Ľudstvo musí podľa neho tvárou v tvár globálnemu otepľovaniu a jeho zrýchľujúcim sa vplyvom začať spolupracovať, inak zahynie. Vyzval na dohodu medzi najbohatšími a najchudobnejšími ekonomikami sveta s cieľom urýchliť odklon od fosílnych palív.
„Ľudstvo má na výber: buď spolupracovať, alebo zahynúť. Je to buď pakt klimatickej solidarity, alebo kolektívna samovražda,“ vyhlásil Guterres.
Nedá sa nesúhlasiť, práve naopak. Lenže. Lenže nepovedal nič nové, len zopakoval to, čo mnohí ochranári životného prostredia, prírody a klímy, ochrancovia morí a oceánov a množstvo poctivých vedcov a klimatológov vravia a upozorňujú na to už roky (desiatky rokov). Miesto toho, aby ich niekto počúval a bral vážne ich poznatky, argumenty, názory a navrhované opatrenia, vyslúžili si (často, zo začiatku vlastne permanentne) len posmech a pohŕdanie a boli v tej obyčajnej ľudskej spupnosti a nadradenosti ostentatívne nálepkovaní ako ekoteroristi (stále to vo veľa prípadoch pretrváva) s doporučením, aby sa vrátili do jaskýň. No vyzerá to tak, že sa takýmto správaním k našej Matke Zemi do tých jaskýň pravdepodobne vrátime všetci spoločne. Svojím „ekologickým správaním“ a demonštrovaním svojej role neomylného „pána tvorstva“ sme si totižto vydláždili cestu do pekla...
Všetky tieto konferencie, summity, stretnutia sú a budú len na dve veci, ak sa na nich záväzne neprijmú zásadné požiadavky, pravidlá a postupy a hlavne ak sa nebude neodkladne vyžadovať aj ich plnenie a dodržiavať dohodnuté. Zatiaľ, ako ukazuje súčasná (ale aj tá minulá) prax a skúsenosť, všetky tieto stretnutia boli len stratou času a energie. Ak by tomu tak nebolo, boli by exaktné dáta z tejto problematiky podstatne iné. Darmo tu slušní a statoční ľudia bijú na poplach (často krát sú ohrozovaní na svojich životoch a obmedzovaní na svojej slobode), keď tu stále víťazia peniaze, zisky a zhŕňanie materiálnych statkov za každú cenu a akýmkoľvek spôsobom. Keď ani náhodou nechceme zľaviť zo svojho konzumného spôsobu života a opustiť svoju „komfortnú“ zónu a keď vo svojom egoizme sa ani náhodou nechceme keď už nie vrátiť, tak sa aspoň priblížiť na tisíckami rokov overenú múdrosť – žiť v súlade s prírodou.
Lenže človek je nepoučiteľný a neustále hladový po „blahobyte“, bez ohľadu na to, čo to obnáša. Stále sa oháňa hospodárskym rastom, zvyšovaním HDP, číslami, ktoré musia rásť, napredovať. Lenže tento rozvoj má tiež svoje limity. A to sú limity tejto planéty. Treba si už raz a navždy uvedomiť, že „trvalo udržateľný rozvoj“ je pri takomto koristníckom sa správaní ľudstva v príkrom antagonistickom rozpore s trvalo udržateľným životom...
Je množstvo dokumentov, dát, vedeckých poznatkov a štúdií, ktoré tieto slová len a len, bohužiaľ, potvrdzujú. Lenže tí, ktorí sú pri vesle, ktorí majú (politickú) moc na to kašlú (lebo voľby – a tam by im to voliči zrátali, lebo by to mohlo mať dopady na našu životnú „úroveň“ – bože akí sme duchovne úbohí, plytkí a malomeštiacki, keď sa nevieme zorientovať a nechceme poznať, kde je sever). Nie sú ochotní načúvať, ignorujú zdvihnuté prsty vedeckých odborníkov a odhodlaných zanietencov, vždy (aspoň doteraz tí najväčší hráči na tomto poli, ale často krát aj tí menší sa nemajú za čo „hanbiť“...) to zmietnu zo stola, lebo ekonomika nepustí...
Každé takéto stretnutie, každý takýto summit by mal začínať povinným pozeraním rôznych dokumentov k tejto problematike (je ich neúrekom), či povinným čítaním vedeckých prác ale i výpovedí starých múdrych ľudí. V tejto rovine veľmi silno doporučujem osvojiť si nadčasové slová indiánskeho náčelníka kmeňa Duwamishov, ktoré svojho času adresoval vo svojej obsiahlej a hlboko pravdivej výpovedi – Sme časťou zeme – vtedajšiemu americkému prezidentovi Franklinovi Pierceovi. Snáď by ich už mohlo osvietiť...
Nachádzame sa v zlomovom okamžiku (ak už nie sme za ním, ak sme už neprekročili svoj Rubikon) svojej histórie, kedy je nutné sa vydať novým smerom. Smerom, ktorý nás do tých jaskýň nevráti (ak vôbec ľudstvo prežije...), ale vráti nás na cestu zdravého rozumu a zosúladenia nášho bytia s jeho možnosťami. Treba konečne dať tú nohu z plynu dole a miesto toho začať ťahať za ručnú brzdu. A už konečne pochopiť, že tí čo bijú na poplach, tí všetci fundovaní ľudia a odborníci, nie sú žiadni hochštapleri a farizeji. Že to myslia vážne a úprimne a že hovoria pravdu. Či sa to už niekomu páči alebo nie (nie hlavne bohatým...). A riadiť sa tým, čo doporučujú. Znižovanie emisií, skleníkových plynov a dosahovanie uhlíkovej neutrality. V tomto smere by nám mohlo byť vzorom a príkladom (a malo by byť) Bhutánske kráľovstvo, ktoré je asi jedinou zemou na svete, ktorá je uhlíkovo negatívnou, teda odoberie z atmosféry viac uhlíku, než do nej vypustí. Jedným z týchto (nezanedbateľných) faktorov je v ich prípade aj to, že si vážia lesy a aj tak sa k nim správajú, lebo pochopili, aké sú v tomto smere dôležité. Podľa tamojších zákonov musia v krajine lesy pokrývať minimálne 60 % územia, skutočnosť je 70 %. Vedia (ale to vieme aj my, ale na to kašleme), že stromy sú dokonalým „nástrojom“ v boji proti globálnemu otepľovaniu, nakoľko sa v lesoch ukladá obrovské množstvo uhlíku. My (a to nielen v našich slovenských súradniciach, príkladov sú haldy) miesto toho aby sme zalesňovali, trvalo odlesňujeme. Oni už dávno precitli a pochopili, že príroda je naším najlepším nástrojom proti globálnemu otepľovaniu. Že musíme opäť nastoliť rovnováhu...
Lebo ak bude posledná ryba vylovená, ak bude posledná rieka otrávená, ak bude posledný strom vyrúbaný, zistíme, že peniaze sa zjesť nedajú...
Vždy pri takýchto úvahách, apeloch spomínam na nezlomného a entuziastického Ruda Pada. Veľkého človeka, ktorý celý svoj život zasvätil ochrane prírody a životného prostredia. Teraz sa ukazuje ako nám strašne, ale strašne chýba...
