Ukrajinský skeletonista Vladyslav Heraskevyč bol vylúčený z olympijských hier kvôli prilbe s portrétmi Ukrajincov zabitých pri ruskej invázii. Vladyslav chcel štartovať v Cortine d'Ampezzo v prilbe s tvárami ukrajinských športovcov zabitých počas ruskej invázie v ich rodnej Ukrajine. MOV mu to nepovolil s tým, že by použitie prilby znamenalo porušenie pravidla olympijskej charty zakazujúcej politické vyjadrenia.
Vravím, svet sa na kravskú riť obrátil. Miesto toho, aby sa MOV (a samozrejme aj iné športové organizácie a inštitúcie) postavil na stranu obete a odsúdil agresora, tak tu všemocní úradníci olympijského výboru šermujú akýmisi „politickými vyjadreniami“, nehanebnými a zvrátenými vyhláseniami o „politickej akcii“ na športovej súťaži.
Nuž milí úradníci MOV, skutočne by ma zaujímalo, kto vám „platí dovolenky ?“ Čo je na tom politické, keď sa niekto (a je jedno, či je to športovec, alebo bežný občan) postaví za pravdu a obete agresie, keď chce vyjadriť rešpekt a úctu voči pamiatke športovcov, ktorí zahynuli vo vojne (v tomto prípade rozpútanej ruSSkým agresorom). Keď si chce v hĺbke svojej duše a vo svojej prirodzenej a nefalšovanej ľudskosti jednoducho pripomenúť kamarátov, kolegov, športovcov padlých vo vojne. Keď chce upriamiť pozornosť na to, že aj oni by sa boli na týchto olympijských (či iných) hrách radi zúčastnili, že by športovo a férovo bojovali – ale nie smrtiacimi zbraňami, ale čestne a spravodlivo a podľa pravidiel. Podľa skutočných pravidiel. Aj tých medzinárodných. Keď chce poukázať na to, že im agreSSor v tom zabránil za cenu najvyššiu – za cenu ich životov, že tým, ktorí mali to šťastie, že prežili, znemožnil im sa plnohodnotne pripravovať na tento športový sviatok, keďže im zbombardoval ihriská, štadióny, haly, rehabilitačné zariadenia, nemocnice, celú infraštruktúru, keď im zasiahol do ich životov, keď im zdecimoval ich rodiny, keď vyhnal tretinu obyvateľstva z ich rodnej krajiny, keď zvyšok nezlomných Ukrajincov chce zničiť a vyprevadiť z tohto sveta chladomorom, odstávkou od elektriny, tepla a vody, keď sa rozhodol byť pánom nad ich osudmi a životmi... Prilba je podľa Vladyslavových slov „poctou športovcom, z ktorých nemnohí aj boli medailistami na olympijských hrách mládeže. To znamená, že patria do olympijskej rodiny“. Nedá sa nesúhlasiť.
Na tom predsa nie je nič nepochopiteľné, na tom nie je predsa nič zlé ani podľa vašich pravidiel, ani etiky. Zvlášť keď historickým poslaním olympijského hnutia by malo byť zasadzovať sa za mier a za život. Tá prilba je len pripomienka celému svetu o tom, čo je súčasné RSSko, akú cenu platí Ukrajina za to, že štyri roky vzdoruje ruSSkým okupantom, ako vzdoruje ruSSkej čižme. Nad tým si pod kepienkom akýchsi „pravidiel“ nesmieme ani omylom farizejsky umývať ruky a zatvárať oči a tváriť sa, že to nie je v súlade s tou ich chartou. To čo nie je v súlade, je práve vaše pokrytectvo a absencia porozumenia a ľudskosti, „vážení“ členovia MOV. Naopak, je to v súlade s morálkou, s úctou, s empatiou, s pokorou. S vďakou za to, že sa postavili zlu. Aj za cenu najväčších obetí...
Ale realita je iná (tak ako to vo svete už, bohužiaľ, býva). MOV Vladyslava diskvalifikoval. Ale v skutočnosti je to tak, že nediskvalifikoval ukrajinského športovca, ale svoju vlastnú reputáciu. Budúce generácie si to budú pamätať ako moment hanby. Hanby MOV. Vladyslav sa stal víťazom, stal sa šampónom, aj keď sa nepostavil na štart. Postavil sa za pravdu, česť a pamiatku obetí a hrdinstvo ukrajinského ľudu – a to je už víťazstvo! To je skutočné víťazstvo! Víťazstvo nie len pre Vladyslava, ale pre celú Ukrajinu, pre celý ukrajinský ľud, pre všetkých slušných a príčetných ľudí tohto sveta. Pamiatka ich hrdinov je cennejšia ako akékoľvek medaily, či „pravidlá“...
Pre mňa bol (zatiaľ) toto najsilnejší moment z celej olympiády (a neviem, či ho niečo prekoná). Žiadny olympijský rekord, žiadny športový výsledok a úspech nemôže prekonať obyčajný, úprimný ľudský postoj, hlbokú vnútornú výpoveď. Nesmierne si vážim, že Vladyslav odolal tlakom MOV, že neustúpil zo svojej pozície a s hrdosťou a láskou v srdci k svojej krajine a k obetiam ruSSkej agresie s veľkou pokorou povýšil skutočné hodnoty a svoje postoje nad akékoľvek športové výsledky. A všetkým neslušným ľuďom na tejto planéte ukázal, že je niečo zhnité v tomto svete, že je niečo zhnité aj v tom MOV...
