(DNA a curriculum vitae nepustí). To nám bude hej...
V kontexte reminiscencií na časy minulé sa vynorila aj spomienka na plzenskú Portu z nostalgických „krásnych“ čias socialistických, kde český folkový pesničkár Pavel Dobeš sa s nami delil o to, že nejde mu to do gebule, že nejde mu to na rozum... A mne to akosi tiež teraz nejde do gebule, nejde mi to na rozum - za takúto vládu sme pred 34 rokmi štrngali na námestiach ? Nebolo to práve naopak, že takúto "vládu ľudu" sme odmietli a posielali "k lopate" ? Ako dejiny ukazujú, posielanie nestačilo, mali sme si asi osvojiť prezieravosť (a repliku) Stana Štepku – „poďme na nich lopatou“... Možno by sme teraz nemuseli plakať nad rozliatym mliekom, nemuseli by sme spomínať... Neštrngali sme proti presne takejto vláde na námestiach po vražde Jána a Martinky ? Čo sa na tom teraz zmenilo ? Len Béla vycúval (neskočil z mosta, ako mu odkazoval vtedy jeden z transparentov z námestia, škoda...), ináč ako cez kopirák...
Podľahli sme, ako spomína a píše Rudolf Chmel, bývalý diplomat, politik a literárny vedec, po roku 1989 ilúzii, že v strednej Európe, aj s odkazom na isté idealizované masarykovské tradície prvej republiky (ale bol to vtedy na okolí jediný demokratický štát), sa dá vybudovať demokratická, občianska spoločnosť, v ktorej, ako ju definoval Sorosov učiteľ, rakúsko-britský filozof Karl Popper, možno vymeniť tých, ktorí sú pri moci bez násilia, rýchlo a bez veľkých škôd, kádrových zemetrasení a masového prezliekania kabátov; že možno vybudovať otvorenú spoločnosť, v ktorej sú chránené menšiny, práva a slobody jednotlivcov, kde menšiny sa môžu stať väčšinami, aj naopak; že možno v tom historicky na rôzny spôsob vytváranom postkomunistickom priestore vybudovať vládu práva, ktorá bude bezpečnou garanciou voči všetkým možným nástrahám budúcich politikov s diktátorskými sklonmi.
A že sa nám ich vyliahlo v tomto priestore neúrekom, a úspešne ohlupujú voličov, sme vtedy ešte tiež, priznáva, netušili. A úprimne a pravdivo dodáva, že sme sa na tých námestiach ale i mimo nich viacerí stretli na princípe otvorenej spoločnosti ako fundamente...
Tento idylický (ale rozhodne nie nereálny) fundament sa rozplynul. Vytriezvenie a prebudenie sa do prvého októbrového rána 2023 bolo kruté. Všetko (alebo skoro všetko) v čo sme verili, čo sme sa snažili rozvíjať a podporovať, bolo väčšinovo (aj keď tesne) odmietnuté, ale predsa len odmietnuté, spojené so spolusúvisiacou obavou, že tie naše ideály a predsavzatia budú aj v blízkej budúcnosti pošliapané, rozdupané. Zlý sen (teda aspoň pre tých na tejto strane barikády) sa stal realitou...
Kde sa vytratila za tých 34 rokov tá odhodlanosť a viera v lepšiu, spravodlivejšiu spoločnosť, ako je možné, že ľudia (národ) stratili pamäť, nielen tú historickú (že by ju nikdy nemali ?), ale i tú krátkodobú ? Čo je to za národ, ktorý nepozná (nechce poznať) svoje dejiny, ktorý sa nechce a nevie z nich poučiť, aby nezopakoval znova tie isté chyby. To, že to robia (niektorí) politici zámerne a účelovo je zrejmé a (aj keď ťažko) pochopiteľné, ale že sa takto nechajú ohlupovať ľudia, občania... Kde zostal ich zdravý „sedliacky“ rozum, na ktorý sa tak s obľubou odvolávajú ? Žeby smršť a vodopády hoaxov, dezinterpretácií a dezinformácií im vymylo aj to „sedliacke“ ? Smutný príbeh...
Som znechutený. Zažil som rok 1968, zažil som následne normalizáciu. Nechápem, ako po vyše 100 rokoch boľševickej revolúcie a všetkých tých ohavnostiach proti ľudskosti, ktoré nasledovali, môže niekto tým „červeným bratom“ veriť, dokonca ich podporovať. To je ako uviazať si slučku na krk. To, že si tú slučku dobrovoľne na svoj krk oni uväzujú, je ich vec a slobodná voľba, ale prečo ju uväzujú na krk aj nám ?
Je po voľbách, ich výsledky treba rešpektovať. Ako povedal svojho času Michael Kocáb, každý národ má taká vládu, akú si zaslúži. Dnes to platí dokonale, vtedy sme sa mohli vyhovárať na totalitu. Slovákom však totalitu netreba, aby im vládli lotri. A nepochybujem o tom, že si rýchlo na novú normalizáciu zvyknú (máme s tým autentické skúsenosti, zvykli sme si a na dlho, hodne dlho)...
Takže máme tu novú vládu. Čo meno, to perla. Či ten, alebo onen, všetko jedno. Líniu a smer udáva len jeden smerák - Don Roberto, veliteľ družiny zbojníkov, toho času už štvornásobný premiér (aj to svedčí o pamäti, postojoch a zásadách tohto národa), ostatní len mechanicky vykonávajú príkazy. Veľký šéf rokmi pozbieral všetkých lojálnych prisluhovačov z rodnej hrude, ktorí za funkcie a „odmeny“ sú ochotní robiť čokoľvek. Nekonečne poslušná a lojálna armáda lokajov a farizejov. Normalizácia môže začať...
Nie sú to len moje myšlienky a poznatky, rozhodne (chvalabohu) nie som sám na tejto vlne zamýšľania sa...
Je tu však ešte jeden dôležitý, neprehliadnuteľný rozmer – geopolitický. V jednej z diskusií zaznelo : „bude sa ruská ambasáda sťahovať do priestorov Úradu vlády SR? Prečo nie? Aspoň budú zamestnávatelia a ich zamestnanci na jednom mieste“. Všetci príčetní veríme, že k tomu nikdy nedôjde. Ale pri oddaných a roduverných súdruhoch vzhliadajúcich k veľkému ruSSkému medveďovi, Blahu a Chmelára (ktorí bez „zaslúžených“ funkcií isto nezostanú, ale netreba v tomto kontexte opomenúť ani takých Huliakov či Tarabov a už vonkoncom nie kapitáňov Dankov,,,), sa tento scenár nedá vylúčiť. Ak nedajbože sa scenár naplní, tak potom už len „V ústrety svetlým zajtrajškom!“ . Aj súdruh Gottwald by sa potešil...
Ak sa v nastolenom povolebnom trende nič do budúcnosti nezmení, ak my sami sa na zmene tohto trendu nebudeme podieľať (vrátane tých, ktorí voliť ani nešli), tak potom je celkom možné, že Fico tu bude vládnuť až do smrti (dúfam, že nie našej) aj s dôsledkami z tejto jeho „vlády ľudu“ vyplývajúcich...
Zum zum zum zum nejde mi to do gebule, zum zum zum zum a nejde mi to na rozum...
... a nepoučen událostmi ráje, Isaac Newton s jabkami si hraje...
