A možno precitne aj „vojnový štváč“ Ivan Korčok a konečne bude chcieť ten (z)mier aj tento „kandidát a propagátor vojny“. Súčasná opozícia je za (z)mier tiež, takže už stačí sa len dohodnúť. Prezidenti (súčasný aj budúci) zvolali okrúhly stôl za účelom mierových (zmierovacích) rokovaní za účasti všetkých parlamentných strán. Kocky sú hodené, treba už len začať hrať. Karty bez váhania a promptne odkryla hneď opozícia, koalícia začala hrať zase ten jej vlastný fabulujúci poker. Kapitáň Danko hneď vytiahol svoje eso z rukáva, že on si príde zahrať do prezidentského paláca, až keď mu to dovolí Šéf. Od predsedu strany by som očakával svojprávne rozhodnutie, ale tu máme dočinenia s pánom Kapitáňom, takže svojprávnosť sa nekoná... No a navrch ešte prihodil ďalšiu vyššiu kartu, že len vtedy, keď tam nebude Matovič. Svoj tromf vytiahol aj Kali, že prej sa nad tým ešte „nezamýšľal“, že sa ešte neradil so svojou rodnou stranou... Tak tomu sa hovorí operatívnosť, snaha a ochota hľadať (a nastoliť) (z)mier v týchto pohnutých časoch.
Ešte sa ani nezačalo a už sa dali na stôl podmienky. Podmienky však len zo strany tých, ktorí by mali mať prvoradý záujem a povinnosť tento stav riešiť a hlavne zabezpečiť ochranu a bezpečnosť všetkých občanov tejto krajiny, nielen ústavných činiteľov. Podmienky, ktorými tlačia opozíciu, médiá, mimovládky do kolien, posielajú ich do kúta, aby sa kajali a sypali si popol na hlavu a priznali svoju vinu za všetko to, čo sa teraz (a nielen teraz) udialo a možno by boli najradšej, keby sa išli rovno historicky znemožniť. Taká rituálna politická sebevražda by bolo asi to pravé orechové, to by ich už asi ukojilo. A po takomto „vyčistenom“ stole by asi bolo možné začať rokovať. O (z)mieri, o takom ich „ruSSkom (z)mieri“...
Nemajú problém na to zneužiť smutný incident, ktorý (to uzná každý príčetný a rozumný človek), je absolútne neospravedlniteľný (v ´89 sme skandovali (aj) „ Nechceme násilie“. Nechceli sme ho vtedy, neželáme si ho ani teraz). Máme hľadať (z)mier, cestu k sebe a pokoj. Máme, ale žiaľ, podľa nich, iba my na našej strane barikády. A tí, čo rozsievali dlhé roky hnev a nenávisť sú, ako ináč, bez viny, bez chyby. A samozrejme bez sebareflexie. Akejkoľvek a u kohokoľvek.
Lenže my nie sme tí, ktorí siali hnev, nenávisť a hľadali nepriateľa. My sme tie vášne nerozpútali. Prácou opozície i médií je v demokratickej spoločnosti poukazovať na prešľapy, klamstvá a krádeže, na všetko, čo nie je v súlade s dobrými mravmi a byť strážnymi psami demokracie a právneho štátu. A občania môžu kedykoľvek vyjadriť svoju nespokojnosť a názory na mítingoch a protestoch. A to sa aj dialo a dialo sa to slušnou, nenásilnou formou, na rozdiel tých z druhej strane barikády :
https://youtu.be/-aXWcNVbhS0?si=8OYYzAKs_wJFApMB
My nemusíme mať a ani nemáme zlé svedomie, výčitky a ani strach. Naopak, oni by si mali spytovať svedomie a pozrieť sa do zrkadla (a aj ten Kali, miesto toho ako to zrkadlo na jednej z posledných tlačoviek ponúkal jednej žurnalistke). Lebo dovtedy sa chodí s krčahom po vodu, kým sa neutrhne ucho (kým sa nerozbije, kým sa s ním nezačne chodiť po víno...), alebo ináč, keď sa neustále šíri nenávisť a zloba, keď sa tieto atribúty stali súčasťou nášho života, tá nenávisť sa obráti voči nám. Proste karma. Suma sumárum – kto seje vietor, žne búrku... Na to je dobré to zrkadlo, na to je dobrá tá spätná väzba. A apropo tento príbeh pokusu o vraždu súčasného premiéra SR Róberta Fica v našich súradniciach nie je nový. Nový je len formou a obsadením. Začalo sa to už únosom prezidentovho syna Michala Kováča ml, pokračovalo vraždami Róberta Remiáša a Daniela Tupého, nasledoval príbeh Hedvigy Malinovej a vyústilo to mafiánskou vraždou dvoch mladých, nevinných a pekných ľudí Jána Kuciaka a jeho Martinky Kušnírovej a pokračovalo únosom vietnamského občana. A netreba zabudnúť aj na vraždu Ernesta Valka i prapodivnú smrť Jána Langoša. Všetky tieto story sa neudiali za vlád ani liberálov, ani progresívcov či konzervatívcov, ale keď boli pri moci a „spravovali“ túto krajinu iné politické prúdy. Ak náhodou neviete aké, treba sa doučiť. A ešte jeden spoločný menovateľ týchto príbehov – ani jeden z nich doteraz nebol objasnený a vinníci potrestaní. Prečo asi... Takže aké má opozícia v tomto krvavé paprče, vážený „pán“ Taraba ?
