Takto sa to robí, do psej matere !