Ten najsilnejší moment je však aj sprevádzaný momentom z obrovského sklamania, že ho nikto zo športového sveta (a nielen toho sveta aktívnych športovcov, ale i zo sveta športových inštitúcii) nepodporil, nepostavil sa za neho, nevzdal mu hold. Teda jeden športovec sa ozval – ale len ukrajinský. Rýchlokorčuliar Oleh Handej musel (no nemusel, mohol sa zachovať ako jeho kolega Vladyslav, ale to už je na ňom) na svojej prilbe prelepiť nápis "Kde je hrdinstvo, tam nemôže byť porážka", čo sú slová ukrajinskej spisovateľky Liny Kostěnkovej. Citát, ktorý Handej podľa svojich slov používa ako motiváciu, neprešiel kontrolou MOV kvôli pravidlu, ktoré zakazuje politické prejavy na olympijských hrách. Rád by som si teda nechal vysvetliť od týchto „pánov“ MOV, čo je už na tomto „politické“. Ad absurdum... Proste sa budú tomu RuSSku klaňať a určite sa už nevedia dočkať, kedy budú všetci tí ruSSkí „športovci“ súťažiť už konečne všade (že milí páni z IIHF, FIFA...)...
A keďže je na tej olympiáde aj slovenská verzia olympijských ideálov (za spoluúčasti politického krytia pseudo politickej reprezentácie Podržrašky a (Sne)Huliaka, ten tam predsa musí byť, však sú to zimné hry. A keď teda už tá politika do športu nepatrí, tak už len očakávam, kto všetko priletí vládnym špeciálom do Milána riešiť kyberšikanu hokejistov. Rozhodne by na palube nemal chýbať ani Pampúšik II, štátny to tajomník ministerstva obrany, ktorý si každé ráno obúva vyleštené ruSSké čižmy (a možno v nich aj spí pre istotu, keď bude musieť v nich zutekať), ten by to tým Ukrajincom bohorovne vysvetlil. Doprial by som mu však ten pôžitok ísť im to vysvetľovať priamo na frontovú líniu. Myslím si, že by to pre hlúpeho Honzu nebola tentoraz rozprávka so šťastným koncom) - tak by bolo možno zahodno sa aj niekomu ozvať. Neviem kto z nich (i funkcionárov a politikov preoblečených za športových fanúšikov) na ktorej strane barikády stojí – teda o niektorých to samozrejme vieme - ale s tým státím na ukrajinskej strane, na strane pravdy a medzinárodného práva ich asi veľa nebude. Zatiaľ viem z tej slovenskej športovej rodiny len o dvoch statočných (ak ich je viac, rád ich do toho zoznamu statočných doplním) – o Michalovi Handzušovi – ktorý hneď na začiatku ruSSkej invázie na Ukrajinu jasne a zreteľne povedal na zväze SĽH svoj názor a vyjadril svoj postoj tým, že sa porúčal a o Pete Vlhovej, ktorá tiež onehda jasne a zreteľne komunikovala, že vie, kde je sever (len taká pikoška – súčasne v Machalovej rade STVR preberajú, čo s tým, či ju bude treba cenzurovať, alebo cenzurovať...). Samozrejme, že nič také od „tých našich“ neočakávam, keďže doteraz zhola nič a zvlášť, keď naopak sa preferujú postoje (teda aspoň v tom našom hokejovom svete), že krvavé ruSSké peniaze nesmrdia (a skutočné hodnoty a morálka sa nenosia). A nielen prachy, ale ani také niečo, čomu sa hovorí drogy – taká Rúžička vie o tom svoje – ináč mimochodom vzor a príklad pre mládež jak hovado, rovno etalón morálky a slušnosti... Ťahal čáru v NHL, následne ťahal čáru z NHL a dotiahol to „až“ do KHL. Tomu sa hovorí jednoducho charakter. A obdobných charakterov tam máme viac, bohužiaľ...
No a keďže očakávam hromy blesky za to, že „politika do športu nepatrí“, tak len objasním. Politika je všade, lezie nám do obývačiek, je v kanceláriách, na pracoviskách, v krčmách, je v našich peňaženkách, nedá nám spávať, podpisuje sa na našom fyzickom i duševnom zdraví, je všade a vo všetkých oblastiach. Aj v tom športe. Šport nie je imúnny (funkcionári zvlášť, tí imúnni často ani byť nechcú (česť výnimkám)). Politika nám lezie ušami, cítime ju, vnímame ju atakuje nás na každom rohu a kroku, žijeme ju, vidíme ju, počúvame ju, máme z nej (v takom podaní v akom sa u nás servíruje) husiu kožu. Ovplyvňuje nás a my ovplyvňujeme ju (aspoň tí neľahostajní a neapatickí), ovplyvňuje všetko a všetkých (aj tých, čo sa o politiku „nezaujímajú“). Všetci sme v tom až po uši (aj Mara je v tom...), nedá sa uniknúť. A kto to tak necíti, kto si myslí, že od toho môže abstrahovať, nehovorí pravdu, len uteká od reality... Áno, máme jej plné zuby. Na rozdiel od „politikov“, ktorí prostredníctvom jej chápadiel zištne získavajú dosah na všetko, aj na nás... Politika, prachy, biznis, výhody, záujmy, ego, „byť na výslní“, byť nešportovo a neeticky na „stupni víťazov“ valcujú všetko, aj ideály. Aj tie olympijské...
Aký by ten šport bol krásny a čistý, keby ho neovplyvňovala práve tá politika (dávno, pradávno spojená s ekonomickými a mocenskými záujmami, čo je a bolo koniec koncov vždy). Ale ho ovplyvňuje, preto už dávno nie je čistý a férový. Teda aspoň ten vrcholový, profesionálny... Kolobeh peňazí a záujmov v ňom nepustí...
Prečo by ten pod kuratelou MOV mal byť iný ?
SLAVA UKRAJINE, GEROJOM SLAVA !!!
