Ale i nádej, že nezmyselná a zákerná smrť týchto dvoch krásnych a mladých ľudí otvorí tejto krajine raz a navždy oči a preberie ľudí z letargie a apatie. Spomíname a inšpirujeme sa ich odvahou a statočnosťou. Každý rok. Aj tento. Nezabúdame na nich, na ich odkaz a posolstvo, pripomínajme si ho, opakujme si to...
Aj po dlhých siedmich rokoch, čo naše duše zaplavili smútok a bolesť a naše vnútro zahalil plameň sviečky, odkedy naše srdcia sú navždy poznačené vyoranou hlbokou brázdou žiaľu a je v nich nezahojiteľná bolestná jazva, sa stále tlačí slza do oka. Už siedmy rok po sebe...
Čierne smutné ráno strhlo pred siedmimi rokmi masku pretvárky a lži z tohto štátu, masku pretvárky a lži z tvár vtedajších predstaviteľov tohto štátu, ktorí túto krajinu riadili. Čierne smutné ráno strhlo masku z ich duší a svedomia, odkrylo ich skutočný mentálny a hodnotový svet, ich nastavenie. Vyzlieklo donaha tých, ktorí mali moc (alebo sa ňou nezákonne obklopovali a si ju uzurpovali) a ju systematicky a účelovo zneužívali. A neštítili sa ničoho. Zaviedli a spoluvytvárali systém a režim, ktorý toto ráno zrodil, ktorý umožnil, že lož a nenávisť znova raz mohli zvíťaziť nad pravdou a láskou. Krv na rukách týchto ľudí spôsobila určite najhroznejšiu a najsmutnejšiu udalosť v dejinách tejto samostatnej prapodivnej republiky. Vyhasli životy dvoch mladých, nevinných, krásnych ľudí. Zaliali naše vnútro smútkom a bolesťou, spôsobili ukrutnú bolesť a utrpenie rodičom Jana a Martinky, poznačili a zmenili životy ich rodinám. Poznačili aj naše životy, dali veľký biľag tejto krajine...
Keď bývalý prezident Andrej Kiska svojho času vyhlásil, že žijeme v mafiánskom štáte, mnohí sme boli prekvapení, zaskočení. Mafiánska vražda prevedená mafiánskym spôsobom a zinscenovaná a naplánovaná na mafiánsky spôsob potvrdila jeho slová, vrhla nás do strašnej reality. V mafiánskom štáte sa proste neodpúšťa, v mafiánskom štáte sa koná. A konať sa mohlo, lebo mafiáni pri moci mali, ako sa neskôr ukázalo, všetko pod palcom, všetko mali pod kontrolou.
Uplynulo dlhých sedem rokov od vraždy poctivého, nebojácneho, slušného a odvážneho novinára a jeho mladej snúbenice, ktorá vždy stála pri ňom a bola mu oporou. Od 21.februára 2018 si už dlhých sedem rokov pripomíname toto výročie ich nezmyselnej smrti a pociťujeme stále bolesť nad ich stratou. Za tých dlhých sedem rokov sa, bohužiaľ, stále nepodarili objasniť všetky skutočnosti tohto ohavného činu, hlavne sa však neukázalo prstom na jeho objednávateľov, za týchto sedem dlhých rokov neboli skutoční páchatelia potrestaní. A pri súčasnej vládnej garnitúre (aká to zhoda náhod, že sú to vlastne tie isté obskúrne postavičky ako onehda – amnézia tohto národa je (aj) v tejto súvislosti nepochopiteľná (a neospravedlniteľná) a hraničí s kolektívnou mentálnou a duševnou poruchou) to vyzerá, že ani nebudú. Pri neustálom a neúprosnom zametaní tejto kauzy pod koberec, pri odhlasovaní si toho svojho nového promafiánskeho balíčka trestného zákona šitého na mieru „našich ľudí“ (lepšie by to neušil ani Vasiľ Bilak), sa asi raz dožijeme krásneho slnkom zaliateho rána, že všetkým tým Kočnerom, Gašparom, Kaliňákom, Krajmerom, Parom, Bodorom, Kapitáňom..., vlastne všetkým tým Ficiam sa budeme blahosklonne klaňať, že z nich budú zase ctihodní občania...
