A to v kontexte hľadania a možného zostavenia vládnej koalície bez Fica. Scenárov nie je až tak veľa, z pohľadu výsledkov volieb práve naopak. Občan svojprávne (aspoň dúfam) rozhodol a svojou voľbou nastavil nám všetkým zrkadlo o mentálnom obraze tohto národa. Národ proste nevymeníš a výsledky volieb treba rešpektovať a len veriť, že vzdelávaním mladých generácii tento národ dospeje k mentálnej obrode a krajším zajtrajškom.
Realita je taká, aká je a treba v nej žiť. Aj politicky. Všetci z nášho spektra barikády si určite neželáme návrat Fica a jeho spôsobu vládnutia systémom „našich ľudí“. A nie sme takí naivní, že by sme sa domnievali, že sa na tom pri jeho ďalšom uchopení moci niečo zmení. Preto je psou povinnosťou strán z demokratického tábora urobiť všetko pre to, aby sa tak nestalo (otázkou však ostáva, prečo „to všetko“ neurobili už pred voľbami...). Jedinou korektnou politickou možnosťou je vytvoriť vlastnú koalíciu na demokratickej platforme (samozrejme za predpokladu, že Fico nezostaví tú svoju).
„Čarom“ nechceného sa v tejto situácii stal Pelé aj so svojím Hlasom. Stala sa z neho drahá nevesta (obdobne ako Sme rodina vo voľbách predošlých), dokonca podstatne drahšia ako Borisova rozvetvená rodina. Pelé má oveľa tvrdšie podmienky a kladie si aj (ne)náležité požiadavky, rúbe riadne vysoko, priam na miesta najvyššie. O tento jeho Hlas sa bijú silno obe strany barikády. Smerom od Smeru je to logické, tento Hlas je jeho dieťaťom, odchovancom, majú spoločnú DNA. Tam niet o čom. Kde o čom je, je protipól Ficovej barikády. Keďže povolebné karty sú rozdané, je jasné, že bez Hlasu demokrati vládu nezostavia, Preto bojujú aj oni o Pelého hlas, hoc tento jeho hlas s demokratickým hlasom nemá nič spoločné. Ale pre vytvorenie koalície bez Fica je to pragmatické riešenie. Čisto pragmatické, nič viac, nič menej...
Ale (aspoň podľa mňa) nie jediné. Existujú isté hranice a mantinely v ktorých sa z hodnotového a morálneho hľadiska môžeme (a máme) pohybovať. Pelé nie je niekto, kto tu padol z oblakov, nie je nepopísaný list (tak ako celá jeho Hlasná družina), má svoju minulosť a politickú históriu i zodpovednosť. To, že vyše polovica tohto národa stratila pamäť, nielen tú historickú ale i tú krátkodobú, neznamená, že sme si ju premazali aj my. Naopak. Vieme odkiaľ fúka vietor, akým hlasom Pelé hovoril, odkiaľ vzišiel a kde pôsobil. Bol členom Ficovho Smeru, bol 12 rokov súčasťou jeho vládnutia, funkcionárčil. Nesie si svoju minulosť so sebou aj so všetkým tým, voči čomu sme na námestiach onehda bojovali a nemení na tom nič, že sa vyčlenil do Smeru 2 (divadlo pre chudobu). Tá ideová línia tam ostala (stále je to len Smer) a tá sa nezhoduje s líniou skutočných demokratov. Pelé nie je žiaden mesiáš, žiaden spasiteľ, ktorý tu ide zachrániť Slovensko, je to len politik, ktorý ide v línii svojich predchodcov, svojich učiteľov...
V rámci tejto našej pragmatičnosti sme tak hlboko klesli, že sme ochotní opustiť náš hodnotový svet morálky, pravdy, cti a pokory, že sme ochotní vstúpiť s ním do vládneho spolku (a vnoriť sa do jeho prapodivného a ideovo antagonistického sveta), dokonca s bonusom navyše, že mu veľkoryso a veľkodušne ponúkneme aj post premiéra (možno by sme ho aj mali milovať; dokonca pán kaderník zo SAS mu núka aj ministerstvo vnútra, no pekná to zvrátenosť, sic... no dajme mu ešte aj spravodlivosť, aj SIS, aby nám náhodou neušiel z lopaty a bude vymaľované...). Post premiéra, ktorý by podľa výsledkov volieb (v tomto druhom variante koalície) a podľa zvyklosti mal pripadnúť PS. To už nemáme svoju cenu ani česť ? To už si nevážime ani samých seba, ba ani tých, ktorí za boj s nedemokraciou zaplatili svojimi životmi (Jano a Martinka). Predsa to, že teraz vyhral Fico, neznamená, že nám tu bude vládnuť do smrti (dúfam, že nie našej). Aj po voľbách vyšlo slnko a život ide ďalej. Zachovajme si svoju tvár a chrbtovú kosť, aby sme sa nemuseli hanbiť pred svojimi deťmi, vnúčatami. Bojujme ďalej, poučme sa z chýb, hľadajme nové riešenia. Nerobme z tohto umenia možného umenie nemožného spájaním nespojiteľného...
Národ si vybral, ľudia si zvolili. Nech im (a bohužiaľ aj nám) teda vládnu, nech im splnia, čo im nasľubovali. Nepodieľajme sa na ich nedemokratickom vládnutí (máme s tým bohaté a dlhoročné skúsenosti), nechoďme do ich čertovských spolkov, pretože nás to len zomelie, budeme spoluvinní. Buďme zodpovední, ostražití, nedajme sa zastrašiť. Bojujme aj naďalej a verme, že raz skutočne zvíťazí pravda a láska nad lžou a nenávisťou. A že zvíťazí aj zdravý rozum.
Nepodľahnime skepse, strachu a beznádeji, neponižujme sa, neohýbajme chrbát. Uchovávajme si s svoje hodnoty a bráňme ich. Nelavírujme. Buďme slušnými a bojujme za slušnú spoločnosť. Nádej je tu vždy, záleží len od nás, ako s ňou naložíme...
Nebuďme farizeji...
Pragmatickosť nemusí byť vždy tá správna voľba...