A to ich zmierenie v tomto kontexte je preto zase len taká ich nepodarená fraška, divadlo pre chudobu bez akejkoľvek sebareflexie, bez akejkoľvek úprimnosti a pokory, len čistá pretvárka, lož a faloš (rád by som sa mýlil). Žiadne zmierenie tu nebude, ak naopak budú „(ne)mocní“ ďalej a stále viac šíriť oheň, síru a lávu a prilievať olej do ohňa, aby hľadali naďalej svojho triedneho nepriateľa (boľševik sa v tomto nikdy nezmení) – a samozrejme už hneď nejakých aj pomenovali - Šimečka, Čaputová, Söröš, Matovič, mimovládky, médiá, novinári, progesívci, slniečkári, liberalizmus... s cieľom zničiť a rozprášiť opozíciu, občiansku spoločnosť, s horizontom vystúpenia z EU a NATO a konštituovanie ruSSkej gubernie s poddajným, servilným proruZZkým gubernátorom... Kolaborácia nám nie je cudzia. Máme s ňou bohaté skúsenosti z čias Husákovskej normalizácie...
Stačí si len pozrieť, prečítať a započúvať sa (ale len pre silné povahy) do vyjadrení najväčších a najzúrivejších ideológov a Smerotvorcov a národovcov - súdruha Blahu a Kapitáňa Danka či zlovestného Deda Vševeda Tarabu - ako hneď po tomto smutnom a tragickom incidente šíria tú svoju neustálu demagógiu a mantru o zlovestnej opozícii a „ich“ médiách (vrátane RTVS) – „mierotvorca“ Danko na znak „zmierenia“ sa vyhráža novou politickou vojnou a jeho nepodarená a antikultúrna Barbie sKicé (190 000 podpisov zdieľa obdobný názor) mu v tom horlivo sekunduje, keď nám odkazuje, že my tu nie sme doma (ale kde nie sme doma – tam u vás, alebo tu u nás, len aby sme v tom mali jasno) – skutočne ponuky k zmiereniu jak sviňa -, ako šlapú na plyn s jediným účelom - žiadny (z)mier, žiadne skľudnenie, žiadny návrat k zdravému rozumu a politickej (o ľudskej už ani nehovoriac) kultúre a slušnosti, ale len ďalšie hecovanie a šírenie nenávisti, rozdúchavanie vášní a obviňovanie a osočovanie "tých druhých"... (občianska vojna nemusí byť len slovným cvičením)...
Hej, my to vieme, sme roky v obraze, sme toho súčasťou. Aj tá druhá strana barikády o tom čosi vie, hoc je rozpoltená - tá jedna časť síce vie, ale nepovie (má vlastný názor, ale s ním nesúhlasí), tá druhá časť vo svojej jednostrannosti a jednoduchosti to nevie (nemá vlastný názor) a, predovšetkým, miluje svojho vodcu (vodcov). A pán preceda je pre nich viac ako Boh. S tým ale nič človek nenarobí...
Všetci chceme ten (z)mier (aj na Ukrajine, či inde), všetci slušní, normálni a príčetní. Len musíme preto niečo urobiť – opustiť rozbúrené vlny nenávisti a nastoliť kľud zbraní. Spoločne vyraziť na plavbu tolerancie, vzájomného porozumenia a rešpektu. Opustiť trajektóriu verbálneho násilia, urážok a osočovania, nesmie to byť len o pomste a revanši (je to dostatočne počuť páni Šukaji a Eštóki aj s vašou nadprácou ?), lebo aj tieto prejavy intolerancie vypúšťajú Džina z fľaše (a aj vypustili). Nemusíme sa ľúbiť, nemusíme sa zrovna milovať, ale mali by sme sa rešpektovať....
Včera doobeda bol na TA3 rozhovor na túto tému zmierenia skvelý rozhovor s Ivetou Radičovou. Títo „myslitelia“ (ale samozrejme aj my všetci, ktorým ešte na tejto krajine záleží) by to mali mať ako povinné čítanie a to 24/7. Lenže, obávam sa, tieto tupé Che Guevari a "spravodliví bojovníci za národ" nevedia ani čítať, ani počúvať...
Chceme a potrebujeme ten(z)mier). Ale (Z)mier spravodlivý a nie nanútený a podmienený. Všetci. Lebo všetci sme na jednej lodi a je našou psou povinnosťou nájsť spoločný plavebný koridor minimálne v základných a zásadných otázkach a veciach. Nesmieme dopustiť, aby sa z tejto krajiny stal Titanic. Ale v tomto súčasnom vlnobití sa nesmieme dať zastrašiť a nechať zatlačiť do kúta, nechať si vnútiť ich (väčšinou falošnú) hru (hin se ukáže, zač je toho loket, kto a ako to myslí vážne a úprimne). Musíme v rámci pravidiel slušnosti aj naďalej ostať nebojácne a neochvejne (tak ako doteraz) stáť na našich barikádach hodnôt morálky a pokory, na súradniciach pravdy a lásky...
Nielen kvôli sebe, ale hlavne kvôli svojím deťom, svojím vnúčatám, tejto krajine...
To je najviac, čo im môžeme dať - pravdu, lásku, slobodu, vieru, nádej...
Ak premrháme túto šancu na spravodlivý a čestný (z)mier, na víťazstvo zdravého rozumu, morálky, etiky a pokory, tak môžeme tú pravdu, lásku, slobodu, vieru a nádej navždy stratiť...