Pre pamiatku Jána a Martinky to nesmieme dopustiť, treba sa postarať aj za zadosťučinenie pre ich rodičov, pre ich smútkom a bolesťou zasiahnuté rodiny.
Musíme sa všetci – slušní a morálni ľudia – spojiť a urobiť konečne zo Slovenskej republiky taký domov nás všetkých, kde je ľudský život tou najväčšou hodnotou, kde zákon platí rovnako pre každého a kde mladí ľudia budú chcieť vychovávať svoje deti.
Štát nie je ich. Štát patrí občanom, štát sme my všetci. Politici dostali vo voľbách mandát len ho spravovať, nie drancovať, unášať ho, prispôsobovať si ho na svoj obraz beztrestnosti, lži, falošnosti a amorálnosti. Sú len sluhami občanov tejto krajiny, ktorí im prepožičali svoju moc. Tá moc ale nie je absolútna, riadi sa pravidlami civilizovanej spoločnosti, má svoje mantinely. Riadi sa legislatívnymi pravidlami, slušnosťou a pokorou. Nemôže to byť návrat do časov minulých kopírovaním cesty autoritárskych či totalitných režimov. Títo „páni politici“ si však zjavne pomýlili časové súradnice a všetky štyri svetové strany substituovali do jednej – tej východnej. Nie sme ich vazali, nie sme ich nevoľníci, nie sme ich feudálny majetok. Sme ešte stále slobodní občania so zmyslom pre spravodlivosť a uplatňovania nepokriveného práva slušnými a poctivými vykonávateľmi moci – sudcov, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajtov..., sme tými, ktorí stále veria (dúfam, že nie naivne) v skutočné hodnoty pravdy a lásky. Nenecháme si uniesť túto krajinu východným SMEROM, nechceme byť (a NEBUDEME !) ruSSkou guberniou, nechceme žiť v Sovietskom zväze, nechceme byť ďalším BieloruSSkom !
Buďme hrdými, slušnými a nebojácnymi občanmi. Dajme osebe vedieť, NEBUĎME TICHO ! Neasistujme svojou pasivitou pri únose právneho štátu, slobody a demokracie v priamom prenose !
Tak ako vravia skutočne múdri a vzdelaní ľudia, „občanom totiž nie je človek len raz za štyri roky pri voľbách. Občanom je človek každý deň. A niekedy, ak treba, tak aj na proteste a aj v zime. Boj o demokraciu je zo svojej podstaty dlhodobý, trvá neustále a nestojí a nepadá na počasí, momentálnej frustrácii, či pocite bezmocnosti. Trvá to dlho a ak to znamená protestovať štyri roky, tak treba protestovať štyri roky. Kľúčové nie je to, či sa zmení niečo tu a teraz, ale to, či vás je počuť. Keď vás totiž počuť nebude, nezmení sa vôbec nič. Buďte v prvom rade občanmi, pripravte sa na to, že vás bude treba a bude vás treba dlho, keď bude príliš zima, aj keď bude príliš horúco.
Chcete tými občanmi byť ? Chcete dať najavo, čo si myslíte ? Tak to najavo dajte. Demokracia a sloboda za to stoja !“
Mráz neprichádza len z Kremľa, ale aj zo Súmračnej (a najnovšie už aj z Washingtonu)...
Verejnosť, občianska spoločnosť je tou silou, ktorej sa politici putinovského typu najviac boja. Dokážme, že sa ich nebojíme, že nemáme pred nimi strach. Dokážme, že si slobodu a demokraciu ubránime, dokážme, že smrť Jana a Martinky nebola zbytočná, dokážme, že stojíme za nimi a že stojíme nad „mocnými“...
Že naša moc nie je bezmocná...
Dnes (a potom zas a zas) sa vidíme na námestiach SLOBODY
Všade na Slovensku, kde žijú slušní a morálni ľudia
Všade v európskych i mimoeurópskych mestách, kde im to nie je ľahostajné
Sme s vami, Ján a Martinka
Sme s vami, rodičia Jána a Martinky
